Slovenská republika v rokoch 1939-45

Úvod

Druhá svetová vojna sa začala zničením pomníchovskej ČSR jednostranným nátlakom Hitlera na Slovákov, ktorý sa stupňoval tak, že jedinou možnosťou záchrany národného života bolo vyhlásiť štátnu samostatnosť. Tým ale došlo k jednostrannému rozhodnutiu Slovákov, ktoré sa životne dotklo českého národa.
Počiatočnou príčinou reťazových akcií marcovej krízy, ktorá sa zavŕšila rozpadom ČSR, bol vojenský zákrok generála Eliáša proti Slovensku. Súhlas k nemu dali všetci českí členovia Beranovej vlády v najvyššej konšpirácii, akú vedelo pripraviť 2. oddelenie generálneho štábu MNO v Prahe.
Vojenský zákrok sa uskutočnil bez súhlasu a spolupráce ktorejkoľvek slovenskej zložky.

Ďalekosiahle následky tohto vojenského zákroku ohrozili spoločný štát a jeho priamym dôsledkom bolo aj ohrozenie Slovenska zo strany horthyovského Maďarska, hitlerovského Nemecka a Beckovho Poľska. Slováci, aby si aspoň zachránili holú existenciu, vyhlásili samostatný štát, žiadaný vtedajším diktátorom Európy Hitlerom, pred ktorým ustupovali aj politikovia veľkých štátov, zatiaľ čo Slovensko sa postavilo aktívne proti a oddialilo hoci len o 48 hodín jeho plán.
Vypätie celého národa v období trvania Slovenského štátu bolo zamerané na udržanie existencie každého jeho obyvateľa bez ohľadu na politické, náboženské a rasové zatriedenie. Ku všetkým opatreniam, priečiacim sa národnému presvedčeniu, právam ľudskosti, malo národné cítenie i politickí predstavitelia – prezident, snem, väčšina členov vlády – nielen odmietavý postoj, ale vynakladali veľké úsilie stavať sa na odpor.
Jednostranné obviňovanie a kategorické odsudzovanie marcového postupu politického vedenia Slovenska vyznieva doteraz ako upieranie práva na sebaurčenie Slovákom vôbec.

V tejto marcovej kríze celá ťarcha zložitosti stredoeurópskej politiky dopadla na slovenské politické vedenie. Žiadna politická garnitúra predtým ani potom nerozhodovala v tak ťažkých, nepriaznivých a zložitých podmienkach. Karol Sidor, ktorý politicky rástol dôsledne na národnom princípe už od roku 1918, chcel v marcovej kríze zachrániť Slovensko od izolacionizmu a od jednostranného pohltenia hitlerovskou agresiou. V úsilí predísť jednostrannému vyhláseniu Slovenského štátu podľa Hitlerovských zámerov podnikol všetko pre dohodu s českým národom. Ale proti žiadnemu z doterajších slovenských politikov sa v Prahe neprejavili s toľkou neochotou a neúprimnosťou ako v Sidorovom prípade.
Klérofašistický štát

Zahraničná politika

Ľudáci po 14. marci 1939 nemali a ani nemohli vypracovať perspektívny koncepčný zahraničnopolitický program. Medzinárodnopoli-tické postavenie nového štátu bolo mimoriadne labilné a jeho trvalejšiu existenciu nezaručovali ani právne, ani mocenské faktory. Účasť nacistic-kého Nemecka pri zrode slovenského štátu predurčovala, že riešenie tejto otázky bolo možné len v závislosti od politiky tretej ríše. Preto ďalšia existencia slovenského štátu v podstatnej a rozhodujúcej miere závisela od plánov nacistického Nemecka v strednej Európe. Táto skutočnosť a priori určovala mieru závislosti ľudákov od hitlerovskej ríše.
Vzťah nacistického Nemecka k fašistickému slovenskému štátu sa vyvíjal podľa mocenských plánov tretej ríše v Európe. Na viedenských rokovaniach 18. marca 1939 vnútili nacisti slovenskej vláde „Zmluvu o ochrannom pomere medzi nemeckou ríšou a slovenským štátom“, ale tým vôbec nemienili zaručiť teritoriálnu integritu a trvalú existenciu nového štátneho útvaru. Medzinárodne ho izolovali a v záujme riešenia širších problémov by ani neboli váhali rozdeliť ho. Neskôr mal slovenský štát slúžiť ako dôkaz, že nacistická tretia ríša mieni rešpektovať samostatnosť malej krajiny, ak sa dá pod jej ochranu.

