Klérofašistický štát

Zahraničná politika

Ľudáci po 14. marci 1939 nemali a ani nemohli vypracovať perspektívny koncepčný zahraničnopolitický program. Medzinárodnopoli-tické postavenie nového štátu bolo mimoriadne labilné a jeho trvalejšiu existenciu nezaručovali ani právne, ani mocenské faktory. Účasť nacistic-kého Nemecka pri zrode slovenského štátu predurčovala, že riešenie tejto otázky bolo možné len v závislosti od politiky tretej ríše. Preto ďalšia existencia slovenského štátu v podstatnej a rozhodujúcej miere závisela od plánov nacistického Nemecka v strednej Európe. Táto skutočnosť a priori určovala mieru závislosti ľudákov od hitlerovskej ríše.
Vzťah nacistického Nemecka k fašistickému slovenskému štátu sa vyvíjal podľa mocenských plánov tretej ríše v Európe. Na viedenských rokovaniach 18. marca 1939 vnútili nacisti slovenskej vláde „Zmluvu o ochrannom pomere medzi nemeckou ríšou a slovenským štátom“, ale tým vôbec nemienili zaručiť teritoriálnu integritu a trvalú existenciu nového štátneho útvaru. Medzinárodne ho izolovali a v záujme riešenia širších problémov by ani neboli váhali rozdeliť ho. Neskôr mal slovenský štát slúžiť ako dôkaz, že nacistická tretia ríša mieni rešpektovať samostatnosť malej krajiny, ak sa dá pod jej ochranu.

Vnútorný vývin klérofašistického režimu

Dňa 23. marca 1939 bola podpísaná Zmluva o ochrannom pomere medzi nemeckou ríšou a slovenským štátom na 20 rokov, ktorá v celku degradovala suverenitu nového štátneho útvaru. Zmluva zaväzovala slovenskú vládu viesť zahraničnú politiku v úzkej dohode s nemeckou vládou a vojenské sily organizovať spolu s nemeckou brannou mocou. Súčasťou ochrannej zmluvy bol aj jej tzv. tajný protokol, ktorým sa slovenský štát ekonomicky úplne podriaďoval Nemecku, lebo zaväzoval jeho vládu uzavierať akékoľvek hospodárske dohody či uskutočňovať vážne hospodárske opatrenia až po konzultáciách s nemeckou stranou. Ako proti-hodnotu Nemecko dávalo v ochrannej zmluve ľudáckej vláde sľub, že preberá ochranu nad politickou nezávislosťou slovenského štátu a nad integritou jeho územia. Ochranná zmluva, ktorá rámcovo kodifikovala vazalský vzťah slovenského štátu k tretej ríši, bola počas rokov 1939-1944 konkretizovaná a dopĺňaná desiatkami ďalších medzištátnych, medziministerských dohôd, ktoré nerovnoprávny pomer medzi oboma zmluvnými stranami ešte prehlbovali.

Slovenský štát mal rozlohu 38 000 km2 a viac ako 2 600 000 obyva-teľov, z ktorých 85 % bolo slovenskej národnosti. Štruktúra jeho mocen-ských a administratívnych orgánov sa sformovala v priebehu roku 1939. Nový útvar z vonkajšej stránky disponoval atribútmi štátnosti, ktorá však bola podriadená nemeckým plánom, želaniam a potrebám. Akékoľvek pokusy o čo len náznak samostatnejšieho politického postupu – vyskytujúce sa najmä v prvom roku existencie štátu – boli vždy neúspešné a nacisti ich kategoricky likvidovali.

Na čele štátu stál prezident, ktorým sa v októbri 1939 stal J. Tiso, mesiac predtým zvolený aj za predsedu vládnucej Hlinkovej slovenskej ľudovej strany. Zákonodarným orgánom štátu bol Snem Slovenskej republiky, zvolený síce už v rámci ľudácko-fašistického diktátu, no ešte za existencie pomníchovského okliesneného Československa, ako slovenský krajinský snem. Snem ako celok sa spočiatku pokúšal byť čiastočným korektorom vnútropolitického vývinu, no keďže bol ovládaný ľudákmi, podieľal sa na budovaní autoritatívneho fašistického systému. Po prvom roku existencie štátu snem postupne strácal svoju politickú váhu. Rozhodovanie o všetkých závažných otázkach odovzdal vláde, alebo mu bolo jednoducho odobrané, čím postupne politicky degeneroval.