Mária Terézia a jej reformy

Úvod

Cisár Rímskonemeckej ríše Karol VI. pragmatickou sankciou z r.1713 deklaroval nedeliteľnosť vlády nad všetkými krajinami habsburskej monarchie a zabezpečil nástupnícke právo žien na rakúskom tróne. V prípade, žeby mužskí potomkovia rodu vymreli, mali mať dedičné právo na trón dcéry Karola VI., potom dcéry jeho zosnulého brata cisára Jozefa I.
Karol VI. sa usiloval o presadenie nástupníctva aj po ženskej línii, pretože po smrti svojho syna mal iba dcéry. Chcel v dedičných krajinách týmto krokom upevniť moc Habsburgovcov, a to najmä po skúsenostiach z vojny o španielske dedičstvo, keď po smrti bezdetného kráľa Španielska Karola II. sa uhorskej vetve Habsburgovcov nepodarilo zabezpečiť pre člena svojho rodu španielsku korunu. Stavy v rakúskych dedičných krajinách, Uhorsku a Sedmohradsku prijali pragmatickú sankciu v rokoch 1720-1724. Po dlhých rokovaniach zaručili nárok dcéry Karola VI. Márie Terézie na trón aj európske mocnosti.

Mária Terézia a jej reformy

Mária Terézia ako najstaršia dcéra Karola VI. sa narodila 13. mája 1717. Popri veľkej záľube k hudbe a k divadlu ovládala francúzštinu, španielčinu, taliančinu, nemčinu a latinčinu, ktorá bola komunikačným jazykom v cirkvi a úradnou rečou štátnych a právnych dokumentov, deklarácie, diplomacie a vedy. Venovala sa aj geografii, histórii a matematike. Bola inteligentná, vzdelaná a energická.

Vo februári 1736 sa Mária Terézia vydala za nemeckého cisára Františka I. Štepána Lotrinského v kostole augustiánov. Medzi 20.-39. rokom života porodila Mária Terézia 16 detí. Po prvých troch dievčatách sa jej konečne narodil syn Jozef – následník trónu. Narodil sa v období, keď Karol VI. 20.10.1740 zomiera. Svojej dcére zanechal krajinu v zlých podmienkach, bez peňazí, vojsk a poradcov. Hrozili sociálne nepokoje a zárodok politickej vzbury. Ako 23. ročná musela čeliť neprajnosti kabinetu.

Nástup Márie Terézie na trón vyvolal v strednej Európe dlhotrvajúcu vojnu: 16.12.1740 vpadol Fridrich II. do Sliezska a začal prvú sliezsku vojnu, ktorú zdôvodňoval dedičnými zmluvami medzi Hohenzollernovcami a Piastovcami z Lehnického vojvodstva. Konfliktom medzi Pruskom a Rakúskom sa začal spor o mocenské postavenie v Európe. Východiskom bola otázka rakúskeho následníctva.

Dňa 25.6.1741 bola uhorským snemom prijatá za uhorskú kráľovnú a uhorskí šľachtici jej prisahali vernosť. Za uznanie svojich výsad jej poskytli rozsiahlu pomoc v zápase o udržanie moci proti tým, ktorí neuznávali jej nástupníctvo. Veľkolepé korunovačné slávnosti sa však konali necelé tri mesiace po korunovácii, pretože Mária Terézia bola v tom období v druhom stave.

12.5.1743 bola Mária Terézia olomouckym biskupom korunovaná za českú kráľovnú.

