Cirkev v stredoveku

Čo vlastne znamená pojem stredovek? Prvýkrát sa objavil u talianskych humanistov v 15.storočí (v roku 1469). Vyjadroval obdobie medzi antikou a renesanciou.
Stredovek sa delí na tri obdobia:

včasný / raný 5 stor. - 12. storočie
vrcholný / rozvinutý 12 stor. - pol.14.storočia
neskorý pol.14. -16.storočie

Stredoveký svet bol v podstate vidiecky. Rozvíjajú sa mestá a remeslá. Väčšina obyvateľov sa zaoberá poľnohospodárstvom. Zásluhu na tom majú kláštory a heslo : „Ora et labora “ (Modli sa a pracuj) od sv. Benedikta. Prvotné kresťanské obce riadili biskupi a kňazi. Hlavou Cirkvi bol rímsky biskup, ktorý prijal titul pápež (otec).V prvých storočiach po páde Ríma bolo málo ľudí aj peňazí. Jedinou inštitúciou, ktorá prežila zánik Západorímskej ríše (v r.476 n.l.) bola cirkev.
I keď feudálni panovníci bojovali medzi sebou a zasahovali do cirkevných záležitostí, kresťanstvo sa šírilo a malo snahu oslobodiť cirkev zo stredovekého feudálneho systému. Keď sa Konštantín stal cisárom západnej časti ríše, na východe vládol Licínius. Obaja začali hľadať spoločné zásady, a tak sa v roku 313 stretli v Miláne, kde spoločne podpísali slávny Milánsky edikt, ktorým bola potvrdená náboženská tolerancia, kresťanom bol vrátený zhabaný majetok a Kristovo učenie bolo uznané ako náboženstvo. Keď sa stal Konštantín vládcom celej ríše, dospel k názoru, že z vojenského hľadiska Rím ako hlavné mesto nevyhovuje. Ideálnym miestom bolo rozpadnuté grécke mesto Byzancion.

Tu bola roku 324 založená nová metropola ríše Konštantínopol, ktorý sa stal zároveň prvým kresťanským mestom. Po vyhlásení tohoto ediktu získalo kresťanstvo rovnocennú pozíciu s ostatnými rímskymi náboženstvami a neskoršie ho uznali za oficiálne v Rímskej ríši. Cirkev sa mohla slobodne šíriť. Prežila a rozšírila sa aj do nekresťanských častí sveta. Pôsobením žobravých rádov [dominikáni, františkáni] sa všade obnovuje náboženský život. Okrem obrábania pôdy vychovávali mládež, opisovali knihy a zaslúžili sa o pokresťančenie a civilizovanie Germánov. Od 4.stor. sa pustovníci a mnísi stávali misionármi. Práve vo včasnom stredoveku nastali mnohé politické, hospodárske a spoločenské zmeny. Potom nasledovalo dlhé obdobie obchodného i populačného rastu. Spočiatku bol pomalý, no v 12.a13.stor.sa však zrýchlil. Pohroma zapríčinená čiernou smrťou spôsobila mnoho rokov nestabilnosti, no koncom 15.stor.rast pokračoval.

Včasný stredovek- nová Európa

Na začiatku sa začína tvár starého antického sveta meniť. Najprv sa vytvorilo rano-kresťanské spoločenstvo v Jeruzaleme v Palestíne; ku Kristovým učeníkom sa pridali mnohí veriaci Židia. Postavenie Židov bolo v rôznorodých krajinách a v rôznych obdobiach rozdielne. Za cisára Caracallu získali občianske práva. Konštantín Veľký zakázal na sneme v Nicei riadiť sa podľa židovského slávenia Veľkej noci. Za Teodózia Veľkého sa zhovievavý vzťah narušil, cisár Teodézius II v roku 425 zrušil palestínsky patriarchát, čím sa židovské duchovné stredisko presunulo do Babylonu. Odtiaľ sa časť z nich presunula i do Indie či Číny. Codex Iustinianus od Justiniána I.(527-565) už neobsahoval zásadu o slobode židovského náboženstva. Tento postoj je určujúci pre nasledujúcich kresťanských panovníkov. Ďalší veľmi pozitívny postoj k židom je možné uzrieť v čase patristiky, no naopak niekedy až nepriateľský vzťah je vidieť počas prvej križiackej výpravy(1096).
Pri prenasledovaní oficiálnymi predstaviteľmi židovského náboženstva sa rozptýlili do rôznych častí Východu, no najmä do Rímského impéria a založili tam strediská kresťanského života teda cirkvi, do ktorých vstúpilo mnoho Nežidov- pohanov, pretože sympatizovali so židovským monoteizmom, ale iba kresťanstvo umožňovalo prepojiť židovské a grécke myslenie. Počas ďalších generácií sa zakladanie cirkví rozšírilo a noví učitelia rozvíjali myšlienky prvých apoštolov. Až po skončení prenasledovania kresťanov v rozvíjaní ideí pokračovali sv. Augustín,
sv. Hieroným...

Stredoveké kresťanstvo

Od počiatku stredoveku sa vytvorili dve kresťanské centrá- Rím a Konštantínopol. Ostatné patriarcháty stratili svoj význam a v krátkom čase sa dostali pod vplyv týchto dvoch stredísk. Na čele cirkvi bol pápež a od 8.stor. sa stal i svetským vladárom, no i predtým mu patrilo veľké uznanie. Mal aj mnoho území. Na celom Apeninskom polostrove i na Sicílii existovalo mnoho rozsiahlych panstiev ovládaných cirkvou. Tvorili sa pápežské dedičné statky. Na ovládanie hospodárstva cirkev vytvorila kolosálny administratívny aparát. Náboženský život tejto doby je zaujímaví s pohľadu na intenzitu bojov, kvôli mnohým dogmatickým názorom. Čoraz častejšie sa objavujú nové názory, myšlienky, výklady o jednotlivých dogmách. Kvôli tomu sa zvolávali mnohé ekumenické koncily. Mnohé teologické spory vyústili v boje. Na konci 5.stor. cisár Zeno podnikol radu krokov na dosiahnutie mieru, no pokus sa nepodaril. Spolo-čenské pomery doby umožnili v pol. 7. stor. cisárovi Constantínovi, aby prejavil istú samostatnosť vo svojich teologických názoroch. Do Ríma vyslal veľké ozbrojené vojsko pod vedeným Kalliopu, aby zatkol pápeža a dopravil ho do Konštantínopolu. No krvavé boje pokračovali naďalej(asi do r. 843.). Cirkev mala záujem na tom, aby sa rozširovala ikonodúlia (uctievanie obrázkov- ikon).

Tie sa stali amuletmi, či talizmanmi. Proti tomu začal bojovať až Lev III. Isaurský po roku 717, no jeho politika vyvolala nečakaný odpor. V r. 754. Cisár Konštantín V. zhromaždil siedmy ekumenický koncil. Ten rozhodne odsúdil uctievanie obrázkov. Po istých sporoch sa zvolal nový, právoplatný koncil a zrušilo sa rozhodnutie zo VII. ek. koncilu v roku 754. Magický kult ikon bol týmto navždy spojený so životom pravoslávnej cirkvi. Cez a po 8.stor.bolo obrovské množstvo v rukách cirkvi. Počet mníchov žijúcich v impériu sa na počiatku 8.stor.zväčšil z dôvodu početnej emigrácia ľudí z krajín dobytých Arabmi. Postupne sa cirkev stala skoro rovnocennou cisárovi a jeho moci. Naopak, cisárska moc sa snažila zlomiť postavenie a rozrastanie cirkvi všetkými prostriedkami. Preto mnoho majetku, pôdy, ale i predmety prešli do vlastníctva štátu. Uctievanie ikon bolo obnovené bez problémov, lebo hlavný cieľ bol splnený, cirkev bola už podriadená štátu. Počas 8. stor. bolo pápežstvo povznesené i privedené do úpadku. Od konca 9. stor. do polovice 11. storočia sa pápeži striedali, zvrhali, boli bití, vraždení či väzení. Od roku r. 872 do r.882 bol na pápežskom tróne Ján VIII.
Po ňom nastúpil Formosus, Ktorý zomrel ukrutnou smrťou. Potom bol na tróne Lev V, no len 40 dní. Bol zvrhnutý Christophorom. Jeho zvrhol Sergius III. Jeho vládnutie donieslo novú epochu, ktorá trvala 50 rokov. C.Baronio opisuje túto epochu nasledovne: ,,Na Petrovom tróne, ktorého sa boja i anjeli, neusadili sa pápeži, ale skutočné netvory, ktorí tam boli dosadení zvrhlými, hanebnými praktikami. Svojvoľne nakladali s biskupskými katedrálami, hanobili všetky staré zvyky a dekréty. Kristus spal hlbokým spánkom v Petrovej loďke a nebolo apoštolov, ktorí by ho prebudili.“
Takýmito spôsobmi sa striedali pápeži dosť dlhý čas. Vystriedalo sa ich asi 50. Z významných: napr. :Ján VIII, Gregor VI, Lev IX, Gregor IV, Gregor VII, Lev IX, Klement III, Silvester I....Pri dosiahnutí duchovnej funkcie sa platila suma v zlate.

