Obdobie nádejí a sklamaní /1850 - 1875/

Po porážke revolúcie bol v celom Uhorsku zavedený výnimočný stav. Hlavný vojenský veliteľ krajiny generál Július Haynau /1849 - 1850/ neúprosne trestal tých, čo sa za uhorskej revolúcie skompromitovali. Bolo vykonaných 114 rozsudkov smrti. Vojenské súdy odsúdili takmer dvetisíc ľudí na vysoké tresty väzenia. Množstvo činiteľov si zachránilo životy odchodom do emigrácie, medzi nimi aj gubernátor Ľudovít Košut. Zrušenie marcovej ústavy k 1. januáru 1852 bol posledný krok k zavedeniu neoabsolutizmu, nazývaného podľa jeho hlavného predstaviteľa, ríšskeho ministra vnútra Alexandra Bacha, aj Bachov absolutizmus. Policajné represálie, obmedzenie slobodného pohybu obyvateľstva do okruhu 10 kilometrov, prísna centralizácia a cenzúra spolu so zavedením nemčiny do úradov boli charakteristickými znakmi celého porevolučného desaťročia.

Návrat do predrevolučných pomerov si však neželali ani najkonzervatívnejšie kruhy, a tak aj v tomto období zdanlivej stagnácie pokračovali veľké spoločenské premeny. Bola potvrdená rovnosť ľudí pred zákonom, zaviedol sa jednotný daňový systém a oslobodení poddaní získali právnu istotu vlastníctva svojich pozemkov. Napriek týmto vymoženostiam rozhodujúcim mocenským čitniteľom zostali na Slovensku i v Uhorsku niekdajší magnáti, ktorí si udržali rozsiahle majetky a tým aj politický vplyv.

Aj keď sa v tomto období Slovensko vymanilo spod maďarizačného tlaku, väčšina predstaviteľov revolučnej štúrovskej generácie sa stiahla do ústrania, sklamaná neochotou viedenskej vlády splniť politické požiadavky Slovákov. Hlavní predstavitelia slovenských revolučných pohybov Ľudovít Štúr a Jozef Miloslav Hurban boli pod policajným dozorom. Veľkou stratou pre národné hnutie bola Štúrova tragická smrť (12. januára 1856). Hoci obdobie neoabsolutizmu dostalo neskôr označenie ,,roky suchoty a nemoty,, , počas neho sa vykonali dôležité kroky najmä v otázke spisovného jazyka. Krátka mluvnica slovenská (1852), ktorej autorom bol Martin Hattala (1821 - 1903) a podpísali ju traja katolíci a traja evanjelici, vytvorila predpoklady na jazykové zjednotenie a postupné odstránenie deliacej čiary medzi oboma konfesiami.

Už na sklonku päťdesiatych rokov 19. storočia sa potvrdilo, že štúrovská slovenčina nemá alternatívu. Prekonanie jazykovej roztrieštenosti bolo dôležitým predpokladom politického a národného zjednotenia. Po porážke Rakúska vo vojne s Francúzskom a so Sardínskym kráľovstvom roku 1859 nastalo všeobecné uvoľnenie. V októbri 1860 sa panovník vzdal absolutizmu a vydal ústavu. Pod vplyvom politických zmien sa aktivizoval aj národný život na Slovensku. V júni 1861 sa v Turčianskom Svätom Martine konalo zhromaždenie, ktoré prijalo Mimorandum národa slovenského, žiadajúce zrovnoprávnenie všetkých národov a vytvorenie samostatného slovenského Okolia v rámci Uhorska.
Najvýznamnejší predstaviteľ memorandového hnutia banskobystrický biskup Štefan Moyses (1796 - 1869) viedol v decembri 1861 slovenskú deputáciu do Viedne a panovníkovi predostrel základné požiadavky sformulované Memorandom. Niektoré osobnosti slovenského národného života - napríklad Ján Palárik (1822 - 1870) - sa usilovali vymôcť si ústupky v Pešti. Postupne sa sformoval politický prúd, nazývaný Nová škola slovenská, ktorého cieľom bolo pritiahnuť k národnému hnutiu slovenskú šľachtu i široké vrstvy ľudu a dohodnúť sa s Maďarmi. Uvoľnenie v šesťdesiatych rokoch využili Slováci na kultúrnom i školskom poli. Roku 1863 vznikol v Turčianskom Svätom Martine prvý celonárodný kultúrny ústav - Matica slovenská - a postupne aj tri slovenské gymnáziá v Revúcej, Martine a Kláštore pod Znievom.

Necelý rok po prehratej vojne s Pruskom roku 1866 došlo v monarcii k veľkým politickým zmenám. Rakúsko-uhorské vyrovnanie, dohodnuté roku 1867, otvorilo novú etapu v živote celej spoločnosti. Vlády nad krajinou sa zmocnili Maďari, čo sa prejavilo v potláčaní nemaďarských národov a v pomaďarčovaní škôl i verejného života. Vyrovnanie zmenilo charakter celej monarchie. Vznikol dualistický celok, skladajúci sa z dvoch rovnoprávnych štátov - Rakúska a Uhorska. Každý z nich mal vlastnú zákonodarnú a výkonnú moc. Spájala ich len osoba panovníka a ministerstvá vojny, financií a zahraničia. Spoločné záležitosti riešili delegácie, do ktorých rakúska ríšska rada a uhorský snem vysielali svojich poverencov. Takéto usporiadanie monarchie vyhovovalo len uhorskomaďarským a rakúskonemeckým záujmom a nerešpektovalo túžby ostatných národov o politické uplatnenie a nehatený národný rozvoj.

Po vyrovnaní nastalo na Slovensku polstoročie voľmi intenzívnej maďarizácie. Hoci v roku 1868 bol prijatý tzv. národnostný zákon, zaručujúci národné práva aspoň v obmedzenej miere, v skutočnosti zostal tento zákonný predpis len na papieri. V pribehu niekoľkých rokov boli zlikvidované všetky tri slovenské gymnáziá. Roku 1875 minister vnútra zrušil Maticu slovenskú. Jej majetok úrady skonfiškovali a neskôr darovali maďarizačnému spolku. Po týchto bezohľadných krokoch uhorskej vlády zanikla aj Nová škola a záujmy Slovákov hájila už iba Slovenská národná strana (SNS), ktorá sa sformovala v roku 1871. Jej pokusy presadiť sa politickými prostriedkami na parlamentnej pôde zlyhali, a tak na sklonku sedemdesiatych rokov nakoniec dala prednosť pasivite.