SAMO (okolo 600 – 658)
Sama si vybrali slovenský náčelníci za nestranného sudcu pri vzájomných sporoch, neskôr si ho zvolili za svojho vodcu. Trvalo sa usadil na území dnešného Slovenska a zriadil s našimi slovanskými predkami prvú nadkmeňovú spoločenskú organizáciu vojensko-obrannej povahy, ktorú postupne rozvinul do vtedajšej formy štátneho útvaru. Tento štát vošiel do dejín ako „Samova ríša“ (623 – 659). Centrom tohto štátneho útvaru bolo pravdepodobne územie v okolí Bratislavy a Nitry. V bitke pri hrade Vogastisburg v roku 631 porazil franského kráľa Dagoberta. V tom istom roku pripojil svoje územie k Samovej ríši vládca srbských slovanov – Dervan, ktorý povstal proti Frankom. Kráľ Samo zomrel v roku 659. Vládol 35 rokov.

PRIBINA (okolo 800 – 861)
Panstvo Pribinu – prvého historicky známeho slovenského kniežaťa - sa rozprestieralo od Hornádu po rieku Moravu. Na nitrianskych pahorkoch dobudoval opevnené sídla. Pod Zoborom dal vybudovať útočištné hradisko a v Nitre kresťanský kostol, ktorý okolo roku 828 vysvätil salzburský arcibiskup Adalrám. Bol to prvý písomne doložený kresťanský kostol nielen v strednej, ale celej východnej Európe. Jeho kniežatstvo napadol roku 833 Mojmír a obsadil Nitru. Pribina a jeho syn Koceľ si zachránili životy útekom. Pribinu prijal do svojich služieb východofranský panovník Ľudvít Nemec ako vazala a v roku 839 mu pridelil územie v Dolnej Panónii, ktoré mu v roku 847 daroval do dedičného vlastníctva. Pribina v okolí Blatenského jazera vytvoril nové kniežatstvo - Blatnohrad. Zomrel v roku 861 pravdepodobne v bojoch počas vzbury Karolmana proti svojmu otcovi Ľudovítovi Nemcovi. Po smrti Pribinovho syna Koceľa (okolo 876) pripojil toto kniežatstvo k svojej ríši Svätopluk.

KONŠTANTÍN (829 – 869)
Pochádzal zo Solúna. V roku 863 prišiel na územie dnešného Slovenska spolu so svojim bratom Metodom na žiadosť Rastislava a z poverenia byzantského cára Michala III. Už v Carihrade zostavil pre Slovanov osobitnú abecedu zloženú z 38 znakov a začal prekladať najpotrebnejšie náboženské texty (výňatky biblie a bohoslužobných textov) do jazyka Rastislavových Slovákov. Konštantín a Metod založili prvú vysokú školu podľa vzoru konštantinopolskej akadémie. Do vtedajšej slovenčiny preložili liturgické knihy z gréčtiny i z latinčiny, vybrané časti písma svätého a hlavné texty cirkevného i rímskeho občianskeho práva. V roku 868 v Ríme ťažko ochorel, vzdal sa funkcie cisárovho vyslanca a vstúpil do gréckeho kláštora, kde prijal rehoľné meno Cyril. Zomrel 14. februára 869. Mal 42 rokov. Pápež ho dal pochovať s najvyššími poctami v kostole sv. Klimenta.

METOD (815 – 885)
Narodil sa roku 815 v Thessaloniké. Na územie Slovenska prišiel spolu so svojim bratom Konštantínom v roku 863 (viď. sv. Konštantín). V roku 867 odcestoval s Konštantínom a ich slovenskými žiakmi do Ríma, kde ho pápež Hadrián II. vo vianočnom období vysvätil za kňaza. 14. februára 869 vymenoval pápež Metoda za svojho legáta pre slovanské kraje a zveril mu bulu „Sláva bohu na výsostiach“, adresovanú kráľovi Rastislavovi a kniežatám Svätoplukovi a Koceľovi, ktorou úradne potvrdil slovenský jazyk ako bohoslužobný jazyk cirkvi. V tom istom roku ho pápež ustanovil za arcibiskupa. V čase, keď uväznili kráľa Rastislava (870), zajali bavorskí biskupi aj Metoda a uväznili. Na Slovensko sa vrátil roku 873. Na pozvanie pápeža Jána VIII. odišiel v roku 880 do Ríma, kde mu pápež potvrdil privilégium jeho arcibiskupstva. Pred smrťou ešte ustanovil za svojho nástupcu slovenského učenca a kňaza Gorazda. Veľkú časť diela solúnskych bratov Konštantína a Metoda tvorili preklady cirkevných textov – Starého a Nového Zákona, liturgických textov a rôznych modlitieb, ktoré umožňovali upevňovanie a šírenie kresťanstva v staroslovenskom jazyku. Metod zomrel 6. apríla 885.

