Slovensko v ére maďarizácie /1875 - 1914/

Posledné štvrťstoročie 19. storočia bolo v znamení celkovej modernizácie a priemyselného rozvoja. Na Slovensku sa budovala železničná sieť takým tempom, že koncom 19. storočia pokrývala v dostatočnej miere celé územie. Industrializácia a modernizácia dopravy vytvorili predpoklady na zvýšenú mobilitu obyvateľov. Zo Slovenska odchádzali do priemyselných centier, najmä však do Budapešti, desaťtisíce ľudí. Aj v tomto období si Slovensko popri metropole krajiny udržalo postavenie najpriemyselnejšej oblasti Uhorska: dominoval tu banský, hutnícky, drevársky, textilný a potravinársky priemysel. Pod vplyvom rýchlych hospodárskych premien sa menila aj spoločenská štruktúra.

Vysoká šľachta sa zmenila na veľkostatkársku vrstvu a udržala si svoj politický vplyv. Do popredia sa však čoraz viac predierala moderná podnikateľská vrstva, ktorá vznikla z ľudí nižšieho pôvodu. Popritom neustále vzrastal počet poľnohospodárskych a priemyselných robotníkov,
organizujúcich sa do stán so socialistickým zameraním. Na sklonku 19. storočia sa začala prejavovať nielen relatívna preľudnenosť slovenského vidieka, ale aj zaostalosť poľnohospodárstva. Jedniným východiskom z ťažkej sociálnej situácie sa pre časť obyvateľov stal odchod za prácou do zámoria. I keď vládnuce vrstvy budovali mnohonárodné Uhorsko ako maďarský štát, národný pohyb Slovákov napriek brutálnemu tlaku, ktorý dosahoval nebývalé rozmery za dlhej vlády ministerského predsedu Kolomana Tisu (Kálmán Tisza) v rokoch 1875 - 1890, nebolo možné úplne paralyzovať.

Po zrušení Matice slovenskej a vyhlásení pasivity SNS sa slovenský život koncentroval okolo niekoľkých združení, ako bol Spolok svätého Vojtecha (založený 1870), Živena či Slovenský spevokol. Po smrti prvého predsedu SNS Viliama Paulinyho - Tótha roku 1877 ju až do roku 1914 viedol Pavel Mudroň. Politická pasivita a temná nehybnosť boli pre slovenskú spoločnosť charakteristickou črtou v posledných dvoch desaťročiach 19. storočia. Sympatickým javom v týchto smutných časoch bolo silnejúce slovakofilské hnutie medzi českými intelektuálmi, ktoré dávalo aspoň trocha nádeje do budúcnosti. Hlávná časť činiteľov SNS však prepadla akémusi fatalizmu. Ich jedinou nádejou zostalo cárske Rusko, odkiaľ sa očakávala pomoc. Vedúcou osobnosťou nárosného hnútia bol Svetozár Hurban Vajanský (1847 - 1916), ktorý bol aj hlavným hlásateľom ruského mesianizmu. Zatiaľ čo konzervatívne krídlo národniarov pôsobiace v Turč. Sv. Martine akoby rezignovalo, na Slovensku sa o slovo hlásila nová generácia.

Roku 1895 vznikla v Turč. Sv. Martine Muzeálna slovenská spoločnosť s cieľom aspoň čiastočne nahradiť zrušenú Maticu slovenskú. Sviži vetrík v slovenskej spoločnosti zavial vďaka katolíckemu ľudovému hnutiu a československy orientovanej skupine absolventov pražských škôl, ktorí si začali vydávať časopis Hlas. V prvých rokoch 20. storočia sa aktivizoval aj politický život. V decembri 1905 založili katolícki aktivisti Andrej Hlinka, Ferdiš Juriga a Ferko Skyčák Slovenskú ľudovú stranu (SĽS), ku ktorej sa hlásili aj názorové prúdy na čele s Milanom Hodžom.

V tom istom roku vznikla aj Slovenská sociálnodemokratická strana Uhorska. Aktivizácia politického života a vzrastajúce národné uvedomenie širokých más v roku 1906 sa prejavilo volebným úspechom. Napriek manipuláciám, prechmatom i zastrašovaniu bolo do uhorsého parlamentu zvolených sedem slovenských poslancov. Aj keď sa v Uhorsku od začiatku 20. storočia pomery postupne liberalizovali, štátne orgány neraz dokázali, že nemienia svoj brutálny šovinistický kurz meniť. Vo väzení sa postupne ocitli takmer všetci významní predstavitelia Slovákov-Vajanský, Juriga, Hlinka, Hodža i Šrobár. Černovská masakra v roku 1907, pri ktorej zahynulo pätnásť ľudí, a Aponiho (Apponyi) školské zákony, prijaté v tom istom čase, vyvolali vlnu protestov v celej monarchii i v zahraničí.

Hoci režim bezohľadne maďarizoval už aj ľudové školstvo, takže prevažná väčšina slovenských detí sa od prvej triedy učila v maďarskom jazyku, záujem o tlačené slovenské slovo neustále rástol. Aj v čase najväčšieho maďarizačného útlaku na začiatku 20. storočia sa zvyšoval počet i náklad slovenských novín, kníh a časopisov. Maďarizácia však úspešne napredovala najmä v radoch slovenskej inteligencie, čo prispelo k duchovnému i politickému zaostávaniu Slovenska. V čase, keď si ostatné národy budovali vlastné štáty a nehatene rozširovali svoj hospodársky a kultúrny potenciál, Slováci museli s vypätím všetkých síl bojovať za obhájenie a zachovanie vlastnej existencie.

Dôverné kontakty predstaviteľa slovenskej politiky Milana Hodžu s následníkom trónu Františkom Ferdinandom vzbudzovali v slovenskej spoločnosti značný optimizmus. Rovnako aj čoraz početnejšie hlasy ozývajúce sa z Budapešti, aby sa oprávneným národným požiadavkám v každom smere vyhovelo. Najväčšou nádejou pre nepočetné rady slovenských národovcov a inteligencie však bol slovenský ľud, ktorý zostal maďarizáciou takmer nedotknutý a jeho uvedomenie a sebavedomie neustále vzrastalo. Prudká sociálno-politická zmena, ktorá sa v slovenskej spoločnosti udiala na konci 19. a začiatku 20. stročia, v rozhodujúcej miere ovplyvnila ďalší vývin slovenského národa.