Vnútorný vývin klérofašistického režimu

Dňa 23. marca 1939 bola podpísaná Zmluva o ochrannom pomere medzi nemeckou ríšou a slovenským štátom na 20 rokov, ktorá v celku degradovala suverenitu nového štátneho útvaru. Zmluva zaväzovala slovenskú vládu viesť zahraničnú politiku v úzkej dohode s nemeckou vládou a vojenské sily organizovať spolu s nemeckou brannou mocou. Súčasťou ochrannej zmluvy bol aj jej tzv. tajný protokol, ktorým sa slovenský štát ekonomicky úplne podriaďoval Nemecku, lebo zaväzoval jeho vládu uzavierať akékoľvek hospodárske dohody či uskutočňovať vážne hospodárske opatrenia až po konzultáciách s nemeckou stranou. Ako proti-hodnotu Nemecko dávalo v ochrannej zmluve ľudáckej vláde sľub, že preberá ochranu nad politickou nezávislosťou slovenského štátu a nad integritou jeho územia. Ochranná zmluva, ktorá rámcovo kodifikovala vazalský vzťah slovenského štátu k tretej ríši, bola počas rokov 1939-1944 konkretizovaná a dopĺňaná desiatkami ďalších medzištátnych, medziministerských dohôd, ktoré nerovnoprávny pomer medzi oboma zmluvnými stranami ešte prehlbovali.

Slovenský štát mal rozlohu 38 000 km2 a viac ako 2 600 000 obyva-teľov, z ktorých 85 % bolo slovenskej národnosti. Štruktúra jeho mocen-ských a administratívnych orgánov sa sformovala v priebehu roku 1939. Nový útvar z vonkajšej stránky disponoval atribútmi štátnosti, ktorá však bola podriadená nemeckým plánom, želaniam a potrebám. Akékoľvek pokusy o čo len náznak samostatnejšieho politického postupu – vyskytujúce sa najmä v prvom roku existencie štátu – boli vždy neúspešné a nacisti ich kategoricky likvidovali.

Na čele štátu stál prezident, ktorým sa v októbri 1939 stal J. Tiso, mesiac predtým zvolený aj za predsedu vládnucej Hlinkovej slovenskej ľudovej strany. Zákonodarným orgánom štátu bol Snem Slovenskej republiky, zvolený síce už v rámci ľudácko-fašistického diktátu, no ešte za existencie pomníchovského okliesneného Československa, ako slovenský krajinský snem. Snem ako celok sa spočiatku pokúšal byť čiastočným korektorom vnútropolitického vývinu, no keďže bol ovládaný ľudákmi, podieľal sa na budovaní autoritatívneho fašistického systému. Po prvom roku existencie štátu snem postupne strácal svoju politickú váhu. Rozhodovanie o všetkých závažných otázkach odovzdal vláde, alebo mu bolo jednoducho odobrané, čím postupne politicky degeneroval.
Snem hneď vo svojom prvom prijatom zákone menoval vládu s ôsmimi ministerstvami, ktorú zároveň splnomocnil vydávať zákonné nariadenia – odôvodňujúc to mimoriadnymi pomermi a potrebami zabez-pečiť poriadok v štáte. Obsadenie ministerských kresiel do jesene 1944 bolo vcelku stabilné – až na zmeny súvisiace s prevzatím prezidentskej funkcie Tisom a s vyradením K. Sidora a F. Ďurčianského zo slovenského vnútropolitického života. Kreslo ministerského predsedu obsadil v októbri 1939 V. Tuka. Napriek tomu, že Ústava dávala značné právomoci snemu i kontrolnému orgánu – Štátnej rade, zákonodarná a výkonná moc sa stále viac sústreďovala v rukách prezidenta – vodcu a vlády, resp. jej najvplyv-nejších členov – F. Ďurčianského do r.1940, V. Tuku a A. Macha.

