Jar Slovenského národa /1848 - 1849/

Hospodárska a spoločenská kríza v monarcii sa na skolnku štyridsiatych rokov 19. storočia vystupňovala. Po neúrodách roku 1846 a 1847 panoval najmä v hornatejších oblastiach Slovenska veľký hladomor. Tisícky ľudí zomreli na následky hladu a podvýživy. Nespokojnosť so skostnateným metternichovským režimom narastala aj v kruhoch liberálne orientovanej uhorskej aristokracie.

Na čelo tohto politického hnutia sa dostal radikál Ľudovít Košut /1802 - 1894/, syn slovenského zemana pôvodom z Turca. Ako šikovný novinár a vynikajúci rečník dokázal zapôsobiť aj na široké vrstvy ľudu.Od novembra roku 1847 sedel ako poslanec za Peštiansku stolicu spolu s Ľudovítom Štúrom, zastupujúcim kráľovské mesto Zvolen, v dolnej komore uhorského snemu, ktorý zasadal v Bratislave. A práve tento snem sa stal v dejinách Slovenska u Uhorska pamätným. Po tom, čo sa v Bratislave rozšírila zvesť o úspešnej februárovej revolúcii vo Francúzsku, sa radikalizovala aj časť snemových vyslancov a vystúpila s požiadovkou neodkladného zrušenia poddanstva a liberalizácie života v krajine. Pod dojmom revolučných udalostí vypukla 13. marca 1848 vo Viedni revolúcia a o dva dni revolučná vlna zasiahla i Pešť. Pod vplyvom prevratných zmien uhorský snem prijal zákony, ktoré zrušili poddanské vzťahy a zaviedli občianske slobody. V Bratislave sa ustanovila osobitná uhorská vláda. V apríli 1848 sa revolučné pohyby preniesli aj na vidiek, kde mali zväčša podobu drobných vzbúr, drancovania i protižidovských pogromov. Revolučný duch ovládol všetky národy monarchie, medzi nimi aj Slovákov. Dňa 11. mája 1848 boli na zhromaždení v Liptovskom Sv. Mikuláši vyhlásené Žiadosti slovenského národa, prvý politický program Slovákov.

Napriek viacerým nedostatkom vyplývajúcim z politickej neskúsenosti a revolučného nadšenia mikulášske Žiadosti po prvýkrát nastolili slovenskú otázku a načrtli spôsob jej riešenia. Obsahovali požiadavku osobitného slovenského a spoločného uhorského snemu, používanie slovenčiny na území obývanom Slovákmi, vyučovanie na školách všetkých typov v slovenskom jazyku, ako aj zriadenie slovenskej gardy.Vzájomnou výučbou jazyka chceli ich autori prispieť k zbližovaniu Slovákov a Maďarov. Okrem toho žiadali viaceré občianske slobody spolu so zavedením všeobecného volebného práva. Žiadosti boli sformulované takmer v rovnakom čase, v akom aj iné národy v Uhorsku i Európe vystúpili s podobným národným programom. Ich realizácia sa však ukázala nemožnou. Uhorská vláda reagovala vydaním zatykačov na Štúra, Hurbana a Hodžu. Z toho dôvodu všetci traja opustili krajinu. Po rokovaniach uhorského snemu v júli 1848 nastolením požiadavky vlastnej meny ministrom financií Košutom sa vzťahy medzi Viedňou a Pešťou vyhrotili.

Súčasne prepukli národnostné rozpory medzi Maďarmi a ostatnými národmi v Uhorsku. Už v máji 1848 sa chopili zbrane Srbi, o niečo neskôr i Rumuni a začiatkom septembra Chorváti pod vedením bána Josipa Jelačića /1801 - 1859/ začali útok na Pešť. Bokom od tohto národnostného zápasu nezostali ani Slováci. Dňa 16. septembra 1848 založili vo Viedni Slovenskú národnú radu /SNR/ a jej čelní predsta-vitelia Štúr, Hurban a Hodža podnikli na čele skupiny ozbrojencov v dňoch 18. - 28. septembra prvú výpravu na Slovensko s cieľom zburcovať ľud do zbrane. Na zhromaždení v Myjave 19. septembra Štúr vyhlásil v mene SNR nezávislosť Slovenska od uhorskej vlády.

Zásahom cisárskych jednotiek a uhorskej národnej gardy bolo ľudové povstanie na myjavských kopaniciach potlačené, ale to nebol koniec slovenského odboja proti peštianskej vláde. Rovnako ako Slováci, aj Rumuni, Srbi a Chorváti sa za podpory Viedne postavili na ozbrojený odpor proti maďarskému šovinizmu. Súčasne vrcholila roztržka medzi Pešťou a Viedňou. Začiatkom decembra odstúpil Ferdinand V. a jeho miesto zaujal sotva 18-ročný František Jozef /1848 až 1916/. Uhorský parlament túto výmenu na tróne neuznal. Krátko po nástupe nového panovníka v polovici decembra 1848 vtrhli rakúske zbory do Uhorska. Na operáciách proti košutovcom sa zúčastňovali aj slovenské dobrovoľnícke oddiely. Hlavným organizátorom dobrovoľníckych jednotiek bol J. M. Hurban, ktorý na zhromaždení v Turčianskom Sv. Martine 28. januára 1849 verejne predniesol sovenský program, kde žiadal oddelenie Slovenska od Uhorska. Vyvrcholením slovenských snáh o získanie autonómneho postavenia bol marcový prosbopis, ktorý na cisárskom dvore, dočasne pôsobiacom v Olomouci, predostrela tridsaťčlenná deputácia na čele s katolíckym kňazom Jozefom Kozáčkom /1807 - 1877/.

Hlavnou požiadavkou bolo vytvorenie autonómneho slovenského kniežatstva alebo vojvodstva, ktoré malo byť samostatnou súčasťou vo zväzku habsburskej monarchie. Naoktrojovanie ústavy pre celú monarchiu Františkom Jozefom v marci 1849 bez schválenia parlamentmi zapríčinilo ochabnutie nadšenia v boji proti košutovcom nielen v radoch cisárskej armády, ale aj u národov, ktoré dovtedy stáli na strane panovníka. Koncom marca uhorská armáda prešla do protiofenzívy a zatlačila rakúske zbory na západ. V jej radoch bojovalo i veľa Slovákov zlákaných Košutovými sľubmi o prídele pôdy. Mnohí sa v bojoch aj vyznamenali.

Dňa 14. apríla 1849 boli Habsburgovci uhorským snemom detronizovaní a Uhorsko sa stalo republikou na čele s gubernátorom Košutom. Dvor si uvedomil, že vlastnými silami sa uhorskú revolúciu nepodarí zlomiť. Preto cisár František Jozef požiadal ruského cára Mikuláša I. /1825 - 1855/ o vojenskú pomoc. Ruské vojská rozhodli o osude revolúcie. Maďari utrpeli v júli a začiatkom augusta niekoľko ťažkých porážok, 13. augusta hlavné sily revolučných vojsk zložili pri Világoši (Rumunsko) zbrane. Poslednou bodkou za uhorským odbojom bola kapitulácia pevnosti Komárno 2. októbra 1849. Slovenskí politickí predstavitelia sa nevzdali myšlienky na vyčlenenie Slovenska ako samostatnej korunnej krajiny. Na podporu tejto základnej požiadavky zorganizovali v septembri 1849 veľkú petičnú akciu a zozbierali desaťtisíce podpisov, ale ich snaha sa skončila neúspechom.