Nástup národného obrodenia 1790 - 1847

Prúd osvietenských myšlienok a liberálnych názorov, ktorý v spoločnosti kvasil za vlády Márie Terézie a Jozefa II., potlačili udalosti na prelome 18. a 19. storočia. Liberálne založený Leopold II. /1790 -1792/, naklonený reformám, predčasne zomrel. Jeho syn a nástupca František I. /1792 - 1835/ musel viac ako dve desaťročia viesť zdlhavé a vyčerpávajúce vojny najskôr s revolučným Francúzskom a potom s Napoleonom /1769 -1821/. Väčšinu z nich prehral. Vojnové obdobie poznačilo vnútorný vývoj v krajinách spojených pod habsburským žezlom, a teda aj na Slovensku. Štátna moc sa najprv porátala s náznakmi revolučného jakobínskeho hnutia. Vedúce osobnosti uhorských jakobínov skončili roku 1795 na popravisku.

Viedenská vláda zaviedla prísne protiliberálne opatrenia ako cenzúru tlače, zákazy spolčovania a obmedzenie pohybu obyvateľstva vrátane vycestovania do zahraničia. Konflikty s Francúzskom a Napoleonom sa spočiatku odohrávali na pôde Nemecka a Talianska, ale veľké vojny v rokoch 1805 -1809 sa čiastočne dotkli aj nášho územia. Po vojenských neúspechoch nasledoval roku 1811 štátny krach s veľmi ťažkými následkami pre všetkých obyvateľov. Hoci Napoleon bol napokon porazený a František I. vyšiel z vlečúcich sa konfliktov ako víťaz, hospodárska situácia sa z dôvodov pretrvávajúceo feudálneho systému a zakonzervovaných poddanských vzťahov vôbec nezlepšovala. Výrazom rastúcej poddanskej nespokojnosti bolo roľnícke povstanie na východnom Slovensku v roku 1831, vyvolané prvou veľkou cholerovou epidémiou na našom území.

Hlavným predstaviteľom konzervatívnej píolitiky dvora až do vypuknutia revolúcie roku 1848 bol rakúsky kancelár Klemens Metternich /1773 - 1859/, povestný ako odporca reforiem a národných hnutí. Jeho vplyv na politiku ešte vzrástol, keď na trón nastúpil duševne nezrelý Ferdinand V. /1835 - 1848/. V tom čase medzi všetkými národmi habsburskej monarchie zmohutnelo národné obrodenie. Tento proces, ktorý bol súčasťou formovania každého moderného európskoho národa, na sklonku 18.storočia zachytil aj Slovákov. Na čele národného obrodenia spočiatku stála malá skupina slovenskej inteligencie vyznávajúca osvietenské a reformné hodnoty. Orientovala sa predovšetkým na šírenie osvety a riešenia jazykových otázok. Rozvinutím cyrilo-metodskej a veľkomoravskej tradície sa usilovala o formovanie národnej identity Slovákov. Zakladala učené spoločnosti a spolky.