Administratívne sa slovenský štát delil na 6 žúp a 61 okresov. Krajinský úrad v priebehu roku 1939 likvidovali. Jeho funkcia prešla na Ministerstvo vnútra a župné úrady. Vo verejnej vnútornej správe boli volené samosprávne orgány nahradené menovanými, ktoré mali zabezpečiť aj na okresnej, resp. miestnej úrovni hegemóniu Hlinkova slovenská ľudová stana - HSĽS. Správny aparát i mocenské zložky prevzal nový štát z bývalej Československej republiky, čo z hľadiska ďalšieho vývinu režim vnútorne oslabovalo. Ľudácka vláda však zároveň budovala aj viaceré nové mocenské a administratívne inštitúcie, v ktorých činnosti a politickom profile sa hneď od začiatku prejavoval nastúpený fašistický kurz: koncentračný tábor v Ilave, Úrad propagandy, Ústredný hospodársky úrad, Ústredňa štátnej bezpečnosti atď. Ústredňa štátnej bezpečnosti s osobitným protikomunistickým oddelením sa stala jedným z najpoužívanejších mocenských nástrojov klérofašistického režimu pri perzekúcii politickej opozície každého druhu.

Jedinou povolenou slovenskou politickou stranou bola Hlinkova slovenská ľudová strana, ktorá početne prudko vzrástla z 50 000 členov roku 1939 na 280 000 členov roku 1943. Priamou súčasťou vládnucej strany sa stali ženské, mládežnícke, záujmové, kultúrne i viaceré náboženské organizácie. Odbory, ako aj všetky spoločenské organizácie boli zjednotené, a pokiaľ sa neprispôsobovali ľudáckej ideológii a požiadavkám, boli rozpustené. HSĽS sa budovala podľa fašistického vzoru, na vodcovskom princípe. Jej najvyšším orgánom bol zjazd, ktorý sa však zišiel počas existencie slovenského štátu iba raz – v septembri 1939.
Dôležitým článkom mocenského systému slovenského štátu sa stala Hlinkova garda – HG, ktorá z pôvodnej údernej polovojenskej organizácie HSĽS prerástla vo významného politického činiteľa s veľkými politickými ašpiráciami. Poskytovala oporu radikálno-fašistickým silám a v rámci vnútorného boja vo vládnom ľudáckom tábore sa dostávala neraz do kompetenčných konfliktov nielen s administratívnym, vojenským a bezpeč-nostným aparátom štátu, ale aj do politických sporov s časťou oficiálneho vedenia HSĽS. Zápas vo vnútri vládnucich kruhov prebiehal s rôznou intenzitou po celú dobu existencie slovenského štátu. Povinné členstvo pre mužov bolo stanovené od 18 do 60 rokov.

Branné úlohy plnila aj Hlinkova mládež – HM budovaná podľa vzoru nacistickej Hitlerjugend. Táto mala za cieľ vychovávať mládež vo veku od 6 do 18 rokov v duchu extrémneho nacionalizmu, antidemokratizmu, fašizmu. Napriek tomu, že do organizačnej práce HM bola zapojená značná časť aparátu ľudáckeho školstva a výdatne ju podporovala rímskokatolícka cirkev, nepodarilo sa tejto totalitnej organizácii výraznejšie ideovo ovplyvniť, ani organizačne podchytiť väčšinu slovenskej mládeže. Postupne vplyv HM upadal, členstvo v nej sa stávalo spravidla iba formalitou.