Pokresťančenie Frankov

Medzi početnými germánskymi etnikami vynikli Frankovia. Chlodovik sa bližšie zoznámil s kresťanstvom ako prvý, no neprijal ho. Frankovia ľahko prijímali nové náboženstvo, ale často spôsobom povrchným, lebo kresťanstvo spájali s predchádzajúcimi pohanskými zvykmi. Medzi biskupmi a duchovnými nechýbali síce ľudia vzdelaní a svätí, ale úsilie o pozdvihnutie úrovne nábož. života prinieslo ovocie až po rokoch. Veľmi účinným prostriedkom na prehĺbenie nábož. života boli rozhodnutia jednotlivých synod, ktoré sa schádzali pravidelne a mali široký dosah.
Krstom kráľa Frankov sa vrazil klin do ariánskeho bloku Germánov a Chlodovik získal podporu Cirkvi i románskeho obyvateľstva. Postupne sa pod vplyvom Frankov ku katolíckej forme kresťanského náboženstva priklonili aj ďalší Germáni :Burgundi, Vizigóti, Svébovia, Longobardi... Kolískou kresťanstva v katolíckej forme vo Francúzsku bolo mesto Remis.

Kresťanstvo v Anglicku, Írsku a severnej Európe

Anglicko a Írsko sa ako mnohé iné krajiny dostali k viere prostredníctvom misionárov. Najznámejšie je účinkovanie sv. Patrika v Írsku. (Dodnes sa oslavuje deň sv. Patrika). Tam vznikli mnohé kláštory, ktoré sa stali významnými centrami náboženského a kultúrneho života. Spoločenský i cirkevný život sa vôbec nelíšil od života na starom kontinente, no Britské ostrovy sa čoskoro začali označovať ako ostrov(y) svätých. V 7.-11.stor. nastáva šírenie smerom na sever a východ. –Škandinávia- tu bolo dôležité opátstvo Corvey na rieke Weser (zal. 822). Významnou udalosťou pre život Cirkvi na severe Európy bolo založenie biskupstva v Skare začiatkom 11.stor. a povýšenie biskupstva v Upsale na arcibiskupstvo v roku 1164 pápežom Alexandrom III. Kristinizácia Nórska bola dielom Anglicku obrátených Vikingiov. Systematickú misijnú činnosť začal Hakon Dobrý v pol.10.stor. Nápis nájdený na malom ostrove Kuli na západ od Tronheimu hovorí, že tieto krajiny prijali kresťanstvo v rokoch 996-997.

Misie medzi Slovanmi

Už obdobie sťahovania národov sa vyznačovalo vážnymi politickými zmenami v celej strednej Európe. Usadenie Avarov v regióne Panónie v nemalej miere zapríčinilo úpadok kresťanskej kultúry v tejto oblasti.
V čase od 8.do 11.stor. sa aj východoeurópske národy priklonili ku kresťanstvu. Určite tu istú úlohu zohrali aj politické zámery. Pre Rím a Frankov, ako aj pre Carihrad to znamenalo rozšírenie moci a vplyvu. Zo Slovanov prijali vieru najskôr južní Slovania- Chorváti v siedmom storočí. Uhorský kráľ sv. Ladislav zriadil v Záhrebe r.1093 biskupstvo. Bulhari prijali kresťanstvo v 9.storočíNa územie dnešných Čiech začalo prenikať z Bavorska už v prvej polovici 9.storočia. Počiatky christinizácie tu možno spájať s kniežaťom Bořivojom. Biskupstvo v Prahe vzniklo v r.973 a patrilo pod Mainz-Mohuč. Prvé biskupstvo na území Poľska bolo založené v roku 968 v Poznani. Roku 1000 vzniklo arcibiskupstvo v Hnezdne. Krst Rusi :pohľad na šírenie náboženstva (v tomto čase kresťanstva) súvisí najmä s krstom kyjevského kniežaťa Vladimíra. Potom sa kresťanstvo stalo jediným platným náboženstvom so slovanskou liturgiou. Jeho syn a nástupca Jaroslav Múdry (1054) energicky pokračoval v diele, staval kostoly, kláštory a školy a vytvoril cirkevnú organizáciu s centrom v Kyjeve.

Aj keď sa v r.1054 skončilo cirkevné spojenectvo medzi Rímom a Carihradom, priateľské vzťahy Kyjeva k Rímu pretrvávali až do konca 12.storočia. Roku 1229 sídlo metropolitu preniesli z Kyjeva do Vladimíra a r.1325 do Moskvy. V roku 1589 sa Ruská pravoslávna cirkev stala samostatnou. Na čele tohto spoločenstva stál vtedy patriarcha Jeremiáš II. Moskva sa začala v tomto období na Východe označovať titulom Tretí Rím. Polabskí Slovania (Vinidi, Lužickí Srbi, Obodriti, Lutici) poznali kresťanstvo od svojich nemeckých susedov. Misijná činnosť medzi polabskými Slovanmi sa úzko spája s politickým zámerom zmocniť sa ich územia, čomu sa tamojší obyvatelia bránili vyše 200 rokov až do 12.storočia.
Maďari- ich situácia sa zmenila po prehratej bitke na Lechu. Za uhorského kniežaťa Gejzu (970-997) rozvinuli obetavú misijnú činnosť bavorskí misionári. Neskôr tu pôsobili regensburský biskup sv. Wolfgang, či pasovský biskup sv. Pilgrim. O pokesťančenie Maďarov sa snažila aj Východná cirkev. Ešte za čias Gejzu sa tu zdržiaval i pražský biskup sv. Vojtech. Sobáš Gejzovho syna Štefana s bavorskou princeznou prispel k tomu, že uhorský dvor sa orientoval na západné kresťanstvo.

