Štvrtá križiacka výprava (1202-1204)

Krátko po zrútení sa pomocnej nemeckej výpravy proti ,,neveriacim“ obvolal roku 1198 pápež Inocenc III. všetko duchovenstvo, aby začali kázať v prospech novej križiackej výpravy. Okrem obvyklých sľubov večnej blaženosti účastníkov a ochrany pred veriteľmi zdôraznil, že predošlé neúspešné výpravy skončili neslávne hlavne kvôli vzájomnej nevraživosti panovníkov, ktorí ju viedli. Hlavnú zodpovednosť a slovo by v ťažení mala mať cirkev. Postavením vojska preto poveril rytierov, barónov a mestá. Armáda sa mala zhromaždiť v marci roku 1199 a ťaženie malo trvať dva roky.
Prípravy sa však začali uskutočňovať odlišne od pápežových predstáv. Pretože mestá a rytieri požiadavku hlavy cirkvi ignorovali, musela agitácia nabrať na sile. Paradoxom je, že k výprave sa chceli prihlásiť Filip II. August a Richard Levie srdce, odvekí rivali. Ten však krátko nato zomrel a tak od ich prímeria a účasti na ťažení zišlo. V biednej situácii použil Inocenc III. neobľúbenú metódu získania financií: čiastočne zdanil príjmy duchovných. Nakoniec sa k výprave začali prihlasovať rozliční veľmoži a rytieri. O rok po vyhlásení sa zišla konferencia, aby sa prebrali možnosti dopravy nazbieraného vojska. Voľba padla na Benátčanov, navrhujúcich podporu ich vojnových lodí, ak im pripadne polovica koristi, požadujúc však napadnutie Egypta, kde sídlili saladínovi nástupcovia.
Po vyjednávaní však náhle zomrel pôvodný veliteľ pripravovanej výpravy Theobald.

Detská výprava (1212)

V krajinách, kde existoval tzv. kult detí (sev. Francúzsko, Lotrinsko a Porýnie) sa zrodil nápad, že by mravne čisté deti mohli azda mať viac úspechov v ťažení proti neveriacim pohanom na Východe. Tak sa v Nemecku zhromaždili masy malých detí a pod vedením chlapca Mikuláša z Kolína sa vydali na juh. I keď cirkev neschvaľovala túto výpravu a niektorí panovníci nedovolili sfanatizovanému detskému davu opustiť krajinu, húfy mladých odvážlivcov dorazilo až k brehom Stredozemného mora, ktoré sa malo pred nimi malo otvoriť, aby mohli po dne prejsť do Palestíny. Voda sa však nerozostúpila, ako sa podľa Biblie očakávalo, a tak sa časť mladých bojovníkov musela preplaviť loďami z Talianska do Palestíny. Drvivá väčšina však skončila kariéru buď v samotnom Taliansku alebo na ceste domov. Niektorí nešťastlivci boli dokonca predaní do otroctva v Egypte, keď sa nechali obalamutiť špekulantskými dopravcami. Táto epizóda dokazuje, že náboženstvo vo feudalizme často víťazilo nad zdravým rozumom a triezvymi úvahami

Piata križiacka výprava (1217-1221)

