Najpôsobivejším zjavom bol Juraj Fándly /1750 - 1811/, neúnavný šíriteľ osvety, ale i národného povedomia. Bokom však nezostala ani vysoká cirkevná hierarchia. Nitriansky biskup Jozef Kluch /1748 - 1826/, ba aj ostrihomský arcibiskup kardinál Alexander Rudnai /1760 - 1831/ patrili medzi podporovateľov slovenskej literatúry. Zásluhou ostrihomského kanonika Juraja Palkoviča /1763 - 1835/ vyšiel aj preklad svät. písma do bernolákovčiny. Najvýznamnejším literárnym tvorcom spomedzi bernolákovcov bol básnik Ján Hollý /1785 - 1849/. Zatiaľ čo medzi predstaviteľmi sloven. národ. hnutia boli zväčša kňazi a nepočetná inteligencia, do čela maďarského národ. hnutia sa postavila aristokracia. Pomocou zákonných nariadení, prijímaných na snemoch už od roku 1792, maďarská šľachta postupne presadila množstvo opatrení rozširujúcich používanie maďarského jazyka na úkor univerzálnej latinčiny. Uprednostňovanie maďarčiny narážalo v mnohonárodnom Uhorsku na odpor.

Reakciou na silnejúci maďarizačný tlak, operujúci predstavou jeden štát, jeden národ, jeden jazyk, bolo zintenzívnenie činnosti druhej generácie slovenských národovcov. V obranne zameraných spisoch obhajovali rovnoprávnosť národov a odmietali nadradenosť a rozpínavosť Maďarov. Oporou im bola
myšlienka slovanskej vzájomnosti, ktorej tvorcami boli Ján Kollár /1793 - 1852/ a Pavol Jozef Šafárik /1795 - 1861/. Najmä Kollárov rozsiahly epos Slávy dcéra, vydaný v Pešti roku 1824, vyvolal mimoriadny ohlas medzi všetkými slovanskými národmi a upevnil sebavedomie Slovanov žijúcich v monarchii. V druhej štvrtine 19. storočia sa strediskom slovenského národného života stala Bratislava. Na Evanjelickom lýceu bola už roku 1803 zriadená slovenská katedra, vďaka ktorej slovenské národné hnutie na sklonku dvadsiatych rokov 19. storočia silnelo.

Do čela slovenskej mládeže študujúcej na lýceu sa 1/2 30.rok. dostal Ľudovít Štúr /1815 - 1856/. Na dve desaťročia sa stal najvýznamnejšou osobnosťou národného hnutia a okolo seba stmelil mladú generáciu národných obrodencov. Pod jeho vedením si osvojili revolučné myšlienky zrovnoprávnenia všetkých ľudí a pritiahnutím neprivivilegovaných vrstiev k národnoemancipačného procesu sa snažili o jeho zmohutnenie. Svoje úsilie zamerali na odstránenie konfesionálneho rozdelenia Slovákov. Napriek vášnivému odporu popredných predstaviteľov druhej národnoobrodenskej generácie na čele s Kollárom prijali bernolákovskú koncepciu národnej i jazykovej svojbytnosti Slovákov. Kodifikovaním nového spisovného jazyka v roku 1843, ktorého základom bolo stredoslovenské nárečie, Štúr a jeho hlavní spolupracovníci Jozef Miloslav Hurban /1817až1888/ Michal Miloslav Hodža /1811 - 1870 / položili základný kameň novej kultúrnej a politickej orientácie slovenského národa, ktorá viedla k jazykovému i národnému zjednoteniu. Roku 1845 začal Štúr v Bratislave vydávať Slovenskje národňje novini, prvé novinové periodikum v štúrovskej slovenčine. Vychádzali až do júna 1848 a pri šírení slovenského jazyka a upevňovaní národného uvedomenia zohrali nezastupiteľnú úlohu.

Vyvrcholením snáh o prekonanie konfesionálnych rozporov bolo čachtické zhromaždenie spolku Tatrín roku 1847. Na ňom sa príslušníci mladej generácie slovenských katolikov a evanjelikov zhodli v otázke spisovného jazyka a za hlavný cieľ si vytýčili spojenými silami slúžiť národným záujmom.