Slovensko sa stalo na obdobie ohraničené oboma svetovými vojnami súčasťou Česko-slovenskej republiky (ČSR). Spojenie Čechov a Slovákov v jednom štátnom útvare bolo pre slovenský národ v danom čase optimálnym riešením. Slovensko sa zbavilo maďarizačného útlaku, zvýšila sa vzdelanostná úroveň širokých vrstiev a ľud si osvojil princípy demokratickej formy vlády. Zavedením všeobecného volebného práva, osemhodinového pracovného času, pozemkovou reformou i celkovou demokratizáciou života sa za Uhorska utláčaný a zanedbaný slovenský ľud emancipoval, povzniesol a získal potrebné sebavedomie. Veľkou pomocou pre výstavbe slovenského školstva bol príchod českých pedagógov krátko po vzniku nového štátu. Napriek pozitívnym javom malo ČSR pre Slovákov aj veľké negatíva a mnohé z nich brzdili hospodárske, politické a kultúrne napredovanie národa.

Vzťahy medzi Čechmi a Slovákmi poznačila dodnes nevyjasnená smrť Milana Rastislava Štefánika 4. mája 1919 pri Bratislave i spory okolo Martinskej deklarácie, ktorej originál sa záhadne stratil. Aj zbavenie posleneckej imunity a uväznenie Andreja Hlinku v októbri 1919 krátko po jeho návrate z Paríža, kde sa neúspešne pokúšal dostať na mierovú konferenciu, aby zviditeľnil Slovensko, narušovalo i tak dosť chatrnú stabilitu nového štátu. Z pôvodnej konštrukcie dualistického Česko-Slovenska sa po prijatí ústavy 29. februára 1920 stalo unitárne Československo.

Slováci neboli uznaní za svojbytný národ a napriek silnejúcemu odporu sa české vládne kruhy tvrdohlavo pridržiavali fikcie jednotného česko-slovenského národa, čo však v podmienkach tvrdého pražského centralizmu znamenalo presadzovanie českých zájmov. Veľmi rýchlo sa objavili aj ďalšie tendencie, ktoré robili zo Slovákov v novej republike občanov druhej kategórie. Masové odbúravanie priemyslu a vedomé brzdenie hospodárskeho vývoja vyvolali v dvadsiatych rokoch na Slovensku poslednú veľkú vlnu vysťahovalectva. Prílev českých úradníkov znemožňoval adekvátne uplatnenie slovenskej inteligencie. I keď české vojsko spolu so skupinami slovenských dobrovoľníkov obetavo bránilo integritu slovenského územia pred útokom maďarských boľševikov v roku 1919, o rok neskôr poskytla česká politická reprezentácia rozsiahle časti Spiša a Oravy Poľsku ako protihodnotu za územie pri Českom Těšíne.

V podmienkach parlamentnej demokracie, no veľkej politickej rozdrobenosti, sa o presadenie slovenských národných práv dôsledne usilovala len Slovenská ľudová strana (SĽS), roku 1925 premenovaná na Hlinkovu slovenskú ľudovú stranu (HSĽS), a Slovenská národná strana (SNS). Ich politickým cieľom bola autonómia Slovenska, zaručená ešte Clevelandskou a Pittsburskou dohodou, no neustále odmietaná pražskými vládnucimi kruhmi na čele s prezidentom T. G. Masarykom a neskôr i Edvardom Benešom.

Neriešenie stupňujúcich sa národnostných rozporov a napätí sa pre ČSR stalo osudným. Takmer trojmiliónová nemecká menšina v Česku sa z iniciatívy vodcu nacistického Nemecka Adolfa Hitlera stala predmetom rokovania štyroch veľmocí v Mníchove. Dňa 30. septembra 1938 československá vláda prijala rozhodnutie mníchovskej konferencie o odstúpení pohraničných území obývaných nemeckou menšinou susednému Nemecku. Piateho októbra sa prezident Beneš vzdal svojho úradu a o sedemnásť dní opustil republiku, ktorej základy rozvrátil svojou nezmyselnou politikou. Ešte pred jeho odletom do Veľkej Británie sa 6. októbra v Žiline zišiel výkonný výbor HSĽS a po porade s predstaviteľmi ďalších politických strán bola vyhlásená autonómna Slovenská krajina. Predsedom prvej vlády a ministrom vnútra sa stal katolícky kňaz Jozef Tiso (1887-1947).

Nátlakom i veľkorysými ponukami presadilo vedenie HSĽS zlúčenie slovenských politických strán. Nová strana užívala istý čas názov HSĽS-Strana slovenskej národnej jednoty a mala dominantné postavenie na Slovensku až do konca vojny. Ústavný zákon prijatý v pražskom parlamente v novembri 1938 potvrdil autonómne usporiadanie a z unitárneho štátu sa nakrátko stalo dualistické Česko-Slovensko. O mesiac neskôr, 18. decembra, sa konali voľby do Slovenského snemu. Povinná účasť vo voľbách a jednotná kandidátka však potvrdzovali obmedzenie plurality a autoritatívny spôsob výkonu moci, ktoré sa v pomníchovskom Česko-Slovensku rýchlo udomácnilo. Politické postavenie ČSR sa oslabilo do takej miery, že aj Maďari vystúpili so svojimi požiadavkami na revíziu hraníc.

Viedenská arbitráž, podpísaná 2. novembra 1938, rozhodla o osude južného Slovenska. Slovensko-maďarská hranica bola posunutá ďaleko na sever a štvrť milióna Slovákov zostalo oddelených od svojej vlasti. V Maďarsku, ktorého ríšskym správcom bol v rokoch 1920-1944 admirál Miklós Horthy, boli vystavení útlaku a prenasledovaniu. V prvých marcových dňoch roka 1939 sa situácia v Česko-Slovensku priostrovala. Českí politickí predstavitelia sa rozhodli skoncovať s autonómnym postavením Slovenska - 9. marca začali rozsiahlu vojensko-policajnú akciu, ktorá podľa mena jej veliteľavošla do histórie pod označením Homolov puč. Svoje ciele však nedosiahli, lebo do vývoja udalostí zasiahol Hitler. Dňa 13. marca povolal Čechmi zosadeného predsedu autonómnej vlády Jozefa Tisa do Berlína, kde mu oznámil, že mieni obsadiť Čechy a Moravu. V prípade vyhlásenia samostatnosti Slovenska ponúkol novému štátu nemecké záruky. Ak by slovenkí politickí predstavitelia k tomuto kroku nepristúpili, naznačil, že krajinu ponechá napospas osudu.