To že sa štvrtá výprava, končiaca obsadením Konštantínopolu, vymkla z rúk zvrchovanosti pápežskej kúrie, sa hlave cirkvi, Inocencovi III. vôbec nepozdávalo. Pretože boj o moc mohla rozhodnúť i verejná mienka, zaumienil si Inocenc III., že práve cirkev musí byť tá, ktorá vydobyje naspäť Boží hrob. Roku 1213 vyhlásil nové ťaženie a ako zámienku spomenul to, že neveriaci si na posvätnej hore Tábor usilovne stavajú opevnenia. V tom čase zúril zápas medzi Anglickom a Francúzskom, mnoho panovníkov, majúcich k dispozícii možné križiacke vojsko, riešilo radšej vnútorné problémy. Tak sa iniciatívy ujali kazatelia a na 4. lateránskom koncile sa dohodlo na križiackej výprave. Cirkev hradila dopravné náklady. Zakázal sa obchod s Levantou, aby sa vyprázdnili lode, majúce poslúžiť doprave vojska. Rôzne výhody, svetské i náboženské mali byť udelené každému, kto na vlastné náklady vyzbrojí seba alebo niekoho iného. Počas príprav však pápež zomrel a na čelo výpravy sa postavil Fridrich II. Tak sa výprava dostala pod vedenie svetskej moci, čo nebohý Inocenc III. za žiadnu cenu nechcel dopustiť. Výprava sa uskutočňovala pomaly. Najväčší záujem prejavili uhorskí a rakúski rytieri, menšie posily sa dostavili i z Francúzska. Cieľom ťaženia sa stanovila pevnosť Damietta, ležiaca v ústí Nílu.

Jej pád mal zaistiť oslabenie hlavného moslimského vojska a otvoriť brány k Jeruzalemu. V máji 1218 začali križiacke vojská útočiť na Damiettu, ktorej obliehanie tak zarmútila vládcu Egypta, že zomrel. Tento vojenský i politický úspech povzbudil križiacke posily z Talianska, Francúzska a Španielska. Ďalší priebeh výpravy skomplikoval pápežský legát Pelagius z Albana, ktorý trval na vedúcom postavení cirkvi vo výprave. Spôsobil tak politické sváry a stroskotanie rokovania s novým sultánom al-Kámilom, ochotným vymeniť Jeruzalem za Damiettu, na ktorej mu viac záležalo. Preto sa pokračovalo vo „vyhladovievaní“ Damietty, ktorá čoskoro padla. Vplyvom nasledujúcich okolností sa vojsko pustilo pozdĺž Nílu. Tam ich však prelstili moslimovia, zaplavujúc všetky zdroje pitnej vody. Z bezvýchodiskovej situácie ich mohla dostať len dohoda s ,,neveriacimi“. Sultán požadoval vydanie Damietty do jeho rúk a ponúkol voľný odchod vyčerpaných a obkľúčených križiakov. Inú možnosť ako prijať, kresťania nemali, a tak al-Kámil znova získal pevnosť. Tento vojenský neúspech a strata už získaného oporného bodu sa považuje za koniec 5. križiackej výpravy.

Šiesta križiacka výprava (1228-1229)

Pod hrozbou exkomunikácie prijal cisár Fridrich II. príkaz k účasti a velení ďalšej križiackej výpravy. Pápežská kúria chcela týmto demonštrovať svoj vplyv na svetských panovníkov. Fridrich si svoje záväzky voči cirkvi plnil poctivo, ale po vyplávaní s križiackym vojskom z prístavu v auguste 1227 ochorel a jeho schopnosť viesť výpravu ochabla. Plánoval sa vrátiť domov, kde by sa liečil a zrušiť výpravu. Cirkev ho za to vyhlásila za prekliateho, ale on, na počudovanie všetkých, pokračoval v ťažení ako exkomunikovaný vodca križiackej výpravy. Po ceste vybavil pár mocenských záležitostí, a keď dorazil do Jeruzalemského kráľovstva, jeho vojsko medzitým postavilo pevnosť Montfort medzi Akkonom a Tyrom. Zaútočiť na moslimov ešte nemalo v pláne pre platnosť zmluvy, uzavretej s al-Kámilom u Damietty. Fridrich ako osobnosť si získal u nepriateľa vďaka svojím jazykovým znalostiam a vzdelaniu obdiv. Diplomatické nadanie využil jedinečne, pretože sa bez použitia zbraní dohodol s al-Kámilom na vydaní Jeruzalema pod vládu križiakov, avšak pod podmienkou, že moslimské obyvateľstvo nebude vyhnané. Cirkev však úplne spokojná nebola a tak pripravovala útok na Fridrichove sicílske kráľovstvo v južnej Európe. Ten sa teda ponáhľal domov, aby svoju zem obránil. Našťastie dorazil včas a pápežovu výpravu rozbil. Týmto získal rešpekt a pápežovi nezostalo nič iné ako Fridricha po jeho nasledovnom požiadaní o milosť zbaviť kliatby a uznať sicílskym a jeruzalemským kráľom.

