Spočiatku na Slovensku neexistovali priaznivejšie podmienky pre vznik širokého odboja, a tak odbojová činnosť prebiehala najmä v zahraničí. Mnoho Slovákov vstupovalo do boja na strane protihitlerovskej koalície. Slováci bojovali v rôznych európskych krajinách, napr. generál Rudolf Viest velil Prvej česko-slovenskej divízii vo Francúzsku a v Poľsku bojovali po boku Červenej armády Slováci v 1. česko-slovenskom armádnom zbore pod velením Ľudovíta Slobodu. Ako partizáni bojovali Slováci aj na Ukrajine, ako aj v Bielorusku či v Taliansku. Celkovo bolo Slovákov bojujúcich na strane protihitlerovského bloku viac ako Slovákov bojujúcich na strane Nemecka. Aktívny slovenský odboj mal aj svoju politickú organizáciu. Zastupovali ju napr. Eduard Beneš, ktorý sa snažil o uznanie tejto vlády protihitlerovským blokom, alebo Milan Hodža a Štefan Osuský, ktorí takisto zastupovali Slovensko v zahraničnom odboji. Všetci sa svojimi názormi hlásili k obnove Československej republiky, ale Hodža a Osuský presadzovali väčšiu autonómiu Slovenska, čo bolo predmetom ich nezhôd s Benešom.

Ku koncu roka 1943 hlavní predstavitelia občianskeho bloku a komunistov uzavreli tzv. Vianočnú dohodu a spolu vytvorili hlavný spoločný odbojový orgán – Slovenskú národnú radu (SNR). Občiansky blok v SNR zastupovali Jozef Lettrich, Ján Ursíny a Matej Josko, komunistov Karol Šmidke, Gustáv Husák a Ladislav Novomeský. Hlavným bodom Vianočnej dohody bolo pripravenie ozbrojeného povstania a zvrhnutie diktatúry produkovanej HSĽS.
Slovenská národná rada mala od svojho vzniku jasný hlavný smer krátko zhrnutý takto:
„S cieľom bojovať proti Nemecku vykonajú sa na Slovensku všetky prípravy v armáde, četníctve, hospodárstve a celom občianstve, aby vo vhodnú chvíľu väčšina Slovenska prešla na stranu ZSSR a Spojencov a začala veľký boj proti Nemcom a domácim zradcom. Čo do začiatku vystúpenia boli dve možnosti:

a)Alebo vystúpenie nám bude nanútené pokusom Nemcov vojensky okupovať Slovensko a za tejto situácie každopádne bojovať budeme, i keď boj eventuálne bude veľmi nevýhodný. Preto prípravy sa termínovali krátko, aby sme neboli prekvapení.
b)Počiatok vystúpenia si zvolíme sami, predovšetkým po možnej dohode so ZSSR a po koordinácii našej akcie do plánov Červenej armády vtedy, keď sovietske vojská budú sa dotýkať našich hraníc alebo budú v takom položení, že spojenie našej a sovietskej armády bude fyzicky možné.“

(Úryvok zo správy dr. G. Husáka o prípravách, priebehu a výsledkoch Slovenského národného povstania pre moskovské vedenie KSČ, Bratislava, 1965)
SNR mala postupovať v dorozumení s Česko–slovenskou vládou a celým zahraničným odbojom. Okrem demokratizačných a antifašistických zásad sa vyhlásila aj zásada „rovný s rovným“, podľa ktorej sa mal usporiadať vzťah Čechov a Slovákov v obnovenej Česko–slovenskej republike. Prípravy povstania sa vykonávali vo vojenskom ústredí na čele s podplukovníkom Jánom Golianom, veliteľom štábu pozemného vojska v Banskej Bystrici. Vojenské ústredie spolupracovalo so SNR a bolo poverené Eduardom Benešom. Povstanie bolo pripravované spolu s postupom Červenej armády. V čase priblíženia sa Červenej armády k hrebeňom Karpát, jej mali dve východoslovenské divízie uvolniť vstup na Slovensko a súčasne posádky na západe a juhu mali brániť postupu nemeckých vojsk na Slovensko.