RASTISLAV (okolo 820 – 870)
Franský kráľ Ľudovít Nemec postavil Rastislava na čelo Moravského kniežatstva roku 846. Rastislav sa po vnútornom upevnení svojej moci snažil o osamostatnenie svojej dŕžavy spod politického vplyvu východofranskej ríše. V roku 855 ho kráľ Ľudovit Nemec so svojim vojskom napadol, avšak neúspešne. Rastislav sa v roku 862 obrátil na byzantského cisára Michala III. so žiadosťou o vyslanie biskupa a učiteľov, ktorí by slovenskému ľudu hlásali evanjelium v jeho vlastnom jazyku. Cisár mu vyhovel a poslal misiu na čele s bratmi Konštantínom a Metodom. V roku 864 na Rastislavova opätovne zaútočil Ľ. Nemec. Rastislav musel uznať zvrchovanosť Franskej ríše nad svojim kráľovstvom. Jeho synovec Svätopluk uzavrel roku 870 spojenectvo s Karolmanom (synom Ľ. Nemca) bez vedomia Rastislava, ktorého potom zajal a vydal Karolmanovi. Ľ. Nemec dal Rastislava oslepiť a uväznil v niektorom z bavorských kláštorov, kde v roku 870 zomrel.
SVÄTOPLUK (okolo 830 – 894)
Svätopluk spočiatku vládol v Nitre. V roku 870 uzavrel spojenectvo so synom východofranského kráľa Ľ. Nemca Karolmanom. V tom istom roku ho Karolman obvinil z porušenia prísahy vernosti a uväznil niekde v Bavorsku. Na čelo slovenského odporu proti franskej nadvláde sa postavil kňaz Slavomír z mojmírovskej dynastie. Po svojom prepustení roku 871 sa Svätopluk tajne spojil so Slavomírom a po porážke franských vojsk sa stal jediným vladárom Slovenskej ríše. O tri roky neskôr (874) uzavrel mier s Ľ Nemcom a jeho synmi. V roku 880 oznámil pápež Ján VIII. Svätoplukovi, že prijíma jeho kráľovstvo pod ochranu sv. Petra. V 80. rokoch rozšíril kráľ Svätopluk I. svoje kráľovstvo výbojmi a podrobil si mnohé susedné územia obývané slovanskými kmeňmi – Sliezsko, Lužické Srbsko, územie dnešných Čiech, Vislansko (južná časť Poľska). V rokoch 889 – 893 Svätoplukova ríša odolala niekoľkým nájazdom a ťaženiam ugrofínskych nomádov a vojsk východofranského kráľa Arnulfa. Kráľ Svätopluk zomrel 17.3. 894.