Siedma križiacka výprava (1248-1254)

Po Fridrichovom odchode z Palestíny prepukli v Jeruzalemskom kráľovstve spory o moc. Politické problémy sa nevyriešili ani do konca platnosti zmluvy, uzavretej s al-Kámilom o neútočení na hradieb zbavený Jeruzalem. Moslimovia po vypršaní mieru obsadili sväté mesto i keď bez úmyslov robiť tam poriadky. Keď v roku 1244 v bitke pri Ghazze najlepšie križiacke vojská utrpeli ťažkú porážku od spojených vojsk egyptsko-chórezských, dostalo sa jeruzalemské kráľovstvo úplne do moci ajjúbovcov. V Európe sa však panovníci s rytiermi k tomuto faktu stavali ľahostajne, majúc na pamäti bitku pri Ghazze. Len francúzsky kráľ Ľudovít IX. požiadal pápeža o zvolenie k ťaženiu proti neveriacim. Sledoval tým nielen náboženské, ale aj politické ciele, a to hlavne rozšírenie dŕžav na Východe. Pretože v tom čase prežívalo Francúzsko rozmach, nebol až taký problém pre samotného kráľa bohatej krajiny zohnať dostatočný finančný obnos na vyzbrojenie, dopravu a stravovanie vojska. Zastávkou k načerpaniu síl, kumulácie vojska a naloženiu potravín sa stal Cyprus. Z ,,prenocovania“ na Cypruse sa stalo prezimovanie a prvým cieľom stanovili egyptskú Damiettu. V júni 1249 sa Francúzi vylodili pred egyptskou pevnosťou a vďaka nezvyčajnej taktike útoku tak prekvapili a vystrašili moslimské vojsko, že Ľudovít vstúpil do mesta bez obrancov.

Na jeseň sa začalo s postupom do vnútrozemia. Kráľ sa vystríhal chýb z piatej výpravy a úspešne dorazil až k pevnosti al-Mansúra a francúzsky predvoj rozprášil nepriateľský tábor pred mestom. Tu však spravili útočníci chybu. Namiesto toho, aby počkali na zbytok armády, vpadli do mesta, kde však v uličkách zablúdili a posádky v meste ich spacifikovali. Zatiaľ sa egyptská obrana vzchopila a zaútočila na Ľudovíta. Jeho vojsko protivníka síce porazilo, ale utrpelo tiež ťažké straty. Váhanie v ďalšom postupe poskytlo moslimom čas, znova pripraviť útok, a tak obkľúčili už ustupujúcu francúzsku armádu v namáhavom teréne. Z bezvýchodiskovej situácie sa kráľ snažil dostať dohodou s egypťanmi, tá však stroskotala a Ľudovít aj so zbytkom vojska sa dostali do zajatia. V Damiette sa francúzska kráľovná rozhodla, že manžela s družinou vymení za pevnosť. Po neúspechu v Egypte zameral vykúpený Ľudovít svoju pozornosť na pomoc Jeruzalemskému kráľovstvu, podieľajúcemu sa na jeho ťažení a kvôli neúspechu teda tiež oslabenému. Spolu s tamojšími barónmi viedol obrannú vojnu proti útočiacim neveriacim. Šikovnou diplomaciou, využitím bojov v nepriateľskom tábore a uzatváraním rôznych dohôd dokázal francúzsky kráľ oslobodiť zajatcov nielen z tejto výpravy, ale aj tých, ktorí boli uväznení po porážke u Ghazzy. Roku 1254 sa musel Ľudovít vrátiť do Európy, aby tam riešil naliehavé záležitosti....