Východné cirkvi

Sú tvorené so starých monofyzitov a nestoriánov .Medzi monofyzitské cirkvi patria napr. starobylá egyptská cirkev, etiópska cirkev založená v 4 stor.; sýrska či arménska cirkev. Arméni boli prví, ktorí prijali kresťanstvo v 3 stor.
Islam

Zrod islamu sa spája s menom Mohamed. Toto náboženstvo vzniklo na začiatku siedmeho storočia v Arábii. Okrem Arabov tam žili aj židovské a kresťanské menšiny, ktoré sa delili na rody. Mohamed pochádzal z rodu Hášim z kmeňa Kurajš. Centrum a najsvätejšie mesto je Mekka a rok 622 je začiatkom moslimského letopočtu. Islam sa začal rýchlejšie šíriť po roku 630.Po roku 680 sa všetko zmenilo. Moslimovia boli v tejto dobe rozptýlení vo všetkých arabských krajinách a v Perzii. Po dlhodobom nepriaznivom stave sa 10.októbra začali krvavé boje o kalifát. Ich výsledkom vznikli islamské smery: Sunniti, Cháridžovci a Šiiti (i dnes je ti najpočetnejšia skupina-90% moslimov. Šiizmus sa po čase ešte rozdelil a tento rozkol sa nazýva šiitský. Napriek tomu majú všetky smery rovnaké zásady. Po upokojení tohto stavu, teda koncom prvého desaťročia ôsmeho storočia Arabi začali s rozsiahlym dobývaním sveta. Dôvody boli rozmanité. Medzi najvýznamnejšie dobyté miesta patrí: Pyrenejský polostrov (711-714), Stredná Ázia... Od začiatku 5.stor. bolo dnešné Španielsko a Portugalsko v rukách Vizigótov, ktorí sa stali katolíkmi po konverzii kráľa Rekkereda (587). Od 8.stor. kráľovstvo začalo upadať. Vizigótski panovníci ako jediní v Európe prenasledovali Židov. Tí si od konca 7.stor. zabezpečili ochranu prostred-níctvom Arabov. S dobytými územiami vzrastal i počet islamistov. Šírenie tohto nábo-ženstva v Španielsku neznamenalo iba vojnu, ale i kultúru.

Budhizmus

Rozšíril sa (najmä v Číne) veľmi skoro. Na začiatku stredoveku dochádza k prudšiemu rozmachu (Čína, centrálna Ázia, Mongolsko, Japonsko, Kórea...). Aj v ňom sa vyvinu-li rôzne smery. Istý indický učiteľ zreformoval tibetský budhizmus a v roku 749 založil prvý kláštor. Nasledujúce učenia priniesli čínski mnísi v 12. stor Práve z Číny sa budhizmus dostal v 9.stor. na Kóreu.

Mystika, kacírstvo a ozbrojené povstania

Ideologický život stredoveku mal takmer výlučne náboženské formy. V týchto podmienkach každé duchovné hnutie a vôbec akýkoľvek prejav politického vedomia museli mať náboženskú formu. To platí i o revolučných činoch jak v politickej oblasti, tak i v oblasti duchovnej kultúry. Mystika začala postupne presahovať rámec cirkvi. Dejiny kacírskych hnutí stredoveku majú mnoho názvov a sú v tomto zmysle veľmi pestré.

Počiatky rozdelenia cirkvi

Jeden článok nikajsko-carihradského symbolu hlása vieru„v jednu svätú, všeobecnú apoštolskú cirkev.“ No už v tej dobe sa dlhodobá jednota z každej strany narúša. Už v 9.storočí vypukol počiatočný konflikt medzi pápežom a patriarchom. V r.858 cisár Michal III zvrhol patriarchu Ignáca a dosadil Fótia. Pápež Mikuláš I s tým nesúhlasil a chcel, aby sa Ignác vrátil. Nakoľko sa Rímu podarilo usadiť skôr v Bulharsku, ako v Konštantínopole, ozvali sa protesty z mnohých strán. „Rímski duchovní učia Bulharov pohoršujúcemu chovaniu.“ Na základe týchto obvinení, bolo nutné odsúdiť Mikuláša I. v roku 867.
Po dlhšej sérii vrážd sa dostal na trón Basileous I. Ten hneď opätovne uviedol patriarchu Ignáca. V r.869 bol zvolaný konštantínopolský koncil, ktorý znovu potvrdil dosadenie Ignáca. No Rím sa začal správať opäť nespokojne. Na svete sa zjavil nový konflikt. Ignác zomrel a na tróne sa objavil opäť Fótios.
Epopej Ignác- Fótios má v dejinách cirkvi len ten význam, že bola prvým aktom úplného rozdelenia medzi východom a Západom.

Východná schizma

16.júla 1054 prišli do Baziliky Hagia Sofia v Konštantínopole kardináli Humbert da Silva Candida a Fridrich Lotrinský sprevádzaní arcibiskupom Amalfim. Priniesli bulu vypracovanú Humbertom, ktorou exkomunikovali konštantínopolského patriarchu Michala Kerulliara.
No exkomunikácia bola vzájomná: v nasledujúcich dňoch Michal odpovedal v tom istom tóne .Pravdu povediac, už dávno si grécka a rímska cirkev nerozumeli. Tento rozkol sa datuje od 8.stor. (Hádali sa o úlohe obrazov, teologické hádky, úlohy relikvii, liturgie, o spôsobe uctievania....) Východ a Západ sa definitívne výrazne vzdialili.
V čase, keď sa pripravovala schizma, v západných krajinách sa pripravovalo hnutie, ktorého cieľom bolo ustanoviť, aby kňazi povinne zostali slobodní a mravne čistí. Práve to, viac, než teologické rozdiely, urobilo rozkol neodvratným. V tej chvíli si nikto neuvedomoval vážnosť toho, čo sa stalo: bolo dosť iných roztržiek a všeobecne sa predpokladalo, že aj táto sa urovná. Naozaj sa počas mnohých koncilov v dejinách cirkvi v 11.-13.storočí znovu vynárala otázka jednoty, a preto cirkevní otcovia nikdy nezabúdali pozvať zástupcov Konštantínopola. Márne: kliatbu ani antikliatbu nikto nevezme späť, až v šesťdesiatych rokoch dvadsiateho storočia za pápeža Pavla VI.

Ortodoxia

Na veľkých konciloch sa vyhlásili základné vieroučné články- dogmy kresťanstva. Kresťanské náboženstvá sa delia na: katolícke a ortodoxné (pravoslávne).Väčšina cirkví, ktoré sa volajú ortodoxné vznikli zo starobylej formy kresťanstva vo východnom Stredomorí. Grécke kresťanstvo priamo nadviazalo na spoločenstvá založené apoštolmi a vyvíjalo sa Byzantskej ríši, ktorá trvala do roku 1453. Ortodoxné spoločenstvá zjednocovali veriacich z rôznych regiónov. Kňazi všetkých miestnych cirkví sa zišli na ekumenickom koncile . Kňazi patriarcháty uznali za svojho predstaveného jeruzalemského patriarchu a neskôr rímskeho pápeža. V 11.stor.sa rímsky biskup rozhodol zmeniť prvenstvo v lásku za právnu moc nad spoločenstvami. Väčšina východných cirkví sa proti jeho rozhodnutiu ohradila tým, že uznáva len všeobecnú autoritu ekumenického koncilu. Kresťania západnej Európy sa
jeho rozhodnutím riadili a tým vznikol názov rímski katolíci. Ostatné cirkvi si ponechali názov ortodoxní. V tom spočíva schizma z roku 1054.

Križiacke výpravy

Európa a Ázia, dve sestry ľudskej civilizácie, sa na dlhú dobu stratili navzájom z dohľadu. Až križiacke výpravy im poskytli príležitosť znova sa stretnúť a pozrieť si do tváre. Bol to však pohľad hrôzy.1 Týmito vetami charakterizoval francúzsky historik Jules Michelet výpravy Európanov na Blízky Východ v 11. a 12. storočí. Križiacke výpravy boli konfliktom rôznych svetov. Oblasť latinského kresťanského okruhu, vychádzajúca z temnoty barbarstva sa spojila s vysoko civilizovaným, ale oslabeným svetom Byzancie. Proti nim stál moslimský svet Arabov, ovplyvnený starobylou Gréckou a Rímskou kultúrou, ktorý bojoval s hordami barbarských Turkov. Do bojov sa zapojili aj Arméni, Židia a Mongoli...
Kľúčový význam pre udalosti tejto doby malo náboženstvo - kresťanstvo u križiakov a Byzantíncov a islam u Turkov a Arabov. Toto obdobie je charakteristické aj vnútorným rozkolom v týchto náboženstvách. Kresťanstvo sa rozdelilo na západné a východné (ortodoxné) a islam na sunnitskú a šítsku vetvu. Všetky tieto okolnosti sa premietli do vzájomných vzťahov aktérov výprav a stali sa dôvodom na obrovské krviprelievanie na vzájomnú nenávisť, ktorá pretrváva dodnes.

