Za chlebom i slobodou

Krátky pohľad na slovenskú minulosť by nebol celistvý bez zmienky o vysťahovalectve a exile. V priebehu jedného storočia z hospodárskych i politických príčin odišla za hranice vlasti takmer tretina národa, z toho najväčšia časť do Severnej Ameriky. Sťahovanie Slovákov do Ameriky malo v moderných slovenských dejinách veľký význam a ovplyvnilo politický, sociálny a do istej miery aj duchovný vývin na Slovensku. Po prepuknutí hospodárskej krízy a hladomoru v roku 1873 sa začal masový odchod Slovákov do Ameriky. Vysťahovalectvo zachvátilo najprv východné Slovensko (Zemplín, Abov, Šariš a Spiš), no od konca osemdesiatych rokov 19. storočia húfne odchádzali do Ameriky aj obyvatelia ostatných kútov Slovenska. Do začiatku prvej svetovej vojny odišlo do Ameriky vyše 600-tisíc Slovákov. Vysťahovalecká vlna vrcholila v prvých rokoch 20. storočia. Len roku 1905 sa rozhodlo hľadať obživu za morom 50-tisíc Slovákov.

Vysťahovalecký prúd smeroval najmä do priemyselných oblastí štátov Pensylvánia, Ohio, New Jersey a New York, kde sa usadili tri štvrtiny Slovákov. Do Ameriky sa sťahovali predovšetkým drobní roľníci a robotníci, pre ktorých doma nebolo obživy. V novom prostredí, spočiatku voči prisťahovalcom zo strednej Európy neveľmi priaznivo naladenom, preukázali Slováci svoje hlavné prednosti - pracovitosť, vytrvalosť i skromnosť, a preto nemali ťažkosti zamestnať sa. Pocit spolupatričnosti a vzájomná pomoc boli u prvej generácie vysťahovalcov samozrejmosťou, čo pomáhalo pri prekonávaní počiatočných ťažkostí v ďalekej cudzine. Hoci väčšina z nich odchádzala za oceán s úmyslom zarobiť peniaze a po nejakom čase sa vrátiť domov, pre prevažnú časť sa Amerika stala novou domovinou. Styk s pôvodnou vlasťou však udržiavali naďalej.

Už na sklonku 19. storočia každoročne prúdilo z Ameriky na Slovensko niekoľko miliónov dolárov, ktoré vysťahovalci posielali svojim rodinám. Peniaze amerických Slovákov zvýšili nízku životnú úroveň v mnohých slovenských krajoch. Nedostatok pracovných síl, spôsobený odchodom množstva ľudí v produktívnom veku, priniesol lepšie možnosti zamestnánia i vyššie mzdy tým, čo zostali doma. Na americkej pôde postupne vznikali skupiny slovenských osád a kolónií, v ktorých si ich obyvatelia sami organizovali život. Najdôležitejším tmelom slovenskej pospolitosti bola cirkev. Vysťahovalci si z našetených prostriedkov postavili kostol i faru a zo starej vlasti pozvali kňaza. Za necelé tri desaťročia až do vypuknutia prvej svetovej vojny si Slováci na americkej pôde vybudovali 200 katolíckych a 70 evanjelických farností. Pod vplyvom uvedomelých katolíckych a evanjelických kňazov, akými boli Štefan Furdek, Jozef Murgaš, Matúš Jankola či Daniel Lauček, sa v pôvodne národne ľahostajnej mase našich krajanov prebudil slovenský patriotizmus. Nejeden Slovák, keď sa po niekoľkých rokoch strávených v zámorí vrátil domov, sa stal podporovateľom slovenských úsilí a šíriteľom myšlienok o ľudských a národných právach.

V ekonomicky a spoločensky oveľa vyspelejších podmienkach Spojených štátov amerických v nemalej miere prispela k národnouvedomovaciemu procesu Slovákov v Amerike aj slovenská tlač. O jej rozvoj sa zaslúžil Peter Rovnianek, ktorého kedysi ako pansláva vylúčili z peštianskeho kňazského seminára, a vydavateľ  Ján Pankúch. Počet titulov slovenských novín a časopisov v Amerike niekoľkonásobne prevyšoval tlač na Slovensku. Amerikánsko-slovenské noviny (vychádzali od roku 1885), Jednota či Slovák v Amerike mali až 40-tisíc predplatiteľov, kým Národné noviny vychádzajúce v Martine sotva šesťsto. Americkí Slováci nestratili záujem o dianie pod Tatrami, lebo sa cítili súčasťou slovenského národa.

Prostredníctvom tlačeného slova i verejnej činnosti kritizovali bezohľadnú národnostnú i sociálnu politiku uhorskej vlády. Preto uhorské orgány obedzovali styk s krajanmi v Amerike i dovoz americkoslovenskej tlače. Na americkej pôde vznikla aj doma zakázaná Matica slovenská (roku 1893) a okrem nej množstvo iných spolkov a krajanských združení, ktoré si na zhromaždení v meste Cleveland vytvorili roku 1907 strešnú organizáciu, nazvanú Slovenská liga. Jej cieľom bola podpora všetkých slovenských politických a kultúrnych snáh. Slovenská liga v Amerike významne prispela k vytvoreniu spoločného štátu Slovákov a Čechov na sklonku prvej svetovej vojny. Po vzniku Česko-slovenskej republiky v októbri 1918 sa začala nová etapa v živote početnej krajanskej komunity na americkom kontinente. Zlé sociálne pomery na Slovensku a bieda po skončení prvej svetovej vojny spôsobili ďalšiu vlnu vysťahovalcov zo Slovenska.

Do vypuknutia hospodárskej krízy roku 1929 odišlo z vlasti okolo 200-tisíc ľudí. Na sklonu druhej svetovej vojny roku 1945 i krátko po nej opustili Slovensko predovšetkým z politických dôvodov tisícky ľudí. Väčšina z nich napokon našla nový domov najmä v USA a v KANADE. Krátko potom rozmnožila rady slovenskej komunity na americkom kontinente ďalšia vlna emigrantov, unikajúca pred komunistickým režimom. V nasledujúcich štyroch desaťročiach opúštali exulanti Slovensko už len jednotlivo, často s nasadením života. Prúd emigrantov na krátky čas zmohutnel iba po roku 1968.

Okrem toho sa za existencie povojnového Československa viac ako pol milióna Slovákov presídlilo do Česka, kde dodnes tvoria najpočetnejšiu menšinu. A práve u Slovákov v cudzine, v emigrácii, sa udržiavala pri živote myšlienka slovenskej štátnosti. V roku 1948 vznikla v Londýne Slovenská národná rada v zahraničí, ktorá za svoj cieľ vyhlásila boj za slovenský štát vo federalizovanej Európe. Strediskom duchovného života i nezávislej vedeckej činnosti nášho exilu sa stál Rím, kde roku 1963 založili Slovenský ústav sv. Cyrila a Metoda. Ďalšia etapa úsilia exilu o naplnenie prirodzeného práva Slovákov na sebaurčenie sa začala roku 1970, keď sa v New Yorku konalo prvé valné zhromaždenie Svetového kongresu Slovákov. Táto strešná organizácia krajanských združení roztrúsených po celom svete vznikla predovšetkým zásluhou úspešného podnikateľa v Kanade, pôvodom vysťahovalca z východného Slovenska, Štefana B. Romana, ktorý sa zároveň stal jej prvým predsedom.