Avignonské vyhnanstvo a zánik templárov

Keď v Perugii pár mesiacov po svojom zvolení zomrel Benedikt XI. , ktorý nastúpil po Bonifácovi VIII. nastali problémy pri voľbe nového pápeža. Na jednej strane stáli prívrženci Filipa Krásneho a rodiny Colonna a na druhej prívrženci Bonifáca VIII. Za jedenásť mesiacov sa nedokázali kardináli dohodnúť koho vyvoliť. Potom bol navrhnutý kompromis. Voľba padla na Bertranda de Got ,bordeauxského arcibiskupa, ktorý bol prijateľný pre obe strany. Kandidát prijal meno Klement a pozval kardinálov na korunováciu do Lyonu. To ešte nenaznačilo , že pápežská kúria sa presídľuje do Francúzska. Klement sa mienil niekedy vrátiť do Ríma , no zdržoval sa hlavne od 1309 v Avignone. Bol pod neustálym tlakom francúzskeho kráľa a v tomto období aj zrušil platnosť buly Unam Sanctam pre Francúzsko. Filip Krásny sa však neuspokojil s týmto riešením , ale trval na tom aby sa zaviedol formálny súdny proces , ktorý by vyhlásil Bonifáca VIII. za nezákonného pápeža. Bola to však požiadavka , ktorú by nijaký pápež nemohol splniť. Francúzski kráľ ešte k predošlej požiadavke pripojil ďalšiu čudnú žiadosť a to zrušiť rád templárov. Rytiersky rád templárov jestvoval už skoro 200 rokov. Založili ho križiaci v Palestíne a odtiaľ sa rozšíril do Európy , najmä do Francúzska .Filip Krásny údajne objavil tajné ukrutnosti ,páchané templármi : modlárstvo , nemravnosť a iné zločiny. V roku 1307 dal zatvoriť všetkých francúzskych templárov ( 2000 ). Na týchto výmysloch nebolo ani kúska pravdy. Medzi templármi ako medzi inými rehoľníkmi mohli byť jednotlivci s chybami , ale ani vtedy ani neskoršie nedokázal sa im nijaký skutočný zločin.

Mali však peniaze , ktorých sa kráľ chcel zmocniť. Majetok templárov mal povahu cirkevných základín. Preto potreboval kráľ spoluprácu pápeža k ich zrušeniu. Slaboch Klement V. s dal ovplyvniť .Zvolal do Vienny všeobecný koncil( 1311), aby sa zbavil osobnej zodpovednosti. Koncilní otcovia sa však nedali presvedčiť o vine templárov na základe predložených spisov. Medzi tým už bolo veľa templárov popravených. Pápež pod tlakom kráľa prítomného na koncile nariadil zrušenie rádu bez súdneho výroku , čisto administratívnym dekrétom na čo mal právo. Aby majetok rádu i naďalej slúžil pôvodnému určeniu , sľúbil ho iným rytierskym rádom. Skutočne z neho nedostali nič. Popravy pokračovali ďalej a v roku 1314 bol upálený aj veľmajster Jakub de Molay, ktorý až do konca vyhlasoval svojich podriadených za nevinných. Zničenie rádu templárov je jeden z najväčších škandálov , ktoré poznajú cirkevné dejiny.