Súčasťou nacistickej hegemónie na Slovensku sa stalo aj nemecké obyvateľstvo, ktoré z veľkej časti podľahlo veľkonemeckej propagande a ktoré ovládala Deutsche Partei - DP vedená F. Karmasinom, ktorý mal právo zúčastňovať sa na rokovaniach vlády. V strane bolo zorganizovaných takmer 60 000 členov zo 140 občanov hlásiacich sa k nemeckej národnosti. DP vznikla už v novembri 1938 ako ideová dedička veľkonemecky orientovanej Karpatendeutsche Partei. Bola organizovaná na vodcovskom princípe a stala sa najmilitantnejšou nositeľkou nacistickej ideológie na Slovensku. Arogantné vystupovanie jej predstaviteľov, doprevádzané pouličnými výtržnostiami jej úderných oddielov, vyvolávali prirodzený odpor i obranné reakcie slovenského národa.
Slovenský štát od začiatku svojej existencie bol budovaný na totalitárskych fašistických princípoch. Ústava, prijatá snemom v júli 1939, zo stránky právno-teoretickej vychádzala jednak z pápežských encyklík, jednak zo vzorov stavovských fašistických štátov v Taliansku, v Portu-galsku, resp. v Rakúsku, v období pred anšlusom. Vo viacerých smeroch bola poznačená aj nacistickými vplyvmi. Z formálnej stránky ešte prokla-movala niektoré bežné buržoáznodemokratické slobody, ktoré však ľudácky režim v praxi vôbec nerešpektoval. Nacistický vzor vo všeobecnosti najvý-raznejšie ovplyvnil vnútorný systém a najmä politickú prax klérofašis-tického režimu.
Politický systém slovenského štátu bol jasne diktátorský a jeho metódy vlády jednoznačne teroristické.

Slovenská štátnosť poskytovala predtým nebývalé možnosti zamestnania a kariéry stovkám osôb, z ktorých väčšina prijímala ľudácky režim iba ako dobovú kulisu k vlastnej sebarealizácii, no nikdy sa s ním vnútorne nestotožnila. Napriek permanentným sociálnym problémom životnej úrovne obyvateľstva – najmä proletárskych vrstiev – bolo Sloven-sko v porovnaní so susednými, Nemeckom ovládanými, resp. okupovanými krajinami v relatívne lepšej situácii. V najhoršom sociálnom postavení ostávala robotnícka trieda, ktorá trpela nezamestnanosťou. Slovenský proletariát sa preto stal od začiatku najvážnejším, početne najsilnejším triednym protivníkom klérofašizmu.
Najsilnejšou masovou oporou režimu malo byť roľnícke obyva-teľstvo, mestské maloburžoázne vrstvy a inteligencia. Všetky tieto sociálne skupiny mali osoh, alebo rozličnou mierou ťažili z hospodárskych a politicko-spoločenských zmien na Slovensku od roku 1939. Sklamanie z nesplnených sľubov o zlepšení vlastného sociálneho postavenia, korupcia verejného života a zviazanosť klérofašistického režimu s nacistami spôsobili postupné odvracanie sa aj týchto vrstiev obyvateľstva od ľudáckej vlády.

