Prvá Slovenská republika /1939 - 1945/

Dňa 14. marca 1939 Slovenský snem v Bratislave jednohlasne vyhlásil samostatnosť Slovenska. Hoci sa prvý slovenský štát zrodil za prispenia nacistického Nemecka, jeho vznik bol naplnením sebaučovacieho práva slovenského národa. Vývoj mladého štátu bol silne poznačený vplyvom Nemecka, ktoré v tom čase v stredoeurópskom priestore úplne dominovalo. Už 23. marca predstavitelia Nemeckej ríše a Slovenska podpísali zmluvu o ochrannom pomere, garantujúcu nezávislosť a územnú celistvosť SR. Nový štát hneď v prvých dňoch po vzniku musel čeliť vážnemu nebezpečenstvu.

Maďarské vojská po obsadení zvyšku podkarpatskej Rusi 23. marca nečakane vpadli z východu na Slovensko. Maďarskí predstavitelia sa domnievali, že väčšina Slovákov sa bude len pasívne prizerať ich akcii. Agresia horthyovského Maďarska, spojená s bombardovaním Spišskej Novej Vsi, vyvolala na Slovensku vlnu dovtedy nevídaného patriotizmu. Tisícky dobrovoľníkov sa hlásili do zbrane. Nečakaný odpor odradil Maďarov od uskutočnenia plánu na obsadenie Slovenska. Zmocnili sa však ďalších území na východnom Slovensku s takmer 70-tisíc obyvateľmi. Po konsolidácii pomerov sa začalo budovanie štátu.

Do konca roka 1939 Slovensko uznala väčšina európskych krajín, medzi nimi boli aj všetky vtedajšie európske veľmoci. Dňa 21. júla 1939 prijal Slovenský snem ústavu a 26. októbra jeho poslanci jednohlasne zvolili Jozefa Tisa za prezidenta. Ústava obsahovala liberálnodemokratické a kresťanské prvky, avšak v politickej praxi sa presadil autoritatívny princíp. Štát niesol všetky znaky totality. Parlamentný pluralitný systém bol deformovaný a prevládalo zdôrazňovanie národnej jednoty a kresťanských tradícií. V zahraničnej oblasti dominovala orientácia na Nemecko, i keď Slovensko najmä v prvom období svojej existencie usilovalo o medzinárodnopolitickú diverzifikáciu a pokúšalo sa o užšie kontakty aj s inými štátmi. Priamym zásahom Hitlera do suverenity SR boli v júli 1940 rokovania v rakúskom Salzburgu, kde si Nemecko vynútilo personálne zmeny v zložení slovenskej vlády.

Vypuknutie vojny 1. septembra 1939 znamenalo pre Slovensko ešte tesnejšie pripútanie k Nemecku. Slovenská armáda sa po boku Nemcov skôr symbolicky zúčastnila na ťažení proti Poľsku v septembri 1939 predovšetkým preto, aby zabezpečila prinavrátenie území, ktoré Poľsko v rokoch 1920 až 1938 odňalo Slovensku. Na sklonku júna 1941slovenský štát vyslal jednotky aj do boja proti sovietskemu Rusku, kde si spočiatku počínali prekvapujúco úspešne. Po vojenských porážkach Nemecka na sklonku roku 1942 sa však u slovenských vojakov a dôstojníkov začali čoraz silnejšie prejavovať protinemcké nálady.