JURAJ JÁNOŠÍK (1688 – 1713)
Juraj Jánošík sa stal uznávaným symbolom odboja chudobného ľudu proti feudálom. Ako osemnásťročný vstúpil do kuruckého vojska Františka Rákoczyho, ktoré bojovalo proti cisárskemu viedenskému absolutizmu. Krátko po porážke povstalcov pri Trenčíne (1708) musel narukovať do cisárskeho vojska. Na jar roku 1712 sa stáva Jánošík zbojníckym kapitánom a nahradil vo vedení družiny doterajšieho kapitána Tomáša Uhorčíka. Zbojníci prepadávali bohatých iba cez leto. Jánošíka chytili v marci 1713, keď niekoľko desiatok drábov z Liptovského Mikuláša v noci obkľúčilo dom bývalého zbojníckeho kapitána Tomáša Uhorčíka na lazoch obce Klenovec, do ktorého prišiel Jánošík prezimovať a kde práve spal. Jánošíka súdili v Liptovskom Mikuláši 16. a 17. marca 1713. 17. marca ho podrobili mučeniu. Žiadne závažné veci mu nedokázali, napriek tomu bol 17. alebo 18. marca popravený napichnutím na železný hák. Popravu vykonali neďaleko miesta, kde dnes stojí hotel Jánošík v Liptovskom Mikuláši. Mŕtve telo pravdepodobne pochovali na neďalekom cintoríne. Počas zboja nikdy nikoho nezabil ani nezranil.

ANTON BERNOLÁK (1762 – 1813)
Anton Bernolák sa narodil 3.10. 1762 v obci Slanica. Ako 16-ročný sa stal chovancom ostrihomského arcibiskupstva. V roku 1787 dokončil Bernolák svoju štúdiu „Filozoficko-kritická rozprava o písmenách Slovákov“, ktorá čoskoro vyšla v Bratislave. Bol to prvý krok k ustáleniu spisovnej normy slovenského jazyka. A. Bernolák v nej vychádzal zo západoslovenských dialektov. O tri roky neskôr (1790) vydal v Bratislave prvú gramatiku slovenského jazyka „Grammatica Slavica“. Bol predsedom Slovenského učeného tovarišstva, ktoré vzniklo v prvej polovici roku 1792. Spolok vydával a rozširoval literatúru v spisovnom jazyku (bernolákovčine) a upevňoval národné vedomie. Slov. uč. tovarišstvo bolo organizačným jadrom bernolákovcov a v 90. rokoch 18. stor. najväčším kultúrnym spolkom v Uhorsku. Jeho podporovateľom bol aj ostrihomský arcibiskup Alexander Rudnay. V Bernolákovej slovenčine vyšlo viacero významných literárnych diel, najmä od Jána Hollého a Juraja Fándlyho. Anton Bernolák zomrel 15.1. 1815 v Nových Zámkoch.

ALEXANDER RUDNAY(1760 – 1831)
Narodil sa 4. októbra 1760 v Povaťanoch. Kňazskú vysviacku prijal 12. októbra 1738 v Trnave, a začiatkom apríla 1784 bol promovaný za doktora teológie. V januári 1785 nastúpil za kaplána do Častej. Alexander Rudnay bol tiež členom Slovenského učeného tovarišstva, založeného r. 1792 Antonom Bernolákom v Trnave, na povznesenie náboženského, kultúrneho a mravného života Slovákov. V roku 1805 sa stal ostrihomským kanonikom a r. 1806 rektorom kňazského seminára v Trnave a profesorom teológie. V roku 1816 bol ustanovený za sedmohradského biskupa so sídlom v Alba Iulii. V decembri roku 1819 dostal Alexander Rudnay pápežskú bulu o svojom menovaní za ostrihomského arcibiskupa. Na žiadosť samého panovníka sa presťahoval spolu s kapitulou z Trnavy do Ostrihomu. V Pešti zriadil systematizované miesto pre slovenského kaplána pri kostole sv. Jozefa. Na tomto mieste pôsobil istý čas aj Dr. Štefan Moyses. V roku 1828 ho pápež Lev XII. vymenoval za kardinála (z tej doby pochádza aj jeho výrok „Slovák som, a keby som bol i na stolci Petrovom, Slovákom zostanem“). Biskup Rudnay dbal zvlášť o to, aby slovenské farnosti dostávali slovenských kňazov. Biskup Rudnay sa tiež pričinil o vydanie Bernolákovho Slovára a preklad Svätého Písma do bernolákovskej slovenčiny. Okrem toho dával každoročne značné sumy na podporu chudobných študentov. Alexander Rudnay zomrel 13. septembra 1831 v Ostrihome.