1.Križiacka výprava (1096-1099)

Pápež Urban II. Vyhlásil križiacku výpravu proti neveriacim na východe za (pôvodným) účelom dobyť Svätú zem. Pod týmto pozlátkom sa však schovávali mnohé iné politické ciele. Hlavou križiackej výpravy sa mal stať biskup Adhémar z Le Puy. Raimond z Toulouse sa stal pápežovým poradcom a viedol križiakov z južného Francúzska. Flámskym a dolnonitriankym rytierom velil Godefroi z Bouillonu. Sicílsky Normani pochodovali pod zástavou Bohemuda a Tankreda a k výprave sa pripojil aj brat kráľa Filipa II. Hugo z Vermandois. Motiváciou pre chudobu bolo odpustenie pozemských hriechov. Peter Pustovník, fanatický mních hlásajúci vieru medzi prostým ľudom a vyzývajúci poddaných, aby sa pridali k výprave získal obrovské masy chudobných sedliakov, ktorý sa bez ohľadu na to, či vôbec vedia kde Jeruzalem leží vybrali do Svätej zeme. Na Byzantsko-uhorskej hranici nastali problémy s inštrukciami a hladní roľníci sa vybrali rabovať južné Uhorsko. Nakoniec ich však byzantský cisár Alexios I. usmernil a po prekročení úžiny Bospor sa dostali pred prvé turecké mesto Nikája. Po krátkom obliehaní sa mesto vzdalo.

Skutočné rytierske križiacke vojská prišli až v auguste 1096. k prvému významnému mestu, Antiochii, prišli 20. októbra 1097. Obyvateľmi boli prevažne arménsky kresťania a sýrski jakobiti (aj napriek tomu mesto patrilo moslimom). Po dlhom a úmornom obliehaní sa Bohemudovi podarilo dobyť Antiochiu. Zaujímavé bolo nekresťanské správanie kresťanov, ktorí pochovávaných moslimov vyhrabávali a okrádali im šperky. Z nečakaného víťazstva sa však dlho neradovali. Čakal ich stret s mohutnou armádou seldžuckého veliteľa Körbhuga. Nízku morálku križiakov však pozdvihol (dodnes pochybný) nález kopije, ktorou bol pravdepodobne prebodnutý Ježiš Kristus. Turecký veliteľ dovolil armáde nastúpiť si pred brány mesta a zaujať bojové formácie. Z presvedčenia o víťazstve ho križiaci okamžite vyviedli. Po dlhých bojoch Körbugha začali opúšťať spojenci až napokon križiaci mohutnou ofenzívou rozbili turecké vojsko. Medzitým sa Balduin diplomatickou cestou zmocnil tureckej Edessy a vyhlásil sa za grófa. Porušil tým zmluvu s Byzanciou, ktorá pôvodne mala dostať Edessu pod svoju vládu. Balduin sa tak stal zakladateľom prvého latinského štátu na východe.

7. júna 1099 prišlo križiacke vojsko pod hradby Svätého mesta. Mesto však nevyzeralo, že by sa chcelo vzdať. Križiakom chýbala obliehacia technika a stroje, ktorými by prekonali mohutné hradby mesta. Na dlhé obliehanie nebol čas pretože prišla správa, že na ceste je obrovské egyptské vojsko. Križiakom pomohla náhoda, keď neďaleko kotvila loď anglických tesárov, ktorí postavili obliehacie stroje a križiaci mali otvorenú cestu. Nastalo plienenie obyvateľstva a križiaci sa brodili v krvi. Na trón posadili Godefroia, no ten len prijal titul Ochranca Božieho hrobu. Keďže križiaci svoju úlohu splnili postupne sa vracali domov. Pre moslimov strata Jeruzalema nemala veľký význam a vyjednávať s krvilačnými kresťanmi sa pravdepodobne nedalo.

3. križiacka výprava (1189 – 1192)

Sultán Saladin drvivo porazil franské vojsko Raimonda III. V bitke pri Hattine (1183) všetky latinské štáty sa ocitli prakticky bez ochrancov. Saladin po ľahkom dobytí Jeruzalema dokázal svoju veľkorysosť tým, že nechal Frankov vykúpiť sa a voľne odísť z mesta. Takýto osud Jeruzalema si západná cirkev nepredstavovala. Začala obrovská agitácia za križiacku výpravu. Roku 1188 sa pred Reqensburgom zhromaždilo obrovské vojsko na čele s Fridrichom I. Barbarossom. Za krátko boli v Byzancii a začali prvé problémy s Turkami. V meste Seleukie pri prechode cez rieku Salef sa starý cisár utopil. Náhle prišlo vojsko o množstvo vojakov húfne sa vracajúcich domov. Zbytok vojska dorazil do Antiochie a z nej sa pustila ďalej len bezvýznamná skupinka, ktorá nezohrala žiadnu významnú úlohu.

Na jar 1189 pristál neďaleko Filip II. August a krátko po ňom aj Richard Levie Srdce. Tieto dve armády spoločne dobyli Akku. Filip sa vrátil do Európy, ale vojsko nechal v područí Richarda. Ten s celým vojskom (krytý flotilou) tiahol na Jeruzalem. 7. septembra narazil na pripravenú seldžuckú armádu. Richard použil metódu Turkom dosiaľ neznámu. Do radu nastúpené rytierske vojsko odrážalo každý nájazd anglickými lukostrelcami riedených moslimov. Zbytok Turkov sa sústredil na obranu Jeruzalema a Saladin nechal zrovnať so zemou mesto Askalon, aby ho nedostali križiaci. Postupujúci Richard sa však vzápätí po správe o postupujúcom egyptskom vojsku stiahol do Askalonu, vybudoval hradby a až po 4 mesiacoch vydal rozkaz k útoku na Jeruzalem. Pred jeho bránami sa však zastavil a na počudovanie Saladina, ktorý by len sotva svojim slabým vojskom dokázal čeliť križiackej presile (i keď vydal rozkaz zasypať všetky studne) sa križiaci stiahli a Richard uzavrel so sultánom päťročný mier. Jeruzalem sa tak stal voľne prechodným ako moslimom tak aj kresťanom.
Vznik rytierskych rádov

Pretože i napriek vzniku Jeruzalemského kráľovstva húfy moslimov obťažovali pútnikov zo Západu, založil drobný rytier Hugo z Payns s priateľom Godefroiom z Saint-Omer roku 1119 osemčlennú skupinu rytierov, poskytujúcu ochranu pútnikom, vyskytujúcim sa medzi Jeruzalemom a Jaffou. Zakrátko sa pre svoje počestné úmysly stali slávnymi, ich rady sa rozrastali a ich patrónom sa stal sám Balduin II. Neskôr obdržali pokyn od cirkvi aby bojovali proti neveriacim. Rád sa volal Templári a ich znakom sa stal biele rúcho s červeným krížom.
Zo zdravotnej organizácie Hospitalis sa rôznymi nadáciami stal bohatý a hrdý rád, ktorý postupným členstvom západných rytierov pribral okrem liečiteľských povinností taktiež úlohu šíriť náboženstvo. Ich znakom sa stal čierny odev s bielym krížom.
Štvrtá križiacka výprava (1202-1204)

Krátko po zrútení sa pomocnej nemeckej výpravy proti ,,neveriacim“ obvolal roku 1198 pápež Inocenc III. všetko duchovenstvo, aby začali kázať v prospech novej križiackej výpravy. Okrem obvyklých sľubov večnej blaženosti účastníkov a ochrany pred veriteľmi zdôraznil, že predošlé neúspešné výpravy skončili neslávne hlavne kvôli vzájomnej nevraživosti panovníkov, ktorí ju viedli. Hlavnú zodpovednosť a slovo by v ťažení mala mať cirkev. Postavením vojska preto poveril rytierov, barónov a mestá. Armáda sa mala zhromaždiť v marci roku 1199 a ťaženie malo trvať dva roky.
Prípravy sa však začali uskutočňovať odlišne od pápežových predstáv. Pretože mestá a rytieri požiadavku hlavy cirkvi ignorovali, musela agitácia nabrať na sile. Paradoxom je, že k výprave sa chceli prihlásiť Filip II. August a Richard Levie srdce, odvekí rivali. Ten však krátko nato zomrel a tak od ich prímeria a účasti na ťažení zišlo. V biednej situácii použil Inocenc III. neobľúbenú metódu získania financií: čiastočne zdanil príjmy duchovných. Nakoniec sa k výprave začali prihlasovať rozliční veľmoži a rytieri. O rok po vyhlásení sa zišla konferencia, aby sa prebrali možnosti dopravy nazbieraného vojska. Voľba padla na Benátčanov, navrhujúcich podporu ich vojnových lodí, ak im pripadne polovica koristi, požadujúc však napadnutie Egypta, kde sídlili saladínovi nástupcovia.
Po vyjednávaní však náhle zomrel pôvodný veliteľ pripravovanej výpravy Theobald.