Viaceré krajiny – Prusko, Bavorsko, Sasko, Francúzsko a Španielsko neuznali zákon o dedičnosti habsburských krajín v ženskej vetve a vystúpili proti panovníčke s nárokmi na svoj podiel „z rakúskeho dedičstva“. Po vzájomnej dohode militaristické Prusko obsadilo takmer celé Sliezsko a bavorsko-francúzske vojská vtrhli do Čiech. Hrozila strata dvoch krajín so sľubne sa rozvíjajúcim hospodárskym životom. Osem rokov po vypuknutí vojny o rakúske dedičstvo sa mierom uzavretým v Aachene skončili vojenské spory medzi Rakúskom a jeho spojencami Veľkou Britániou, Nizozemskom a Sardíniou na jednej strane a Francúzskom a jeho spojencami Španielskom, Modenou a Janovom na druhej strane. Mária Terézia sa musela vzdať Sliezska v prospech Pruska, avšak pragmatická sankcia bola medzinárodne uznaná.
Zápas sa preťahoval najmä s Pruskom, v prospech ktorého monarchia po sedemročnej vojne dňa 15.2.1763 Hubertsburským mierom definitívne stratila priemyselne bohaté Sliezsko.
Porážka a narastajúca hrozba ďalšieho útoku z vonku ukazovali, že habsburská ríša pri nerozvitosti priemyselnej výroby a jestvovania nevoľníctva nebude môcť trvale čeliť hospodársky vyvinutejším krajinám a zachovať si svoje mocenské postavenie. Bolo treba nevyhnutne uskutočniť celý rad opatrení pre jeho posilnenie. Preto Mária Terézia bola nútená prikročiť od polovice 18. storočia k širokej reformnej činnosti, ktorá vyvrcholila v 80. rokoch za jej nástupcu Jozefa II. V tejto činnosti sa uplatňovali nové štátnopolitické, hospodárske a spoločenské názory a sčasti ju ovplyvňovali aj zásady francúzskych osvietencov koreniace v novodobom racionalizme. Podľa nich cieľom spoločenského života je všeobecné blaho – bezpečnosť a blahobyt občanov, ktoré možno zabezpečiť len najvyššou formou spoločenského života – štátom usporiadaným s racionálnou cieľavedomosťou. Všetko malo slúžiť rozvoju a upevneniu štátu. Jemu sa mali podriadiť záujmy a potreba jednotlivcov, ale na druhej strane jednotne a centrálne organizovaný štát s neobmedzenou mocou panovníka mal zasa slúžiť občanom.
Dôležitým zdrojom bohatstva a bezpečnosti štátu bolo podľa sledovaných reformných náhľadov veľké množstvo obyvateľstva. S narastajúcim počtom obyvateľstva súvisela potreba zabezpečenia výživy. Tak sa dostali do popredia otázky národného hospodárstva. Vo vzájomnej spätosti sa zmeny dotýkali štátnej správy a bezpečnosti, ďalej hospodárskej, sociálnoprávnej a kultúrnej oblasti verejného života.
Prvé reformné kroky viedli k odstráneniu starej feudálnej rozdrobenosti a k výraznému posilneniu jednotnej centralizovanej správy štátu, ktorá by oproti dovtedajším stavovským ústavám v jednotlivých krajinách zvýšila neobmedzenú moc panovníka v štáte.

Centralizačné reformy sa týkali najmä rakúskych a českých krajín. Miesto dovtedajších najvyšších hospodárskych úradov rakúskych a českých vznikol spoločenský úrad. Podobne sa spojila najvyššia rakúska a česká dvorská kancelária a v oblasti súdnictva sa zriadil spoločný najvyšší súdny úrad. Vojsko bolo vyňaté zo závislosti od stavovských snemov a finančne zabezpečené novým daňovým systémom, ktorý sa opieral o nový súpis pôdy (tereziánsky kataster). Hospodárske a sociálne reformy (napr. daňový, školský systém, poľnohospodárstvo, remeselná výroba, súdnictvo, cirkev, zdravotníctvo) mali zmierniť nespokojnosť znevoľnených roľníckych más a zlepšiť ich hmotné postavenie, pretože na nich ležali takmer všetky daňové bremená štátu i efektívnosť poľnohospodárskej výroby.