ĽUDOVÍT ŠTÚR (1815 – 1856)
Ľudovít Štúr sa narodil 29. 10. 1815 v Uhrovci. Od roku 1829 študoval na bratislavskom evanjelickom lýceu a od roku 1838 v Nemecku na univerzite v Halle. Za základ nového spisovného jazyka prijal po dohode s Hurbanom a Hodžom v roku 1843 stredoslovenské nárečie. Pripravil dva obranné spisy v nemčine. Prvý vyšiel v Lipsku 1843 pod názvom „Žaloby a sťažnosti Slovákov v Uhorsku na protizákonné prehmaty Maďarov“ a druhý „Devätnáste storočie a maďarizácia“ vo Viedni roku 1845. V knihách „Nárečja slovenskuo a potreba písanja v tomto nárečí“ a „Náuka reči slovenskej“ (1846) podal Štúr ucelený systém novej slovenčiny a zdôvodnil svoju jazykovú reformu. Od roku 1845 vydával v Bratislave „Slovenskje národnje novini“. Tie sa stali mobilizujúcou silou a organizátorom národného života. 30. októbra 1847 bol mestom Zvolen vyslaný za poslanca do uhorského snemu. Svojimi vystúpeniami na sneme hájil záujmy slovenského národa proti maďarizácii. Svojho mandátu sa vzdal 13. marca 1848 po zistení, že maďarská väčšina poslancov znemožňuje akúkoľvek parlamentnú iniciatívu na obranu slovenského národa. Zúčastnil sa porady slovenských národovcov 10. – 11. mája v Liptovskom Sv. Mikuláši, na ktorej zostavili „Žiadosti slovenského národa“. Maďarská vláda vydala na Štúra a ďalších účastníkov tejto porady zatykač. Na slovanskom zjazde v Prahe 2. júna 1848 kritizoval austroslavistické postoje českých liberálov a všetci slovenský rečníci protestovali proti maďarizačnému útlaku v Uhorsku. Stál na čele Slovenskej národnej rady (SNR) spolu s Hurbanom a Hodžom, ktorá sa utvorila 16. septembra 1848 vo Viedni. 19. septembra 1848 vypovedal v mene SNR poslušnosť uhorskej vláde a vyhlásil štátnu nezávislosť Slovenska. 17. októbra vydal L. Kossuth zatykač na Štúra, Hurbana a Hodžu a vypísal odmenu 50 zlatých za ich hlavy. Pred smrťou stihol Štúr ešte dokončiť svoje filozoficko-politické dielo „Slovanstvo a svet budúcnosti“. Ľudovít Štúr zomrel 12.1. 1856 v Modre.
ŠTEFAN MOYZES (1797 – 1869)
Štefan Moyzes sa narodil 24.10. 1797 vo Veselom. Za klerika ostrihomského arcibiskupstva ho prijali v roku 1813. Po dovŕšení 24. rokov ho vysvätili za kňaza, bol kaplánom v ostrihomskej diecéze a slovenským kazateľom v Pešti. Od januára 1830 bol profesorom záhrebskej akadémie. Stal sa bojovníkom za chorvátsky jazyk a ako cenzor chorvátskej tlače dovolil Chorvátom brániť sa proti maďarizácii. V roku 1847 ho vymenovali za kanonika záhrebskej kapituly a zvolili za poslanca na uhorský snem. Bol podporovateľom návrhov Ľ. Štúra, ktoré predložil na uhorskom sneme roku 1848 na opätovné zavedenie materinského jazyka na základných školách a pri bohoslužbách. 30. augusta 1850 ho panovník menoval za banskobystrického biskupa. Spolu s ďalšími slovenskými vlastencami budoval slovenské gymnáziá. Na čele slovenského vyslanstva predstúpil 12. decembra 1861 pred cisára Františka Jozefa I., aby mu predložil prosbopis Slovákov a Memorandum slovenského národa. 3. augusta 1863 sa stal predsedom Matice slovenskej. Jeho zásluhou rímska stolica súhlasila, aby sa sviatok Cyrila a Metoda svätil 5. júla. Štefan Moyzes zomrel 5. júla 1869.