Detská výprava (1212)

V krajinách, kde existoval tzv. kult detí (sev. Francúzsko, Lotrinsko a Porýnie) sa zrodil nápad, že by mravne čisté deti mohli azda mať viac úspechov v ťažení proti neveriacim pohanom na Východe. Tak sa v Nemecku zhromaždili masy malých detí a pod vedením chlapca Mikuláša z Kolína sa vydali na juh. I keď cirkev neschvaľovala túto výpravu a niektorí panovníci nedovolili sfanatizovanému detskému davu opustiť krajinu, húfy mladých odvážlivcov dorazilo až k brehom Stredozemného mora, ktoré sa malo pred nimi malo otvoriť, aby mohli po dne prejsť do Palestíny. Voda sa však nerozostúpila, ako sa podľa Biblie očakávalo, a tak sa časť mladých bojovníkov musela preplaviť loďami z Talianska do Palestíny. Drvivá väčšina však skončila kariéru buď v samotnom Taliansku alebo na ceste domov. Niektorí nešťastlivci boli dokonca predaní do otroctva v Egypte, keď sa nechali obalamutiť špekulantskými dopravcami. Táto epizóda dokazuje, že náboženstvo vo feudalizme často víťazilo nad zdravým rozumom a triezvymi úvahami

Piata križiacka výprava (1217-1221)

To že sa štvrtá výprava, končiaca obsadením Konštantínopolu, vymkla z rúk zvrchovanosti pápežskej kúrie, sa hlave cirkvi, Inocencovi III. vôbec nepozdávalo. Pretože boj o moc mohla rozhodnúť i verejná mienka, zaumienil si Inocenc III., že práve cirkev musí byť tá, ktorá vydobyje naspäť Boží hrob. Roku 1213 vyhlásil nové ťaženie a ako zámienku spomenul to, že neveriaci si na posvätnej hore Tábor usilovne stavajú opevnenia. V tom čase zúril zápas medzi Anglickom a Francúzskom, mnoho panovníkov, majúcich k dispozícii možné križiacke vojsko, riešilo radšej vnútorné problémy. Tak sa iniciatívy ujali kazatelia a na 4. lateránskom koncile sa dohodlo na križiackej výprave. Cirkev hradila dopravné náklady. Zakázal sa obchod s Levantou, aby sa vyprázdnili lode, majúce poslúžiť doprave vojska. Rôzne výhody, svetské i náboženské mali byť udelené každému, kto na vlastné náklady vyzbrojí seba alebo niekoho iného. Počas príprav však pápež zomrel a na čelo výpravy sa postavil Fridrich II. Tak sa výprava dostala pod vedenie svetskej moci, čo nebohý Inocenc III. za žiadnu cenu nechcel dopustiť. Výprava sa uskutočňovala pomaly. Najväčší záujem prejavili uhorskí a rakúski rytieri, menšie posily sa dostavili i z Francúzska. Cieľom ťaženia sa stanovila pevnosť Damietta, ležiaca v ústí Nílu.

Jej pád mal zaistiť oslabenie hlavného moslimského vojska a otvoriť brány k Jeruzalemu. V máji 1218 začali križiacke vojská útočiť na Damiettu, ktorej obliehanie tak zarmútila vládcu Egypta, že zomrel. Tento vojenský i politický úspech povzbudil križiacke posily z Talianska, Francúzska a Španielska. Ďalší priebeh výpravy skomplikoval pápežský legát Pelagius z Albana, ktorý trval na vedúcom postavení cirkvi vo výprave. Spôsobil tak politické sváry a stroskotanie rokovania s novým sultánom al-Kámilom, ochotným vymeniť Jeruzalem za Damiettu, na ktorej mu viac záležalo. Preto sa pokračovalo vo „vyhladovievaní“ Damietty, ktorá čoskoro padla. Vplyvom nasledujúcich okolností sa vojsko pustilo pozdĺž Nílu. Tam ich však prelstili moslimovia, zaplavujúc všetky zdroje pitnej vody. Z bezvýchodiskovej situácie ich mohla dostať len dohoda s ,,neveriacimi“. Sultán požadoval vydanie Damietty do jeho rúk a ponúkol voľný odchod vyčerpaných a obkľúčených križiakov. Inú možnosť ako prijať, kresťania nemali, a tak al-Kámil znova získal pevnosť. Tento vojenský neúspech a strata už získaného oporného bodu sa považuje za koniec 5. križiackej výpravy.

Šiesta križiacka výprava (1228-1229)

Pod hrozbou exkomunikácie prijal cisár Fridrich II. príkaz k účasti a velení ďalšej križiackej výpravy. Pápežská kúria chcela týmto demonštrovať svoj vplyv na svetských panovníkov. Fridrich si svoje záväzky voči cirkvi plnil poctivo, ale po vyplávaní s križiackym vojskom z prístavu v auguste 1227 ochorel a jeho schopnosť viesť výpravu ochabla. Plánoval sa vrátiť domov, kde by sa liečil a zrušiť výpravu. Cirkev ho za to vyhlásila za prekliateho, ale on, na počudovanie všetkých, pokračoval v ťažení ako exkomunikovaný vodca križiackej výpravy. Po ceste vybavil pár mocenských záležitostí, a keď dorazil do Jeruzalemského kráľovstva, jeho vojsko medzitým postavilo pevnosť Montfort medzi Akkonom a Tyrom. Zaútočiť na moslimov ešte nemalo v pláne pre platnosť zmluvy, uzavretej s al-Kámilom u Damietty. Fridrich ako osobnosť si získal u nepriateľa vďaka svojím jazykovým znalostiam a vzdelaniu obdiv. Diplomatické nadanie využil jedinečne, pretože sa bez použitia zbraní dohodol s al-Kámilom na vydaní Jeruzalema pod vládu križiakov, avšak pod podmienkou, že moslimské obyvateľstvo nebude vyhnané. Cirkev však úplne spokojná nebola a tak pripravovala útok na Fridrichove sicílske kráľovstvo v južnej Európe. Ten sa teda ponáhľal domov, aby svoju zem obránil. Našťastie dorazil včas a pápežovu výpravu rozbil. Týmto získal rešpekt a pápežovi nezostalo nič iné ako Fridricha po jeho nasledovnom požiadaní o milosť zbaviť kliatby a uznať sicílskym a jeruzalemským kráľom.