Po smrti Klementa V. Apoštolská stolica ostala neobsadená viac ako dva roky. V roku 1316 bol v Lyone zvolený kardinál Jacques Duese ( avignonský biskup ) , ktorý prijal meno Ján XXII. Bol to najdôležitejší pápež 14. storočia. Bol vynikajúci právnik a administrátor a predovšetkým neúnavný pracovník. V politike bol stálejší ako Klement V. , obratnejší i šťastnejší než Bonifác VIII. Pápež svojou tvrdohlavosťou a určitou krátkozrakosťou v politike zavanil pomerne veľké škody najmä Nemecku. Ľudovít Bavorský s dal v Ríme korunovať za cisára pápežovým nepriateľom Sciarrom Colonnom a postavil proti pápeža. Pápež vyhlásil interdikt nad celým Nemeckom. Ján XXII. zanechal po svojej smrti beznádejne zamotanú situáciu v pomere medzi Nemeckom a Svätou stolicou. Nemožno povedať , že nemal na tom vinu , i keď jeho postup po právnej stránke bol vždy správny. Ján XXII. vykonal významnú prácu na poli cirkevnej administrácie. Pápežská kúria tu po prvý raz dostala charakter ústrednej správy , ktorý si zachovala podnes. Ak na tieto veci pozeráme čisto z vonkajška , možno povedať , že úradovanie v Avignone bolo účinnejšie ako v Ríme. Pápež venoval aj osobitnú pozornosť finančným veciam. Kúria ako každá veľká ústredná správa musela mať aj svoj finančný základ. Po smrti Jána XXII. nastúpil Benedikt XII., ktorý nepomýšľal na návrat do Ríma , lebo v Avignone začal stavať mohutný palác .Bol by rád urovnal nešťastný spor s Ľudovítom Bavorským , ale jeho zámery križovali ako francúzsky tak i neapolský kráľ. Následok neustávajúcich sporov s Nemeckom bol , že kniežatá - kurfirsti v Rhens nad Rýnom vyniesli zákon , podľa ktorého voľba kráľov a cisárov je nezávislá od pápeža. Tým pápež stratil jednu z najzávažnejších politických výsad.

Nasledujúci pápež Klement VI .kúpil mesto Avignon pre pápežský štát. Zdalo sa teda , že pápeži tu mienia ostať natrvalo.Za jeho života bol ukončený spor s Nemeckom a za nového kráľa bol zvolený český panovník Karol Luxemburgský ( Karol IV.).Spor zapríčinil veľké škody nielen cirkevným záujmom v Nemecku , ale aj pápežstvu samému. Pri voľbe nasledujúceho pápeža Inocenta VI. kardináli zaviedli po prvý raz v dejinách tzv. volebnú kapituláciu. Bola to prísahou potvrdená dohoda , ktorou sa všetci kardináli zaviazali , že v prípade svojho zvolenia príjmu isté obmedzenia pápežskej duchovnej i svetskej moci. Neskoršie boli takéto voľby v cirkevných voľbách prísne zakázané. V tomto prípade kapitulácia predstavovala mravný nátlak a bola aj znakom rastúcej moci kardinálov, ktorí začali pokladať pápeža za seberovného. Bol to tiež jeden z mnohých nezdravých javov Avignonského obdobia. Inocent VI. bol nútený venovať pozornosť pomerom v Ríme , kde vládla úplná anarchia. Pápež tieto spory riešil tak , že do Ríma vyslal svojho legáta španielskeho kardinála Albornoza. Bol to muž na pravom mieste a dal záležitosti cirkevného štátu do poriadku. Teraz už nebolo nijakej prekážky pre pápežov návrat do Večného mesta. Nástupca Inocenta VI. , pápež Urban V. bol z viacerých strán povzbudzovaný k návratu do Ríma. Rozhodol sa preto vykonať aspoň jednu cestu do Ríma. Talianske obyvateľstvo , ktoré už 63 rokov nevidelo pápeža ho počas celej cesty nadšene vítalo. Keď pápež videl , že pomery v Ríme sú horšie ako očakával , čoskoro sa vrátil do Avignonu. Ale aj tak možno povedať , že táto cesta pripravila koniec avignoského zajatia. Vo všeobecnosti nemožno tvrdiť , že avignonskí pápeži zle spravovali cirkev .Ba možno povedať , že značne pozdvihli prestíž pápežstva , ktorá upadla voľbou Celestína V. Keď sa pápežský dvor vrátil do Ríma , bolo tu dosť predpokladov pre nové lepšie obdobie. To sa však neuskutočnilo , lebo hneď potom vznikol veľký rozkol , zapríčinený , aspoň nepriamo , dlhou neprítomnosťou pápežov v Ríme.