Židia ako celok boli krátko po vyhlásení slovenského štátu označení za nepriateľa nielen ľudáckeho režimu, ale celého národa – tak zo stránky politickej, hospodárskej, národnostnej, ako aj náboženskej. Na základe tejto nenávistnej a vykonštruovanej klasifikácie začal klérofašistický režim uskutočňovať svoju antisemitskú politiku. Už v prvom období existencie štátu boli židovskí občania nielen hospodársky, ale aj spoločensky diskriminovaní a navyše vystavení brutálnej propagande, ako aj priamym fyzickým útokom, materiálnemu i morálnemu vydieraniu, kde sa angažovali najmä príslušníci HG a Freiwellige Schutzstaffel – FS. Už od roku 1939 vznikali na Slovensku koncentračné tábory pracovného a diskriminačného charakteru, v ktorých boli internovaní židovskí občania. V posalzburskom období riešenie židovskej otázky na Slovensku dostalo rýchly spád a prijali sa v ňom kritériá rasistických norimberských zákonov. Keď začiatkom septembra 1940 odovzdal slovenský snem plné moci vláde, táto v priebehu jedného roka úplne vylúčila židovských občanov zo slovenského hospodárskeho života a zbavila ich majetku, základných občianskych, politických a nakoniec aj ľudských práv.

V Slovenskej republike žili okrem Nemcov ešte dve národnostné menšiny, a to maďarská v počte asi 65 000 osôb, ktorá bola politicky ovládaná Maďarskou stranou na Slovensku a ktorú zastupoval J. Esterházy ako poslanec v slovenskom sneme. V maďarských iredentistických kruhoch stále pretrvávala nádej, že Maďarsko za svoje služby nacistom získa v budúcnosti celé územie Slovenska.
Na východe štátu žilo 70 000 ukrajinských občanov. Táto menšina nemala povolenú vlastnú politickú stranu, hoci v sneme ju symbolicky zastupovali dvaja poslanci. Protisovietske vojenské ťaženie, do ktorého sa zapojila aj armáda klérofašistického štátu, vyvolalo medzi Ukrajincami na Slovensku odpor a rast protifašistických, sovietofilských a slavianofil-ských nálad. Prejavilo sa to najmä roku 1944, keď ukrajinské obyvateľstvo na východnom Slovensku sa veľmi aktívne zapojilo do priameho ozbrojeného protifašistického zápasu.
Záver

Totalita politickej moci, bezohľadná perzekúcia KSS a revolučného robotníckeho hnutia, odbúravanie základných buržoáznodemokratických práv a slobôd, rozpustenie všetkých demokratických organizácií, systematické pestovanie intolerantného a primitívneho nacionalizmu, ktorý spočiatku kruto postihol najmä občanov českej národnosti, zriadenie internačných a koncentračných táborov, presadenie antisemitskej doktríny do praktickej politiky, antikomunizmus a antisovietizmus – to všetko boli faktory, ktoré vyrastali z ideových zdrojov domácej reakcie a v podmienkach, aké sa tvorili v rokoch 1938-1939, sa rozvinuli do osobitnej formy pravicovej diktatúry – do klérofašizmu.

Reakcia jednotlivých skupín slovenskej spoločnosti na utvorenie ľudáckeho štátu a jeho fašistického režimu bola determinovaná viacerými zahraničnými a vnútornými činiteľmi, ale aj predchádzajúcimi historickými skúsenosťami. Mníchovský a viedenský diktát r.1938, trvalá hrozba zo strany horthyovského Maďarska, usilujúceho sa o pripojenie ďalších slovenských území, neisté postavenie slovenského štátu a jeho obyvateľov v prvých mesiacoch jeho existencie – to všetko umožňovalo ľudáckej vláde, obratne operujúcej nacionálnou demagógiou, vytvárať fiktívnu národnú jednotu. Preto sa mohol slovenský štát v prvých dvoch rokoch svojej existencie čiastočne opierať o širšiu, aj keď triedne a politicky diferencovanú základňu obyvateľstva. Táto skutočnosť nevyplynula z výsledkov ľudáckej politiky, ktorá sa stále viac kompromitovala kolaboráciou s nacistami, protiľudovými a protidemokratickými opatrenia-mi, ale z národnoobranných pohnútok, z počiatočných politických a národ-nostných ilúzií a čiastočne aj z vplyvu ľudákmi hlásenej tézy o nevyhnut-nosti prispôsobovania sa a hľadania politiky „menšieho zla“.