Siedma križiacka výprava (1248-1254)

Po Fridrichovom odchode z Palestíny prepukli v Jeruzalemskom kráľovstve spory o moc. Politické problémy sa nevyriešili ani do konca platnosti zmluvy, uzavretej s al-Kámilom o neútočení na hradieb zbavený Jeruzalem. Moslimovia po vypršaní mieru obsadili sväté mesto i keď bez úmyslov robiť tam poriadky. Keď v roku 1244 v bitke pri Ghazze najlepšie križiacke vojská utrpeli ťažkú porážku od spojených vojsk egyptsko-chórezských, dostalo sa jeruzalemské kráľovstvo úplne do moci ajjúbovcov. V Európe sa však panovníci s rytiermi k tomuto faktu stavali ľahostajne, majúc na pamäti bitku pri Ghazze. Len francúzsky kráľ Ľudovít IX. požiadal pápeža o zvolenie k ťaženiu proti neveriacim. Sledoval tým nielen náboženské, ale aj politické ciele, a to hlavne rozšírenie dŕžav na Východe. Pretože v tom čase prežívalo Francúzsko rozmach, nebol až taký problém pre samotného kráľa bohatej krajiny zohnať dostatočný finančný obnos na vyzbrojenie, dopravu a stravovanie vojska. Zastávkou k načerpaniu síl, kumulácie vojska a naloženiu potravín sa stal Cyprus. Z ,,prenocovania“ na Cypruse sa stalo prezimovanie a prvým cieľom stanovili egyptskú Damiettu. V júni 1249 sa Francúzi vylodili pred egyptskou pevnosťou a vďaka nezvyčajnej taktike útoku tak prekvapili a vystrašili moslimské vojsko, že Ľudovít vstúpil do mesta bez obrancov.

Na jeseň sa začalo s postupom do vnútrozemia. Kráľ sa vystríhal chýb z piatej výpravy a úspešne dorazil až k pevnosti al-Mansúra a francúzsky predvoj rozprášil nepriateľský tábor pred mestom. Tu však spravili útočníci chybu. Namiesto toho, aby počkali na zbytok armády, vpadli do mesta, kde však v uličkách zablúdili a posádky v meste ich spacifikovali. Zatiaľ sa egyptská obrana vzchopila a zaútočila na Ľudovíta. Jeho vojsko protivníka síce porazilo, ale utrpelo tiež ťažké straty. Váhanie v ďalšom postupe poskytlo moslimom čas, znova pripraviť útok, a tak obkľúčili už ustupujúcu francúzsku armádu v namáhavom teréne. Z bezvýchodiskovej situácie sa kráľ snažil dostať dohodou s egypťanmi, tá však stroskotala a Ľudovít aj so zbytkom vojska sa dostali do zajatia. V Damiette sa francúzska kráľovná rozhodla, že manžela s družinou vymení za pevnosť. Po neúspechu v Egypte zameral vykúpený Ľudovít svoju pozornosť na pomoc Jeruzalemskému kráľovstvu, podieľajúcemu sa na jeho ťažení a kvôli neúspechu teda tiež oslabenému. Spolu s tamojšími barónmi viedol obrannú vojnu proti útočiacim neveriacim. Šikovnou diplomaciou, využitím bojov v nepriateľskom tábore a uzatváraním rôznych dohôd dokázal francúzsky kráľ oslobodiť zajatcov nielen z tejto výpravy, ale aj tých, ktorí boli uväznení po porážke u Ghazzy. Roku 1254 sa musel Ľudovít vrátiť do Európy, aby tam riešil naliehavé záležitosti....

Avignonské vyhnanstvo a zánik templárov

Keď v Perugii pár mesiacov po svojom zvolení zomrel Benedikt XI. , ktorý nastúpil po Bonifácovi VIII. nastali problémy pri voľbe nového pápeža. Na jednej strane stáli prívrženci Filipa Krásneho a rodiny Colonna a na druhej prívrženci Bonifáca VIII. Za jedenásť mesiacov sa nedokázali kardináli dohodnúť koho vyvoliť. Potom bol navrhnutý kompromis. Voľba padla na Bertranda de Got ,bordeauxského arcibiskupa, ktorý bol prijateľný pre obe strany. Kandidát prijal meno Klement a pozval kardinálov na korunováciu do Lyonu. To ešte nenaznačilo , že pápežská kúria sa presídľuje do Francúzska. Klement sa mienil niekedy vrátiť do Ríma , no zdržoval sa hlavne od 1309 v Avignone. Bol pod neustálym tlakom francúzskeho kráľa a v tomto období aj zrušil platnosť buly Unam Sanctam pre Francúzsko. Filip Krásny sa však neuspokojil s týmto riešením , ale trval na tom aby sa zaviedol formálny súdny proces , ktorý by vyhlásil Bonifáca VIII. za nezákonného pápeža. Bola to však požiadavka , ktorú by nijaký pápež nemohol splniť. Francúzski kráľ ešte k predošlej požiadavke pripojil ďalšiu čudnú žiadosť a to zrušiť rád templárov. Rytiersky rád templárov jestvoval už skoro 200 rokov. Založili ho križiaci v Palestíne a odtiaľ sa rozšíril do Európy , najmä do Francúzska .Filip Krásny údajne objavil tajné ukrutnosti ,páchané templármi : modlárstvo , nemravnosť a iné zločiny. V roku 1307 dal zatvoriť všetkých francúzskych templárov ( 2000 ). Na týchto výmysloch nebolo ani kúska pravdy. Medzi templármi ako medzi inými rehoľníkmi mohli byť jednotlivci s chybami , ale ani vtedy ani neskoršie nedokázal sa im nijaký skutočný zločin.

Mali však peniaze , ktorých sa kráľ chcel zmocniť. Majetok templárov mal povahu cirkevných základín. Preto potreboval kráľ spoluprácu pápeža k ich zrušeniu. Slaboch Klement V. s dal ovplyvniť .Zvolal do Vienny všeobecný koncil( 1311), aby sa zbavil osobnej zodpovednosti. Koncilní otcovia sa však nedali presvedčiť o vine templárov na základe predložených spisov. Medzi tým už bolo veľa templárov popravených. Pápež pod tlakom kráľa prítomného na koncile nariadil zrušenie rádu bez súdneho výroku , čisto administratívnym dekrétom na čo mal právo. Aby majetok rádu i naďalej slúžil pôvodnému určeniu , sľúbil ho iným rytierskym rádom. Skutočne z neho nedostali nič. Popravy pokračovali ďalej a v roku 1314 bol upálený aj veľmajster Jakub de Molay, ktorý až do konca vyhlasoval svojich podriadených za nevinných. Zničenie rádu templárov je jeden z najväčších škandálov , ktoré poznajú cirkevné dejiny.

Po smrti Klementa V. Apoštolská stolica ostala neobsadená viac ako dva roky. V roku 1316 bol v Lyone zvolený kardinál Jacques Duese ( avignonský biskup ) , ktorý prijal meno Ján XXII. Bol to najdôležitejší pápež 14. storočia. Bol vynikajúci právnik a administrátor a predovšetkým neúnavný pracovník. V politike bol stálejší ako Klement V. , obratnejší i šťastnejší než Bonifác VIII. Pápež svojou tvrdohlavosťou a určitou krátkozrakosťou v politike zavanil pomerne veľké škody najmä Nemecku. Ľudovít Bavorský s dal v Ríme korunovať za cisára pápežovým nepriateľom Sciarrom Colonnom a postavil proti pápeža. Pápež vyhlásil interdikt nad celým Nemeckom. Ján XXII. zanechal po svojej smrti beznádejne zamotanú situáciu v pomere medzi Nemeckom a Svätou stolicou. Nemožno povedať , že nemal na tom vinu , i keď jeho postup po právnej stránke bol vždy správny. Ján XXII. vykonal významnú prácu na poli cirkevnej administrácie. Pápežská kúria tu po prvý raz dostala charakter ústrednej správy , ktorý si zachovala podnes. Ak na tieto veci pozeráme čisto z vonkajška , možno povedať , že úradovanie v Avignone bolo účinnejšie ako v Ríme. Pápež venoval aj osobitnú pozornosť finančným veciam. Kúria ako každá veľká ústredná správa musela mať aj svoj finančný základ. Po smrti Jána XXII. nastúpil Benedikt XII., ktorý nepomýšľal na návrat do Ríma , lebo v Avignone začal stavať mohutný palác .Bol by rád urovnal nešťastný spor s Ľudovítom Bavorským , ale jeho zámery križovali ako francúzsky tak i neapolský kráľ. Následok neustávajúcich sporov s Nemeckom bol , že kniežatá - kurfirsti v Rhens nad Rýnom vyniesli zákon , podľa ktorého voľba kráľov a cisárov je nezávislá od pápeža. Tým pápež stratil jednu z najzávažnejších politických výsad.

