Slovenský štát od začiatku svojej existencie bol budovaný na totalitárskych fašistických princípoch. Ústava, prijatá snemom v júli 1939, zo stránky právno-teoretickej vychádzala jednak z pápežských encyklík, jednak zo vzorov stavovských fašistických štátov v Taliansku, v Portu-galsku, resp. v Rakúsku, v období pred anšlusom. Vo viacerých smeroch bola poznačená aj nacistickými vplyvmi. Z formálnej stránky ešte prokla-movala niektoré bežné buržoáznodemokratické slobody, ktoré však ľudácky režim v praxi vôbec nerešpektoval. Nacistický vzor vo všeobecnosti najvý-raznejšie ovplyvnil vnútorný systém a najmä politickú prax klérofašis-tického režimu.
Politický systém slovenského štátu bol jasne diktátorský a jeho metódy vlády jednoznačne teroristické.

Slovenská štátnosť poskytovala predtým nebývalé možnosti zamestnania a kariéry stovkám osôb, z ktorých väčšina prijímala ľudácky režim iba ako dobovú kulisu k vlastnej sebarealizácii, no nikdy sa s ním vnútorne nestotožnila. Napriek permanentným sociálnym problémom životnej úrovne obyvateľstva – najmä proletárskych vrstiev – bolo Sloven-sko v porovnaní so susednými, Nemeckom ovládanými, resp. okupovanými krajinami v relatívne lepšej situácii. V najhoršom sociálnom postavení ostávala robotnícka trieda, ktorá trpela nezamestnanosťou. Slovenský proletariát sa preto stal od začiatku najvážnejším, početne najsilnejším triednym protivníkom klérofašizmu.
Najsilnejšou masovou oporou režimu malo byť roľnícke obyva-teľstvo, mestské maloburžoázne vrstvy a inteligencia. Všetky tieto sociálne skupiny mali osoh, alebo rozličnou mierou ťažili z hospodárskych a politicko-spoločenských zmien na Slovensku od roku 1939. Sklamanie z nesplnených sľubov o zlepšení vlastného sociálneho postavenia, korupcia verejného života a zviazanosť klérofašistického režimu s nacistami spôsobili postupné odvracanie sa aj týchto vrstiev obyvateľstva od ľudáckej vlády.

Židia ako celok boli krátko po vyhlásení slovenského štátu označení za nepriateľa nielen ľudáckeho režimu, ale celého národa – tak zo stránky politickej, hospodárskej, národnostnej, ako aj náboženskej. Na základe tejto nenávistnej a vykonštruovanej klasifikácie začal klérofašistický režim uskutočňovať svoju antisemitskú politiku. Už v prvom období existencie štátu boli židovskí občania nielen hospodársky, ale aj spoločensky diskriminovaní a navyše vystavení brutálnej propagande, ako aj priamym fyzickým útokom, materiálnemu i morálnemu vydieraniu, kde sa angažovali najmä príslušníci HG a Freiwellige Schutzstaffel – FS. Už od roku 1939 vznikali na Slovensku koncentračné tábory pracovného a diskriminačného charakteru, v ktorých boli internovaní židovskí občania. V posalzburskom období riešenie židovskej otázky na Slovensku dostalo rýchly spád a prijali sa v ňom kritériá rasistických norimberských zákonov. Keď začiatkom septembra 1940 odovzdal slovenský snem plné moci vláde, táto v priebehu jedného roka úplne vylúčila židovských občanov zo slovenského hospodárskeho života a zbavila ich majetku, základných občianskych, politických a nakoniec aj ľudských práv.

V Slovenskej republike žili okrem Nemcov ešte dve národnostné menšiny, a to maďarská v počte asi 65 000 osôb, ktorá bola politicky ovládaná Maďarskou stranou na Slovensku a ktorú zastupoval J. Esterházy ako poslanec v slovenskom sneme. V maďarských iredentistických kruhoch stále pretrvávala nádej, že Maďarsko za svoje služby nacistom získa v budúcnosti celé územie Slovenska.
Na východe štátu žilo 70 000 ukrajinských občanov. Táto menšina nemala povolenú vlastnú politickú stranu, hoci v sneme ju symbolicky zastupovali dvaja poslanci. Protisovietske vojenské ťaženie, do ktorého sa zapojila aj armáda klérofašistického štátu, vyvolalo medzi Ukrajincami na Slovensku odpor a rast protifašistických, sovietofilských a slavianofil-ských nálad. Prejavilo sa to najmä roku 1944, keď ukrajinské obyvateľstvo na východnom Slovensku sa veľmi aktívne zapojilo do priameho ozbrojeného protifašistického zápasu.