Počas prvých rokov vojny vládol na Slovensku pokojný život a v porovnaní s okolitými krajinami tu bola aj veľmi dobrá situácia v zásobovaní. Napriek autoritatívnemu systému sa režim SR prejavoval voči politickým protivníkom mierne a ani za protištátnu činnosť v čase vojny neboli vykonané žiadne rozsudky smrti. Avšak smutnú kapitolu predstvovalo riešenie židovskej otázky. Prijatím viacerých zákonných opatrení sa obedzili občianske i vlastnícke práva slovenských Židov. Nasledovala arizácia-prisvojenie si časti židovského majetku skupinou obyvateľstva, ktorá však zasiala do spoločnosti semeno morálneho rozkladu. Ťažko ospravedlniteľný postup voči židovským spoluobčanom, ktorý sčasti spôsobil aj tlak nacistického Nemecka, vyvrcholili začiatkom roka 1942.
Radikálne krídlo HSĽS na čele s ministerským predsedom Vojtechom Tukom a ministrom vnútra Alexandrom Machom presadilo vyvezenie časti slovenských
Židov do koncentračných táborov v Poľsku, kde väčšina z nich zahynula. Stalo sa tak napriek odporu prezidenta, umiernených členov HSĽS a nesúhlasu väčšiny obyvateľstva. No ani skupina slovenských radikálov rozhodnutých vyviezť všetkých Židov zo Slovenska netušila, aký osud im Nemci pripravili. Transporty Židov aj predchádzajúce protižidovské opatrenia boli násilným aktom proti celej skupine obyvateľstva a zostali nezmazateľnou tragickou škvrnou prvej SR.

Na jeseň 1942 sa však vyvážanie zastavilo a až do druhej polovice roka 1944 žili Židia na Slovensku pomerne bezpečne. Napriek chybám, vyplývajúcim aj zo situácie vo vojnou zmietanej Európe, mal vojnový slovenský štát isté pozitívne stránky. Samostatnosť naplno rozvinula národné povedomie väčšiny Slovákov a posilnila ich duchovnú, vzdelanostnú a kultúrnu úroveň. Hospodársky rozmach viacerých priemyselných odvetví a investície do zanedbaných oblastí v prvom období existencie samostatného Slovenska zaistili vzrast blahobytu aj v širších vrstvách obyvateľstva. V súvislosti s vývojom vojnovej situácie sa od roku 1943 začali meniť aj vnútorné pomery na Slovensku. Protihitlerovská koalícia nerešpektovala existenciu samostatného Slovenska a uprednostňovala obnovenie ČSR.

To mali vo svojom politickom programe aj viaceré odbojové skupiny, rovnako ako aj ilegálna Slovenská národná rada, ktorá bola ustanovená na sklonku roka 1943. Hoci niektorí predstavitelia vedenia štátu a armádnej špičky pripravovali vo vhodnú chvíľu odpútanie od nacistického Nemecka, tento plán nevyšiel, lebo stupňujúce sa diverzné akcie partizánov vyvolali zásah nemeckej armády. Dňa 29. augusta 1944 začala nemecká branná moc vojenské ťaženie s cieľom obsadiť krajinu. Časti Slovenskej armády sa postavili nemeckým silám na odpor, čím dali signál na vypuknutie Slovenského národného povstania SNP. Vedúce osobnosit v Bratislave na čele s prezidentom Tisom si zvolili spoluprácu s Nemcami s hlavným cieľom pokúsiť sa v danej situácii o zredukovanie ľudských a materiálnych strát. Po dvojmesačnom boji padla bašta SNP Banská Bystrica a väčšina povstalcov zložila zbrane. Nemecká okupácia potlačila suverenitu Slovenskej republiky na minimum, čo malo fatálne následky pre zvyšok slovenský Židov aj mnohé osoby zapletené do odboja.

Teror nemeckých bezpečnostných síl proti civilnému obyvateľstvu si vyžiadal asi 3-tisíc obetí. do desivého obrazu posledných mesiacov vojny na Slovensku patrí aj vypaľovanie dedín Nemcami, neodôvodnené bombardovnie slovenských miest Spojencami, ale i vraždenie príslušníkov nemeckej menšiny a terorizovanie obyvateľstva niektorými partizánskymi skupinami. Od začiatku decembra 1944 sovietske vojská postupne obsadzovali územie Slovenska, ktoré sa automaticky stalo súčasťou obnoveného československého štátu. Pred postupujúcou Červenou armádou v apríli 1945 odišiel prezident i vláda do zahraničia a v máji 1945 Slovenská republika zanikla.