Nasledujúci pápež Klement VI .kúpil mesto Avignon pre pápežský štát. Zdalo sa teda , že pápeži tu mienia ostať natrvalo.Za jeho života bol ukončený spor s Nemeckom a za nového kráľa bol zvolený český panovník Karol Luxemburgský ( Karol IV.).Spor zapríčinil veľké škody nielen cirkevným záujmom v Nemecku , ale aj pápežstvu samému. Pri voľbe nasledujúceho pápeža Inocenta VI. kardináli zaviedli po prvý raz v dejinách tzv. volebnú kapituláciu. Bola to prísahou potvrdená dohoda , ktorou sa všetci kardináli zaviazali , že v prípade svojho zvolenia príjmu isté obmedzenia pápežskej duchovnej i svetskej moci. Neskoršie boli takéto voľby v cirkevných voľbách prísne zakázané. V tomto prípade kapitulácia predstavovala mravný nátlak a bola aj znakom rastúcej moci kardinálov, ktorí začali pokladať pápeža za seberovného. Bol to tiež jeden z mnohých nezdravých javov Avignonského obdobia. Inocent VI. bol nútený venovať pozornosť pomerom v Ríme , kde vládla úplná anarchia. Pápež tieto spory riešil tak , že do Ríma vyslal svojho legáta španielskeho kardinála Albornoza. Bol to muž na pravom mieste a dal záležitosti cirkevného štátu do poriadku. Teraz už nebolo nijakej prekážky pre pápežov návrat do Večného mesta. Nástupca Inocenta VI. , pápež Urban V. bol z viacerých strán povzbudzovaný k návratu do Ríma. Rozhodol sa preto vykonať aspoň jednu cestu do Ríma. Talianske obyvateľstvo , ktoré už 63 rokov nevidelo pápeža ho počas celej cesty nadšene vítalo. Keď pápež videl , že pomery v Ríme sú horšie ako očakával , čoskoro sa vrátil do Avignonu. Ale aj tak možno povedať , že táto cesta pripravila koniec avignoského zajatia. Vo všeobecnosti nemožno tvrdiť , že avignonskí pápeži zle spravovali cirkev .Ba možno povedať , že značne pozdvihli prestíž pápežstva , ktorá upadla voľbou Celestína V. Keď sa pápežský dvor vrátil do Ríma , bolo tu dosť predpokladov pre nové lepšie obdobie. To sa však neuskutočnilo , lebo hneď potom vznikol veľký rozkol , zapríčinený , aspoň nepriamo , dlhou neprítomnosťou pápežov v Ríme.
Predreformačné hnutia

Stredoveká katolícka cirkev bola súčasťou feudálnej spoločenskej pyramídy a jej ideologickou oporou. V druhej polovici 14.stor. sa začali objavovať prvé náznaky nespokojnosti istých hnutí. Počiatok nového hnutia bol v Anglicku. Rastúce feudálne náklady v roľnícko-plebejskom prostredí nachádzali svoj výraz nielen v príslušných kacírskych hnutiach, ale aj v revolučných akciách. Napr. v roku 1381 bolo ozbrojené povstanie pod vedením Wata Tylera. Spolu s ním vystúpil i kňaz John Ball a duchovným otcom tohto protikatolíckeho a protifeudálneho povstania bol významný teológ Jan Viklef. Kritizovali mnoho vecí. Viklef urobil prvý úplný preklad biblie do angličtiny. Jeho idey sa začali veľmi rýchlo rozširovať po západnej a strednej Európe. Ohlas našli najmä v Čechách. Ich hlásateľom sa stal kňaz a teológ Ján Hus .Táto na prvý pohľad čisto kultová žiadosť, mala veľký sociálny význam, lebo realizácia by bola zaznamenala odstránenie jedného z najdôležitejších aspektov privilegovaného postavenia duchovenstva ako triedy feudálnej spoločnosti.

S najmenším ohlasom sa stretol protest proti predaja odpustkov. Obyvatelia prahy sa nadšene postavili na stranu husitov. Pápežské buly sa verejne pálili. Do boja vstúpil sám pápež Ján XXIII. Na Husa boli postupne uvalené tri exkomunikácie. Bol vyhnaný. V tom čase sa v Kostnici zišiel obecný koncil. Prišiel pápež Ján, Hus bol tiež vyzvaný. Po príchode bol uväznený. Neskôr upálený (6.júla 1415). Jeho smrť bola dostatočným signálom k prepuknutiu rozsiahleho revolučného hnutia, ktoré po dve nasledujúce desaťročia otriasli nielen Čechami, ale i celou strednou Európou. Cirkev vyhlásila proti husitom križiacku výpravu. Musela to však urobiť ešte štyrikrát, lebo každá skončila porážkou križiakov. Národnostný obsah hnutí spočíval v boji celého českého národa proti prevahe nemeckej cisárskej moci a nemeckej šľachty. V máji 1434 pri Lipanoch boli husiti porazení. Katolícka cirkev bola i potom otrasená až vo svojich základoch. Prejavom bolo i ideologické hnutie európskeho humanizmu.

Lutherova reformácia

Martin Luther, augustiánsky mních, neskôr kňaz a profesor na Wittenberskej univerzite, 31.októbra 1517 pribil na bránu hradnej kaplnky vo Wittenbergu , listinu s 95 tézami odhaľujúcu kupčenie s odpustkami. Okrem tohoto kšeftovania - išlo o ob-chod , keď dominikáni za peniaze sľubovali odpustenie hriechov – Luther obvinil celé duchovenstvo a čoskoro napadol aj spôsob, ako rímskokatolícka cirkev šírila slovo Božie. Luther prežíval osobnú krízu práve v období, keď cirkev v Nemecku vyvíjala činnosť, ktorá ho pobúrila už počas pobytu v Ríme . Pápež potreboval peniaze na sotva začatú veľkolepú stavbu Baziliky sv. Petra. S pomocou veľkých bankárov Fuggerov-cov ich získal v Nemecku predajom odpustkov veriacim, to znamená prísľubom odpustenia hriechov a teda po smrti rýchlejšieho vstupu do kráľovstva nebeského.
Luther bol pobúrený a považoval to za neodpustiteľný podvod. To vlastne spôsobilo, prečo 31.10.1517 vyvesil svoje tézy. Napísal ich v latinčine, jazyku, ktorému ľudia nemohli rozumieť, a preto ich preložili do nemčiny a v najbližších týždňoch a mesiacoch rozšírili po celom Sasku. Spor sa ustavične zväčšoval. V júli 1518 Luthera predvolali do Ríma. Odmietol.
V decembri 1520 pápež na Lutherov neveľký spis O slobode kresťanstva odpovedal jeho exkomunikáciou. Definitívny rozchod nastal na jar budúceho roku, v apríli 1521, na zasadnutí ríšskeho snemu vo Wormse. Cisár 17.apríla vyzval Luthera, aby odvolal svoje tvrdenia. Odpovedal:,, Nemôžem a nechcem nič odvolať, pretože je nebezpečné a človek vlastne nemá právo konať proti vlastnému svedomiu. “Posadili ho na lavicu obžalovaných a hrozila mu smrť. Zachránil ho Fridrich Saský a poskytol mu útočisko na svojom hrade vo Wartburgu. K uzmiereniu však už nemohlo dôjsť.

