Prúd osvietenských myšlienok a liberálnych názorov, ktorý v spoločnosti kvasil za vlády Márie Terézie a Jozefa II., potlačili udalosti na prelome 18. a 19. storočia. Liberálne založený Leopold II. /1790 -1792/, naklonený reformám, predčasne zomrel. Jeho syn a nástupca František I. /1792 - 1835/ musel viac ako dve desaťročia viesť zdlhavé a vyčerpávajúce vojny najskôr s revolučným Francúzskom a potom s Napoleonom /1769 -1821/. Väčšinu z nich prehral. Vojnové obdobie poznačilo vnútorný vývoj v krajinách spojených pod habsburským žezlom, a teda aj na Slovensku. Štátna moc sa najprv porátala s náznakmi revolučného jakobínskeho hnutia. Vedúce osobnosti uhorských jakobínov skončili roku 1795 na popravisku.
Viedenská vláda zaviedla prísne protiliberálne opatrenia ako cenzúru tlače, zákazy spolčovania a obmedzenie pohybu obyvateľstva vrátane vycestovania do zahraničia. Konflikty s Francúzskom a Napoleonom sa spočiatku odohrávali na pôde Nemecka a Talianska, ale veľké vojny v rokoch 1805 -1809 sa čiastočne dotkli aj nášho územia. Po vojenských neúspechoch nasledoval roku 1811 štátny krach s veľmi ťažkými následkami pre všetkých obyvateľov. Hoci Napoleon bol napokon porazený a František I. vyšiel z vlečúcich sa konfliktov ako víťaz, hospodárska situácia sa z dôvodov pretrvávajúceo feudálneho systému a zakonzervovaných poddanských vzťahov vôbec nezlepšovala. Výrazom rastúcej poddanskej nespokojnosti bolo roľnícke povstanie na východnom Slovensku v roku 1831, vyvolané prvou veľkou cholerovou epidémiou na našom území.
Hlavným predstaviteľom konzervatívnej píolitiky dvora až do vypuknutia revolúcie roku 1848 bol rakúsky kancelár Klemens Metternich /1773 - 1859/, povestný ako odporca reforiem a národných hnutí. Jeho vplyv na politiku ešte vzrástol, keď na trón nastúpil duševne nezrelý Ferdinand V. /1835 - 1848/. V tom čase medzi všetkými národmi habsburskej monarchie zmohutnelo národné obrodenie. Tento proces, ktorý bol súčasťou formovania každého moderného európskoho národa, na sklonku 18.storočia zachytil aj Slovákov. Na čele národného obrodenia spočiatku stála malá skupina slovenskej inteligencie vyznávajúca osvietenské a reformné hodnoty. Orientovala sa predovšetkým na šírenie osvety a riešenia jazykových otázok. Rozvinutím cyrilo-metodskej a veľkomoravskej tradície sa usilovala o formovanie národnej identity Slovákov. Zakladala učené spoločnosti a spolky.
Najvýznamnejším z nich bolo Slovenské učené tovarišstvo, ktoré vzniklo v Trnave roku 1792. Prvá národno-obrodenská generácia ešte nedokázala prekonať náboženské rozdiely a z nich vyplývajúcu hodnotovú i etnickú orientáciu. Katolíci na čele s Antonom Bernolákom /1762 - 1813/ pokladali Slovákov za
osobitný národ, a preto kodifikovali vlastný spisovný jazyk na báze kultúrnej západoslovenčiny, ktorej písomná forma sa udomácnila predovšetkým v teologickej literatúre už v druhej polovici 17. storočia. Evanjelickí kňazi a kultúrni dejatelia Juraj Ribai /1754 - 1812/, Ondrej Plachý /1755 - 1810/ či Bohuslav Tablic /1769 - 1832/ považovali Slovákov a Čechov za jeden národ, a preto sa v písomnom prejave pridržiavali tradičnej biblickej češtiny. Bernolákovská slovenčina si našla veľa stúpencov najmä medzi katolíckymi kňazmi.
Zaujímavosti o referátoch
Ďaľšie referáty z kategórie