Atentát na rakúskeho následníka trónu Františka Ferdinanda d´Este v Sarajeve v júni 1914 bol tou povestnou rozbuškou, ktorá spôsobila svetový požiar. Dňa 28. júla Rakúsko-Uhorsko vypovedalo vojnu malému Srbsku pre podozrenia, že atentát na následníka zosnovali v Belehrade. Na stranu Srbska sa postavilo Rusko a vyhlásilo monarchii vojnu. Takmer okamžite zareagovalo Nemecko vypovedaním vojny Francúzsku i Rusku. Veľká Británia sa iba s niekoľkohodinovým oneskorením pripojila na stranu Francúzska a Ruska.

V prvých augustových dňoch sa začala veľká ľudská tragédia, ktorá trvala vyše štyroch rokov. Po vyhlásení všeobecnej mobilizácie 31. júla 1914 povolali ročníky 1882 až 1893. Postupne sa však ľudské rezervy Rakúsko-Uhorska vyčerpali, a preto roku 1918 museli slúžiť vo vojsku bojaschopní muži narodení v rokoch 1865 až 1900. Zmobilizovaní chlapi zo Slovenska bojovali na Balkáne proti Srbsku, Čiernej Hore a od roku 1916 i proti Rumunsku. Vojaci 71. trenčianskeho a 72. bratislavského pluku sa vyznamenali v bojoch proti Rusom na haličských planinách i v lesnatých Karpatoch. Napriek materiálenmu nedostatku podnikli rakúsko-uhorské vojská roku 1917 úspešnú ofenzívu proti Talianom a zahnali ich až za rieku Piavu. V bojoch za cudzie záujmy položilo život asi 60-tisíc Slovákov a desiatky tisíc zostalo navždy zmrzačených.

Ešte v auguste 1914 vyhlásila Slovenská národná strana vernosť habsburskej dynastii aj lojalitu monarchii a zastavila činnosť. Politické sily usilujúce sa o rozbitie Rakúsko-Uhorska sa však formovali u krajanov v Amerike a v zahraničnom odboji. Zástupcovia Slovenskej ligy v Amerike podpísali 22.októbra 1915 v Clevelande dohodu s českým národným združením o spolupráci v boji za získanie samostatnosti Čiech, Moravy a Slovenska, ako aj dohodu o budúcom federatívnom usporiadaní nového štátu. Vo februári 1916 vznikla v Paríži Česko-slovenská národná rada, ktorá si vytýčila za cieľ rozbiť monarchiu.

Najvýznamnejšími osobnosťami tohto orgánu boli Slovák Milan Rastislav Štefánika profesor pražskej univerzity, moravský Slovák Tomáš Garrigue Masaryk. Národná rada začala vytvárať vlastné ozbrojené sily česko-slovenské légie, do ktorých vstupovali predovšetkým zajatí Slováci a Češi. V roku 1918 mali légie už viac ako 80-tisíc príslušníkov. Dňa 30. mája zástupcovia Slovenskej ligy v Amerike, českých krajanských združení a T. G. Masaryk za Česko-slovenskú národnú radu podpísali v americkom Pittsburghu česko-slovenskú dohodu, ktorou sa v budúcom spoločnom štáte Slovákom zaručila vlastná administratíva, snem a súdy.

Doma sa zatiaľ pomery neustále zhoršovali. Pod vplyvom porážok na bojiskách, zlej sociálnej situácie v zázemí a revolúcie v Rusku napätie stúpalo. Vzbury slovenských vojakov v Bratislave, Lučenci, Trenčíne a najmä v Kragujevci v jarných a letných mesiacoch roka 1918 signalizovali postupný rozklad rakúsko-uhorskej armády. Mierové podmienky proklamované americkým prezidentom Thomasom Woodrowom Wilsonom v januári 1918, v ktorých bola aj zmienka o právach národov Rakúsko-Uhorska, oživili dovtedy umŕtvený politický ruch medzi Slovákmi.

Na sklonku mája 1918 slovenská reprezentácia na poradách v Truč. Sv. Martine odmietla spájať budúcnosť Slovenska s Uhorskom a vyslovila sa za spojenie s Čechmi. V polovici septembra sa utvorila ďalšia Slovenská národná rada (SNR). Jediný slovenský poslanec v uhorskom sneme Ferdiš Juriga na parlamentonom zasadaní 19. októbra vyhlásil v jej mene samourčovacie právo a zvrchovanosť Slovákov. Dňa 28. októbra 1918 bolo na veľkej manifestácii v Prahe vyhlásené samostatné Česko-Slovensko a 30. októbra sa v Turč. Sv. Martine zišli predstavitelia SNR a uzniesli sa na Deklarácii slovenského národa, ktorou sa proklamovala vôľa utvoriť spoločný štát s Čechmi.

V prvých novembrových dňoch sa začali z frontov vracať domov ozbrojení vojaci. Situácia sa radikalizovala a ľud sa búril. Úradníci-najmä notári, žandári a ďalší exponenti bývalého režimu-poutekali zo vzbúrených oblastí. V druhej polovici novembra začalo česko-slovenské vojsko obsadzovať územie Slovenska, pričom neustále dochádzalo k ozbrojeným zrážkam s Maďarmi. V posledný októbrový deň roka 1918 prišlo k prevratu aj v Budapešti a k moci sa dostala socialistami ovládaná Maďarská národná rada. Aby zabránila oddeleniu Slovenska, ponúkala Slovákom
autonómiu.

(V marci 1919 bola v Budapešti dokonca proklamovaná autonómia Slovenská krajina.) Zároveň však s cieľom zoslabiť slovenskú jednotu Budapešť podporovala činnosť separatistickej Východoslovenskej národnej rady, ktorá sa začiatkom novembra 1918 na zhromaždení v Prešove vyslovila za spolužitie východoslovenského ,,národa,, s maďarským národom. Obdobie chaosu vyvrcholilo vpádom maďarských boľševikov na Slovensko v máji 1919 a vyhlásením Slovenskej republiky rád. Ale pokus ovládnuť Slovensko pomocou sily a sociálnej demagógie stroskotal. Definitívny koniec otrasov znamenala až Trianonská mierová zmluva, Maďarskom podpísaná po dlhých prieťahoch 4.júna 1920.