Martin Luther - rodinný pôvod

Lutherov rod pochádzal z dedinky Möhra, ktorá leží južne od Eislebenu. Nebolo v nej kostola ani kaplnky, lebo ako fília patrila k matkocirkvi Hausen Salzungen. Obyvatelia boli roľníkmi- slobodnými sedliakmi, ktorí mali pôdu ako dedičné léno a nad sebou jediného pána- saského volenca. Majetok nesmeli predať, dedil ho najmladší syn a starší bratia slúžili u neho, alebo sa inde priženili, alebo odišli. Roku 1536 bolo v tejto obci 59 rodín a medzi nimi 5 rodín Lutherovcov. Heine Luder ( tak nazývaný na dedine) s manželkou Margarétou mali spolu štyroch synov. Z nich najstarší Ján so svojou ženou doputovali do Eislebenu, kde sa ubytovali do podnájmu na Dlhej ulici. Dňa 10.11.1483 pred polnocou sa im narodil druhý syn Martin. Nemal ešte pol roka, keď sa s ním rodičia presťahovali do vzdialeného Mansfeldu za lepším otcovým zárobkom. Je to kraj bohatý na medenú rudu, ktorá sa tu kope už celé stáročia. Martinovi rodičia tu zostali až do smrti. Spomínal si na nich, ako na chudobných ľudí- usilovného otca a upracovanú matku. Martin sa vraj na ňu podobal. Bolo ich 8 detí- štyria chlapci a 4 dievčatá (9. zomrelo). Rodinná výchova bola prísna, hoci otec mal zmysel aj pre humor. Martin sa najradšej hrával s mladším bratom Jakubom - jednému bez druhého ani jesť nechutilo. Patrónom mesta Mansfeldu bol sv. Juraj- rytier na koni bojujúci kopijou proti drakovi a patrónkou baníkov bola sv. Anna, čo sa hlboko vrylo do Martinovej duše.

Odlúčenie anglikánskej cirkvi

Anglický kráľ Henrich VIII; v poradí druhý panovník z rodu Tudorovcov, sa 23.mája 1533 rozviedol sa svojou prvou ženou Katarínou Aragónskou, oženil sa k kráľovninou dvornou dámou Annou Boleynovou a o niekoľko dní neskôr ju dal korunovať. Pápež Kliment VII. pobúrený touto udalosťou Henricha exkomunikoval. Išlo o prvú epizódu odlúčenia, ktoré sa ukázalo ako definitívne. Stačilo iba veľmi málo, a nedošlo by k rozlúčeniu. Roku 1533 kráľ už šiesty rok vyjednával s pápežom, aby bolo jeho manželstvo zrušené a mohol sa znova oženiť bez narušenia vzťahov s cirkvou. V Henrichovej situácii svedčí mnoho argumentov v jeho prospech: zabezpečenie trónu bolo veľmi neisté- z piatich detí žila iba jedna dcéra, Mária; kráľ to považoval za zlé znamenie, trest za to, že sa oženil so ženou svojho zosnulého brata. Jeho žiadosť o zrušenie manželstva prišla veľmi nevhodne. Po prvý raz roku 1527, keď bol vyplienený Rím a pápež Kliment VII. sa ocitol v zajatí vojakov Kataríninho synovca Karola V. Po niekoľkých rokoch sa Henrich na radu budúceho arcibiskupa z Cantebury rozhodol pre iné riešenie, ako bol pápežský ručiteľ: na jeseň 1529 sa obrátil na tie európske univerzity, ktoré konzultovali otázku rozvodu kráľovského páru, a mnohé z nich, najmä tie, ktoré nepodliehali Karolovi V; sa vyjadrili v prospech Henrichovej žiadosti. Keď pápež na žiadosť Henricha VIII. Vymenoval Cranmera za arcibiskupa, ten v roku 1533 anuloval sobáš Henricha s Katarínou. Pápež si vypočul sťažnosť ohrdnutej ženy a anglického kráľa exkomuni-koval.

Nato sa Henrich vyhlásil za hlave na Vatikáne nezávislej anglikánskej cirkvi. K rozporu došlo v nesmierne citlivom momente v dejinách kresťanstva: v období ani nie 15 rokov po začiatku luteránskej reformácie, keď sa už značne rozšírila, keď pápežova neomylnosť bola otrasená a keď sa ukazovalo, že aj iná kresťanská cirkev môže existovať nezávisle od Ríma. Roku 1530 urobil Henrich prvý rozhodný krok, keď sa vyhlásil za hlavu cirkvi v kráľovstve; rok po jeho exkomunikácii znamenal definitívny rozchod. Zákon o supremácii potvrdil anglikánske náboženstvo ako štátne náboženstvo, ktorého formálnou hlavou je kráľ. Roku 1535 dal Henrich VIII popraviť tých, čo odmietli uznať nový poriadok. Jeho šesť článkov z roku 1539 zachovávalo integritu vierovyznania formulovanú Rímom. Až za panovania jeho syna Eduarda VI. Sa cirkevná politika orientovala k protestantským tézam.

Ďalšia reformácia

13.september bol významným dňom pre Ženevu, veľké mesto románskej časti Švajčiarska, ktoré sa prihlásilo k protestantskej reformácii začiatkom tridsiatych rokoch 16.storočia: francúzsky reformátor žil v tomto meste v rokoch 1536-1538, tentoraz ho zavolali znova a definitívne.
S jeho návratom sa spájalo nastolenie teokratického režimu v Ženeve a zrod nového prúdu v protestantskej reformácii- kalvinizmu. Ján Kalvin sa narodil v roku 1509 v Noyone v Pikardii a patril k druhej generácii reformátorov. V novembri 1533 už ako stúpenec reformácie vyvolal prvý škandál: v prejave na začiatku školského roku dal svojmu priateľovi rektorovi Copovi predniesť apológiu Lutherových téz. Potom bol nútený utiahnuť sa na vidiek. O rok neskôr, v októbri 1534 dal vylepiť množstvo exemplárov traktu namiereného proti katolíkom priam až na kráľovskom dvore, Fran-tišek I. sa rozhodol represívne zakročiť voči protestantom: Kalvín musel odísť do exilu. Nejaký čas žil v Itálii, potom sa usadil v Ženeve. Tam ho pozval ďalší reformá-tor Francúz Guillaume Farel, ktorý ako prvý priniesol do Ženevy protestantizmus. Kalvín mal v pláne zaviesť v meste prísnu duchovnú a náboženskú disciplínu, ktorú by uplatňoval štát, teda ženevské vedenie. Jeho Články o miestnom cirkevnom spravovaní z roku 1537 udeľovali moc jednej spoločnosti pastorov a polícii právo bdieť nad dodržiavaním dobrých mravov, či už išlo o dodržiavanie dobrých mravov alebo zakázané tance. Samozrejme, proti tomuto sa zdvihla vlna opozície. Kalvín musel Ženevu opustiť.

Roku 1541 Luther ešte žil (zomrel r.1546). Jeho reforma, ktorá sa začala vyvesením 95 téz bola značne rozšírená. Prijali ju vo väčšine germánskych krajín, škandinávske a baltské krajiny. V menšej miere prenikla do Francúzska; zasiahla časť Švajčiarka. Ženeva sa stala roku 1533 protestantským mestom. Krízy prvého obdobia luteránstva boli prekonané; sedliacka vojna, anabaptistická műnesterská komúna zostali už len v spomienkach. Lutherovi prívrženci, ortodoxný Melantchon alebo najosobnejší Mar-tin Bucer, našli spoločnú reč (Wittenberská svornosť).
Roku 1539 sa Kalvín usadil v Štrasburgu. V tomto meste, ktoré patrilo Svätej ríši rímskej národa nemeckého a bolo protestantské od roku 1530 a kam od roku 1534 prúdili francúzski protestantskí utečenci, Kalvín vytvoril farnosť, ktorá slúžila ako vzor reformovaných farností vo Francúzsku. Ale v septembri 1541 došlo k zmene. Kalvína povolali naspäť do Ženevy. Od tých čias už diktoval podmienky on. Do týždňa prijali jeho Cirkevný poriadok.
Kalvinistické myšlienky sa šírili v celej Európe. Keď sa roku 1564 Kalvín zomrel, kal-vinizmus bol už dobre zakorenený vo Francúzsku a protestantizmus mal mať čoskoro viac stúpencov ako luteránstvo v severných a severozápadných krajinách.