JOZEF MILOSLAV HURBAN (1817 – 1888)
Jozef Miloslav Hurban sa narodil 19.3. 1817 v Beckove. Vo svojich dvadsiatich rokoch bol spoluzakladateľom „Vzájomnosti“ – tajného spolku študentov lýcea v Bratislave, ktorý sa hlásil k občianskej rovnosti, národnej slobode a slovanskej vzájomnosti. Bol spolutvorcom spisovného jazyka (štúrovčiny) – na jeho pravidlách sa dohodli spolu s Ľ. Štúrom a M. M. Hodžom 11. – 16. júla 1843 v Hlbokom. V júni až júli 1844 vydal v Bratislave 2. ročník almanachu Nitra - prvá publikácia v spisovnej slovenčine, ktorá prezentovala a obhajovala ideu slovenskej národnej svojbytnosti. Na jeseň roku 1846 začal vydávať v Skalici „Slovenskje pohľadi na vedi, umeňja a literatúru“, v ktorých uplatňoval a bránil nový slovenský literárny jazyk. Mal veľký podiel na formulovaní celoslovenského programu, ktorý dostal názov „Žiadosti slovenského národa“ a bol vyhlásený 11. mája 1848 v Liptovských kúpeľoch Ondrášová. Uhorská moc označila akciu za protiústavnú a panslavistickú a na viacerých účastníkov vydala zatykač. 16. septembra 1848 sa vo Viedni sformovala Slovenská národná rada, na čele ktorej stál Štúr spolu s Hurbanom a Hodžom. Tu sa začalo pripravovať ozbrojené povstanie, ktorého hlavným vojenským a politickým orgánom bola práve Slovenská národná rada. Tá vypovedala poslušnosť uhorskej vláde a jej podriadeným orgánom. Tu sa začalo aj organizovanie dobrovoľníkov. J. M. Hurban vyvíjal agitačnú činnosť a bol jedným z čelných predstaviteľov tzv. starej školy – hlavného prúdu slovenského národného hnutia v 60. – 70. rokoch 19. storočia. J. M. Hurban zomrel 21.2. 1888 v Hlbokom.

JÁN FRANCISCI RIMAVSKÝ (1822 – 1905)
Ján Francisci sa narodil v Hnúšti 1. júna 1822. 6. augusta 1844 sa konalo zakladajúce zasadnutie Jednoty mládeže slovenskej, ktorej J. Francisci sa stal jej predsedom. Koncom roka 1847 vypracoval spolu so Š. M. Daxnerom petíciu za zrušenie poddanstva a úradovanie v slovenskej reči v stoličných orgánoch. Spolu s Š. M. Daxnerom zvolali do L. Mikuláša zhromaždenie, kde 11. mája 1848 boli vyhlásené Žiadosti slovenského národa.. J. Francisci bol ich referentom a prednášateľom. V marci 1849 prevzal velenie slovenských dobrovoľníkov sformovaných na Myjave po B. Janečkovi. Jeho zásluhou a zásluhou Š. M. Daxnera sa zorganizovala tretia, tzv. letná výprava. 19. marca 1861 začal v Budíne vydávať Pešťbudínske vedomosti. Podieľal sa aj na príprave národného zhromaždenia, ktoré sa zišlo 6. a 7. júna 1861 v Martine a ktorému predsedal. Výsledkom rokovania bolo Memorandum národa slovenského. Bol aj predsedom prípravného výboru na založenie Matice slovenskej, zostavil matičné stanovy. Po založení Matice slovenskej sa stal jej čestným doživotným podpredsedom. V novembri 1864 sa stal hlavným županom Liptovskej župy. Z tejto funkcie bol 10.9. 1865 odvolaný. Podieľal sa aj na zakladaní slovenských gymnázií a v roku 1869 sa stal predsedom Kníhtlačiarskeho účastinného spolku – prvej národnej kníhtlačiarne s vydavateľstvom (bol ním do roku 1898). Zomrel 7. marca 1905.

