Alžbeta I. životopis

- Alžbeta mala iba tri roky, keď jej matku popravili. Alžbeta samotná nástrahy tudorovského dvora prežila, zaradila sa medzi najväčších anglických panovníkov a stala sa symbolom prekvitajúcej anglickej kultúry.

Keď 17. novembra 1558 zomrela horlivá rímskokatolícka kráľovná Mária Tudorová, mnoho jej poddaných si vydýchlo od úľavy, lebo sa skončila éra prenasledovania a upaľovania protestantov. Dvadsaťpäťročná nevlastná sestra zosnulej kráľovnej Alžbeta, dcéra Anny Boleynovej, žila v tom čase v čiastočnom ústraní v Hatfielde. Keďže bolo známe, že sa teší priazni protestantov a je schopná konšpirovať proti kráľovnej, ocitol sa jej život neraz v nebezpečenstve. Už ako dieťa ovládala Alžbeta umenie pretvárky a stala sa veľmi obozretnou. Ako nová kráľovná musela Alžbeta čeliť veľkým problémom. Anglicko bolo slabé, neveľmi bohaté a obklopené potenciálnymi nepriateľmi. Alžbeta bola mladá žena, a tak sa očakávalo, že sa čoskoro vydá. Bola najlepšou "partiou" v Európe, r.1559 sa o ňu uchádzalo 12 kráľov či princov. Kráľovná sa týmto ponukám vyhýbala, ale ponechávala svojich ctiteľov stále v nádeji na úspech a dúfala, že vďaka tejto starostlivo premyslenej taktike udrží katolícke mocnosti - Francúzsko a Španielsko - rozdelené. Opierajúc sa o dielo svojho otca Henricha VIII. upevnila Alžbeta postavenie národnej anglikánskej cirkvi, ktorá sa vyhla extrémom katolíkov a kalvinistických puritánov. Potlačenie katolíckeho povstania ju však viedlo k úplnému rozchodu s Rímom: pápež Pius V. vydal bulu, v ktorej Alžbetu ako uzurpátora a kacíra zbavil trónu. Tak sa kráľovná stala vedúcou postavou medzi európskymi protestantskými vládcami. Podporovala Nizozemcov v ich rozhorčenom odboji proti Španielsku a Hugenotov vo Francúzsku. Keďže jej neustále chýbali peniaze, povolila svojim korzárom, ako boli sir Francis Drake či sir John Hawkins, útočiť na španielske lode privážajúce drahé kovy z Nového sveta, čím si rozhnevala Španielsko.

Veľké ohrozenie Alžbetinho postavenia prichádzalo zo strany jej sesternice - katolíčky Márie Stuartovej, škótskej kráľovnej a vdovy po francúzskom kráľovi Františkovi II., ktorá si robila nároky na anglický trón. R. 1568 ju protestantská šľachta vyhnala zo Škótska. Mária ušla do Anglicka, kde ju Alžbeta držala v "domácom väzení". V nasledujúcich rokoch odhalili celý rad sprisahaní, ktorých cieľom bolo dosadiť na trón namiesto Alžbety Máriu.

Až keď bezprostredne hrozila veľká španielska invázia, presvedčili Alžbetu jej ministri, že Mária je príliš nebezpečná na to, aby mohla zostať nažive. R. 1587 ju preto na fotheringhayskom hrade popravili. V nasledujúcom roku vyplávala na more španielska "neporaziteľná armáda". Španieli a pápež ju chápali ako rozhodujúcu križiacku výpravu proti protestantskej Jezabel. Hlavná španielska armáda pod velením vojvodu z Parmy mala vyraziť zo Španielskeho Nizozemska a vylodiť sa na anglickom pobreží. Armáda pozostávajúca zo 130 galeón a ďalšie vojsko mali takisto preplávať Lamanšský prieliv a spojiť sa s parmským vojvodom.

Postavenie anglickej kráľovnej bolo nezávideniahodné: keby sa španielske jednotky vylodili v plnej sile, mohlo by sa proti nim vojsko, ktoré mala Alžbeta k dispozícii, postaviť. Iná situácia bola v námorných silách. Počtom si boli obidve flotily rovnaké, anglické lode však boli menšie, rýchlejšie a pohyblivejšie.

Alžbeta zhromaždila vojsko v Tilbury, vyskočila na koňa a zvolala: "Viem, že mám telo slabej a krehkej ženy, ale mám aj srdce a guráž kráľa Anglicka!" Anglickej flotile velil lord Howard, John Hawkins a Francis Drake, ktorí napádali armádu tak úspešne, že musela vplávať do prístavu v Calais, aby sa preskupila. Howardova flotila odvážnym útokom oddelila jadro armády od zápalných lodí a prerušila jej spojenie s parmským vojvodom. Angličanom prialo i počasie. Španielske lode sa museli cez Severné more a pozdĺž škótskeho pobrežia vrátiť do Španielska, najmenej polovica z nich bola vážnejšie poškodená. Neúspech armády bol ťažkou ranou pre španielskeho kráľa Filipa II., ktorý sa ukryl pred ľuďmi a oddal sa modlitbám. Po celej Európe vzrástla prestíž Anglicka a sebavedomie protestantov. Obdivu k anglickej kráľovnej sa nevedel ubrániť dokonca ani nový pápež Sixtus V. Počas celej svojej vlády Alžbeta premyslene dbala o svoju povesť a zostala veľmi obľúbenou panovníčkou. Skutočnosť, že zostávala "panenskou kráľovnou", bola politickým rozhodnutím. Podobne ako jej otec sa aj Alžbeta rozhodla byť jedinou a absolútnou vládkyňou. Keď po 45 rokoch na tróne 24. marca 1603 zomrela, vážili si ju doma i v zahraničí ako nijakú inú anglickú kráľovnú a len málo panovníkov pred ňou.