Najvýznamnejším z nich bolo Slovenské učené tovarišstvo, ktoré vzniklo v Trnave roku 1792. Prvá národno-obrodenská generácia ešte nedokázala prekonať náboženské rozdiely a z nich vyplývajúcu hodnotovú i etnickú orientáciu. Katolíci na čele s Antonom Bernolákom /1762 - 1813/ pokladali Slovákov za
osobitný národ, a preto kodifikovali vlastný spisovný jazyk na báze kultúrnej západoslovenčiny, ktorej písomná forma sa udomácnila predovšetkým v teologickej literatúre už v druhej polovici 17. storočia. Evanjelickí kňazi a kultúrni dejatelia Juraj Ribai /1754 - 1812/, Ondrej Plachý /1755 - 1810/ či Bohuslav Tablic /1769 - 1832/ považovali Slovákov a Čechov za jeden národ, a preto sa v písomnom prejave pridržiavali tradičnej biblickej češtiny. Bernolákovská slovenčina si našla veľa stúpencov najmä medzi katolíckymi kňazmi.
Najpôsobivejším zjavom bol Juraj Fándly /1750 - 1811/, neúnavný šíriteľ osvety, ale i národného povedomia. Bokom však nezostala ani vysoká cirkevná hierarchia. Nitriansky biskup Jozef Kluch /1748 - 1826/, ba aj ostrihomský arcibiskup kardinál Alexander Rudnai /1760 - 1831/ patrili medzi podporovateľov slovenskej literatúry. Zásluhou ostrihomského kanonika Juraja Palkoviča /1763 - 1835/ vyšiel aj preklad svät. písma do bernolákovčiny. Najvýznamnejším literárnym tvorcom spomedzi bernolákovcov bol básnik Ján Hollý /1785 - 1849/. Zatiaľ čo medzi predstaviteľmi sloven. národ. hnutia boli zväčša kňazi a nepočetná inteligencia, do čela maďarského národ. hnutia sa postavila aristokracia. Pomocou zákonných nariadení, prijímaných na snemoch už od roku 1792, maďarská šľachta postupne presadila množstvo opatrení rozširujúcich používanie maďarského jazyka na úkor univerzálnej latinčiny. Uprednostňovanie maďarčiny narážalo v mnohonárodnom Uhorsku na odpor.

Reakciou na silnejúci maďarizačný tlak, operujúci predstavou jeden štát, jeden národ, jeden jazyk, bolo zintenzívnenie činnosti druhej generácie slovenských národovcov. V obranne zameraných spisoch obhajovali rovnoprávnosť národov a odmietali nadradenosť a rozpínavosť Maďarov. Oporou im bola
myšlienka slovanskej vzájomnosti, ktorej tvorcami boli Ján Kollár /1793 - 1852/ a Pavol Jozef Šafárik /1795 - 1861/. Najmä Kollárov rozsiahly epos Slávy dcéra, vydaný v Pešti roku 1824, vyvolal mimoriadny ohlas medzi všetkými slovanskými národmi a upevnil sebavedomie Slovanov žijúcich v monarchii. V druhej štvrtine 19. storočia sa strediskom slovenského národného života stala Bratislava. Na Evanjelickom lýceu bola už roku 1803 zriadená slovenská katedra, vďaka ktorej slovenské národné hnutie na sklonku dvadsiatych rokov 19. storočia silnelo.

Do čela slovenskej mládeže študujúcej na lýceu sa 1/2 30.rok. dostal Ľudovít Štúr /1815 - 1856/. Na dve desaťročia sa stal najvýznamnejšou osobnosťou národného hnutia a okolo seba stmelil mladú generáciu národných obrodencov. Pod jeho vedením si osvojili revolučné myšlienky zrovnoprávnenia všetkých ľudí a pritiahnutím neprivivilegovaných vrstiev k národnoemancipačného procesu sa snažili o jeho zmohutnenie. Svoje úsilie zamerali na odstránenie konfesionálneho rozdelenia Slovákov. Napriek vášnivému odporu popredných predstaviteľov druhej národnoobrodenskej generácie na čele s Kollárom prijali bernolákovskú koncepciu národnej i jazykovej svojbytnosti Slovákov. Kodifikovaním nového spisovného jazyka v roku 1843, ktorého základom bolo stredoslovenské nárečie, Štúr a jeho hlavní spolupracovníci Jozef Miloslav Hurban /1817až1888/ Michal Miloslav Hodža /1811 - 1870 / položili základný kameň novej kultúrnej a politickej orientácie slovenského národa, ktorá viedla k jazykovému i národnému zjednoteniu. Roku 1845 začal Štúr v Bratislave vydávať Slovenskje národňje novini, prvé novinové periodikum v štúrovskej slovenčine. Vychádzali až do júna 1848 a pri šírení slovenského jazyka a upevňovaní národného uvedomenia zohrali nezastupiteľnú úlohu.

Vyvrcholením snáh o prekonanie konfesionálnych rozporov bolo čachtické zhromaždenie spolku Tatrín roku 1847. Na ňom sa príslušníci mladej generácie slovenských katolikov a evanjelikov zhodli v otázke spisovného jazyka a za hlavný cieľ si vytýčili spojenými silami slúžiť národným záujmom.