MILAN RASTISLAV ŠTEFÁNIK (1880 – 1919)
Milan Rastislav Štefánik sa narodil 21.7.1880 v Košariskách V roku 1898 odišiel Štefánik do Prahy, kde najprv študoval stavebné inžinierstvo na technike a v rokoch 1900 - 1904 astronómiu na Filozofickej fakulte Karlovej univerzity. V novembri 1904 odišiel Milan Rastislav Štefánik do Francúzska. Zúčastnil sa výpravy na Mont Blanc, aby pozoroval Slnko a Mars. V Paríži pracoval v slávnom observatóriu Meudone. Zúčastnil sa na zjazde Medzinárodnej únie pre výskum Slnka v Oxforde. V máji 1907 udelila Francúzska astronomická spoločnosť Štefánikovi Janssenovu cenu za početné práce uskutočnené na montblanskom observatóriu. V roku 1912 získal francúzske občianstvo. Za vedecké práce bol ocenený Francúzskou astronomickou spoločnosťou, získal Jassenovu a Wildeho cenu Francúzskej akadémie vied. Za vedecké a diplomatické úspechy bol francúzskou vládou vyznamenaný Radom rytiera Čestnej légie (1914). V roku 1916 sa stal podpredsedom Národnej rady československej, ktorú založili v Paríži, a ktorá bola vrcholným politickým orgánom zahraničného odboja. V pláne Národnej rady československej bolo vytvoriť československú armádu zo zajatých rakúsko - uhorských vojakov českej a slovenskej národnosti, sústredených v Rusku a v značnom počte v Taliansku, čo sa podarilo hlavne vďaka diplomacii a kontaktom M. R. Štefánika. V roku 1918 sa stal ministrom vojny dočasnej československej vlády. M. R. Štefánik zahynul tragicky za nevyjasnených okolností pri návrate lietadlom z Talianska do vlasti 4. mája 1919 v Ivanke pri Dunaji.

MARTIN RÁZUS (1888 – 1937)
Martin Rázus sa narodil v obci Vrbica 18.10. 1888. V rokoch 1903-07 študoval na lýceu v Kežmarku, 1907-11 absolvoval ev. teológiu v Bratislave a v Edinburghu. Ako farár pôsobil v Pribiline, Moravskom Lieskovom a od roku 1930 v Brezne. Ako publicista uverejňoval politické úvodníky, úvahy na filozofické a ekonomické témy
a parlamentné reči hlavne v Národných novinách, Ľudovej politike, Robotníckych novinách, Cirkevných listoch atď. Bojoval v nich za čes.-slov. vzájomnosť, ale vystupoval proti čechoslovakizmu a čs. centralizmu. Vyzýval k národnej jednote Slovákov bez ohľadu na náboženskú a politickú príslušnosť. Ako politik a verejný činiteľ po 1. svetovej vojne bol hlavným ideológom Slovenskej národnej strany a v rokoch 1929-37 jej predsedom. 16. októbra 1932 vytvorila Slov. nár. strana pod vedením M. Rázusa „Autonomistický blok“ s Hlinkovou slovenskou ľudovou stranou v záujme autonómie Slovenska. Martin Rázus zomrel 8.8. 1937 v Brezne.
ANDREJ HLINKA (1864 – 1938)
Andrej Hlinka sa narodil 27. septembra 1864 v Černovej. Za katolíckeho kňaza bol vysvätený dňa 19. júna 1889. Vo voľbách do uhorského snemu v roku 1906 bol podporovateľom Dr. Vavra Šrobára, za čo bol suspendovaný, v roku 1906 odsúdený za poburovanie ľudu proti maďarskej národnosti a v novembri roku 1907 uväznený v Segedíne. Neskôr sa stal predsedom Slovenskej ľudovej strany, ktorá vznikla formálne 20. júla 1913. Od januára 1919 začal vydávať orgán Slovenskej ľudovej strany „Slovák“, ktorý sa stal tlmočníkom národne uvedomelých Slovákov. Vychádzal až do roku 1945. V otvorenom liste z 22. augusta 1919 ministerskému predsedovi V. Tusarovi poukazuje na neprijateľné koloniálne spôsoby českej vlády na Slovensku. 28. augusta 1919 odišiel do Paríža, aby predložil na mierovej konferencii sťažnosti Slovákov na následky začlenenia Slovenska do česko-slovenského štátu bez autonómie, ktorá mu bola zaručená dohodou v Pittsburgu. 17. októbra 1925 sa SĽS premenovala na Hlinkovu slovenskú ľudovú stranu (HSĽS). V parlamentných voľbách v roku 1925 sa HSĽS stala najsilnejšou politickou stranou na Slovensku so ziskom 34,3 % hlasov. V novembri 1927 poslanci SĽS vystúpili zo spoločného parlamentného klubu s Čs. stranou lidovou. A. Hlinka to odôvodnil vernosťou programu autonómie Slovenska, ako aj nesplnením dohody o zriadení troch slovenských katolíckych gymnázií. 16. októbra 1932 vo Zvolene A. Hlinka a M. Rázus vytvorili autonomistický blok v záujme autonómie Slovenska. Andrej Hlinka zomrel 16. augusta 1938 v Ružomberku.