V Uhorsku i proti vôli šľachty vydala Mária Terézia r.1767 urbariánsky patent. Touto reformou sa jednotne upravovali vzťahy medzi poddanými a šľachtou, ich povinnosti, poplatky a verejnoprávne postavenie. Úpravy boli rozvrhnuté do desiatich článkov. Podľa týchto základných úprav na základe súpisu pôdy zameraného na jej akosť a rozsah udalosti určovala sa miera povinnosti urbariálnych poddaných voči zemepánom. Urbár upresňoval aj práva zemepánov, užívacie a vlastnícke právo poddaných, tresty za priestupky a pod. Mnohé ustanovenia nových urbariálnych predpisov boli však hmlisto a nejasne formulované, preto si ich zemepáni vysvetľovali rozličným spôsobom. Táto reforma mala preto za následok na mnohých panstvách zvýšenie poddanských povinností, čo v značnej miere rozšírilo i počet i prudkosť protifeudálnych hnutí poddanských más.
Reformou školského systému štát určoval hlavný smer školskej výchovy (ratio educationis). Škola sa stala dôležitým činiteľom v reformnej politike štátu. Mária Terézia vychádzala zo zásady, že škola je politikum, že hlavný smer výchovy určuje štát a školy musia byť štátne, bez vplyvu náboženských organizácií. Škola sa stala dôležitým činiteľom v reformnej politike štátu. Obsah vzdelania sa mal priblížiť potrebám života a štátu a vplyv cirkvi mal sa v ňom zredukovať. Vytvoril sa nový školský systém, ktorý zreformoval celé školstvo od začiatočných škôl až po univerzitu. Okrem jednotlivých typov škôl obsahoval študijný poriadok a administratívne predpisy, normy pre telesnú, rozumovú a mravnú výchovu. Cieľom výchovy bol občan, prakticky vzdelaný, primerane svojmu spoločenskému postaveniu. Školský systém vychádzal zo zásady, že vzdelanie je potrebné pre všetky spoločenské vrstvy, a preto členil jednotlivé stupne a typy škôl podľa vtedajšej spoločenskej štruktúry. Školy sa delili na ľudové a latinské. Tri typy ľudových škôl poskytovali základné vzdelanie, štvrtý typ slúžil na vzdelávanie učiteľov ľudových škôl. Na týchto školách sa malo vyučovať v reči príslušnej národnosti a nemčina sa odporúčala hlavne v mestských školách. Latinské školy mali tri stupne. Prvým boli trojročné gramatické triedy, ktoré spolu s gramatickými dvojročnými tvorili gymnázium. Tretí stupeň predstavovali akadémie, v ktorých mala dokončiť štúdium šľachtická mládež. Štát mal nad školami vrcholný dozor. Udržiavať budovy škôl a platiť učiteľov mali samotné obce.

Okrem toho zaviedla všeobecnú daňovú povinnosť, ktorou podstatne zvýšila štátne príjmy, centralizáciu verejnej správy, riadenie armády, vydala Nemesis Theresiana - jednotný trestný poriadok. Bola zavedená jednotná sústava dolnorakúskych mier a váh, zároveň boli zrušené hranice medzi jednotlivými hranicami, odstránené súkromné mýta a intenzívne sa začali budovať cesty.

Záver

V roku 1765 Mária Terézia ovdovela a úplne zmenila spôsob svojho života. Nechala si ostrihať svoje dlhé husté vlasy, šperky rozdala deťom, garderóbu dvorným dámam. Nosila len občas perly, symbol smútku a do konca života chodila v čiernom. Denne navštevovala hrob svojho muža v krypte kapucínov. Dvorné dámy sa nesmeli maľovať. Svoje päťdesiate narodeniny oslávila v tichosti. Zo šestnástich živo narodených detí jej šesť zomrelo. Nemala už síl znášať ďalšie rany osudu, napriek tomu však našla v sebe dosť energie ovplyvňovať ďalších pätnásť rokov stredoeurópsku politiku. Zomrela dňa 29.11.1780, večer pred deviatou za prítomnosti syna, vo veku 63 rokov v sídelnom meste Viedni.
Mária Terézia sa musela popasovať s úlohou byť citlivou ženou, dobrou matkou a zároveň byť statočným správcom verejných vecí až štyri desaťročia. Verila, že Boh jej dal poslanie. Neprosila sa oň, ale poslanie prijala. Nemusela sa zodpovedať ľuďom vo voľbách. Nikto ju nekontroloval, len vlastný rozum a vlastné srdce. A Boh, v ktorého verila.