JOZEF TISO (1887 – 1947)
Narodil sa 13. 10. 1887 vo Veľkej Bytči. V roku 1910 bol vysvätený za kňaza vo viedenskom Pazmáneu. Neskôr bol vo Viedni promovaný za doktora teológie. Ako kaplán pôsobil v Oščadnici, Rajci a v rokoch 1912-1914 v Bánovciach nad Bebravou. Počas 1. sv. vojny bol kaplánom trenčianskeho pluku. Po voľbách do Národného zhromaždenia v Prahe roku 1922 sa stal poslancom za Slovenskú ľudovú stranu. 15. januára 1927 ho T. G. Masaryk vymenoval za ministra zdravotníctva. Po smrti Andreja Hlinku v auguste 1938 sa stal predsedom Hlinkovej slovenskej ľudovej strany. V októbri 1938 bola v Žiline ustanovená Slovenská autonomistická vláda, ktorej ministerským predsedom bol Dr. Jozef Tiso. V marci 1939 sa stal predsedom vlády novovzniknutej Slovenskej republiky, ktorú uznalo 27 štátov. 26. októbra 1939 bol slovenským snemom jednohlasne zvolený za prezidenta. Na hlavnom pojednávaní dňa 15.4. 1947 bol tzv. Národným súdom odsúdený za údajné trestné činy „domácej zrady, zrady na povstaní a kolaborantstva“ na trest smrti povrazom, ďalej stratu občianskych práv a konfiškáciu celého majetku ako na vedľajšie tresty. 18. apríla 1947 o 5.23. hod. bol v Bratislave popravený.

JÁN VOJTAŠŠÁK (1887 – 1965)
Ján Vojtaššák sa narodil 14. 11. 1877 v obci Zakamenné. Pochádzal z roľníckej rodiny. Ľudovú školu navštevoval v rodisku a v Stankovanoch, 1889 gymnázium Trstená a Ružomberok, 1895 teológia Spišská Kapitula. Neskôr sa stal kapitulným vikárom a rektorom seminára. Na biskupa bol slávnostne vysvätený spolu s Dr. Karolom Kmeťkom a Mariánom Blahom 21. februára 1921 v Nitre. V rokoch 1932 - 33 rozšíril seminár a učiteľský ústav. Po vzniku Slovenskej republiky roku 1939 bol podpredsedom Štátnej rady. Prvýkrát ho zatkli 5. 5. 1945 a väznili v Bratislave. Žiadosť československej vlády, aby bol J. Vojtaššák pozbavený úradu diecézneho biskupa, Vatikán zamietol. Od 3. 6. 1950 bol internovaný v biskupskej rezidencii, 15. 11. 1950 deportovaný do Prahy-Ruzyně s okovami na rukách a zaviazanými očami, 15. 1. 1951 v Bratislave odsúdený na 24 rokov ťažkého väzenia a ďalšie tresty (500 000 korún pokuty, konfiškáciu majetku, stratu občianskych práv) za „úklady proti republike, velezradu, vojenskú zradu a vyzvedačstvo“. Po amnestii 5. 10. 1963 žil v Oravskej Lesnej a v Senohradoch pri Prahe. Zomrel 4.8. 1965 v Řičanoch pri Prahe. V roku 1990 bol rehabilitovaný zrušením rozsudku.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Významné osobnosti Slovenskej Republiky