V prvých rokoch vojny bolo Nemecko veľmi hrdé, vyhrávali bitku za bitkou a európske štáty padali jeden za druhým. Polovička Francúzska bola zabratá. Neskôr sa situácia nevyvíjala tak priaznivo, ako spočiatku očakávali. Leteckú vojnu o Anglicko Nemci nevyhrali. Hitler nezahájil inváziu na britské ostrovy. Neskôr Nemci začínali prehrávať. Od Anglicka ich oddeľoval len úzky prieliv. Uvedomovali si nebezpečenstvo spojeneckej invázie do Francúzska, preto Hitler presadzoval vybudovanie atlantického valu - mohutného opevnenia pozdĺž západného pobrežia Európy, od Dánska až po Španielsko. Európa mala byť ako nedobytná pevnosť. Nebolo to reálne postaviť takú dlhú líniu. Najdôležitejšie bolo postaviť opevnenia blízko Anglicka a okolo prístavov a ústí riek. Do roku 1942 sa na opevneniach urobilo len málo, ale po útoku na prístav Dieppe sa výstavba urýchlila. V roku 1942 viac ako 5000 Kanaďanov pristálo pri Dieppe. Tento prístav bol dobre opevnený a ich útok sa skončil neúspechom. Veľa Kanaďanov prišlo o život. Spojenci sa mohli presvedčiť o tom, ako majú Nemci opevnené prístavy. Napriek porážke Kanaďanov táto krvavá predohra invázie Hitlerom otriasla. Presvedčila ho v potrebe dokončiť atlantický val rýchlejšie. Výstavba bola fanaticky zrýchlená. Tisíce zotročených pracovníkov dreli vo dne a v noci. Boli položené milióny ton betónu. Kdekoľvek v Hitlerovej Európe vtedy nebolo možné dostať cement k inému účelu. Bolo objednané ohromné množstvo ocele.

(Dodávka ocele bola ale pomalá, tak sa inžinieri museli zaobísť čiastočne bez nej na úkor palebnej sily.) Dopyt po materiály bol tak veľký, že boli rozobraté časti starej Maginotovej a Siegfriedovej línie. Koncom roku 1943 pracovalo na vale viac než pol milióna mužov. Bolo vidieť, že Hitler sa invázie obáva. Hoci ešte ani zďaleka nebol val dokončený, stával sa pre spojencov hrozivou skutočnosťou.

Situácia v Nemecku.
Jún 1994. Hitlerove Nemecko bolo neustále bombardované spojeneckými bombardérmi a trpelo porážku po porážke. Mohutné ruské vojenské sily bojovali na východnom fronte, spojenci prenikali do Talianska. Armády wehrmachtu boli oslabené a všade ustupovali. Ale Nemecko ešte zďaleka nebolo porazené. Bolo veľmi pravdepodobné, že sa spojenci pokúsia otvoriť nový západný front. Na nemeckom velení sa všeobecne predpokladalo, že k invázii príde v oblasti Pas-de-Calais, tam bola vzdialenosť medzi Anglickom a kontinentom najmenšia. Od Pas-de-Calais bola k nemeckým hraniciam cesta najkratšia, tento fakt tiež napovedal, že spojenci sa pokúsia vylodiť pravdepodobne tu. Hlavne na tomto mieste boli budované opevnenia a čakala tam pripravená silná 15. armáda. Spojenci toto miesto často bombardovali. Nemci ale samozrejme nemohli vedieť kde a kedy príde k útoku, aj keď rozviedka pracovala naplno a starostlivo sa sledovala každá rádiová frekvencia. Na pobrežný val, ktorý sa staval, boli rôzne názory. Poľný maršal von Rundstedt, vrchný veliteľ OB West (veliteľstvo oblasti západ - OberBefehlshaber West), nikdy neveril v nepohyblivé opevnenia.

On v roku 1940 prekonal Maginotovu líniu. Vedel, že val na čas protivníka zadrží, ale bol presvedčený, že ho nezastaví. Inváziu hodlal zastaviť tým, že hlavné vojenské sily umiestni ďalej od pobrežia a zaútočí až po pristáti spojeneckých vojsk. Na druhej strane Hitler svoj val horlivo obhajoval. Za odrazenie útoku spojencov, keď začne invázia zodpovedal poľný maršal Ervin Rommel, vrchný veliteľ armádnej skupiny B - najmocnejšej sily akú kedy Nemci na západe mali. Rommel bol odhodlaný spraviť všetko, čo bolo v jeho silách aby odrazil spojenecký útok. Pod jeho velením sa budovali obranné opevnenia, do ktorých vkladal svoje nádeje. Bol si vedomý, že rozhodujúca bude bitka na pobreží. Vravel, že o osude Nemecka sa rozhodne za prvých 24 hodín od začiatku invázie. Na svoju úlohu sa dôkladne pripravoval. Všade na pobreží, kde mohlo prísť k vylodeniu nechal postaviť hradby protiinváznych prekážok. Betónové kužele, oceľový ježkovia, zubaté železné konštrukcie tesne pod hladinou mora. Všetko to bolo poprepletané mínami všetkého druhu (od veľkých, ktoré odtrhnú tankom pásy, až po S-míny).

Kde nebolo dosť mín, boli použité delostrelecké granáty. Tieto Rommelove vynálezy mali odraziť a zničiť pristávacie člny plné vojakov ešte predtým, než dorazia na pobrežie. Aj na pobreží bolo umiestnené veľa ostnatého drôtu a mín. Celkovo bolo umiestnených viac ako pol milióna týchto prekážok a pobrežie bolo zamorené viac ako 5 miliónmi mín. (Rommel bol očarovaný mínami ako obrannou zbraňou. Robil si nádeje, že poseje invázne brehy 60 miliónmi mín.) V čase vylodenia boli nemecké ženistické práce splnené v oblasti Pas-de-Calais na 68% a v Normandii na 18%. Rozsiahle územia Normandie boli zaplavené. Do polí bolo vsadených veľa betónových stĺpov, aby nemohli pristávať nepriateľské lietadlá. Rommel si dal záležať. Vedel, že spojenci dosiahli ”vysokého stupňa pripravenosti”, ale nemohol vedieť, kedy sa invázia začne. V osudný deň odcestoval do Nemecka na dovolenku, jeho žena slávila narodeniny. Bola to irónia osudu, že zmeškal chvíľu, ktorú tak dlho očakával.

Spojenecké prípravy
Na konferencii v Teheráne na Stalinove naliehanie prisľúbili spojenci vytvorenie nového západného frontu. Stanovil sa termín máj 1944. V Anglicku sa spojenci pripravovali na inváziu. Ešte predtým, ako bol zostavený konečný plán vylodenia, prúdil do Anglicka nepretržitý tok ľudí a zásob. Bolo tam približne 1,5 milióna amerických vojakov, 1 milión anglických a 500 tisíc kanadských vojakov. Okrem toho sa operácie zúčastnili aj a aj iné, menšie národy. Ku dňu D mali vojenský stratégovia celkovo k dispozícií 2 876 000 vojakov. Juh Anglicka bol ako obrovský vojenský sklad. Stavali sa nové letiská. Boli dovezené 2 milióny ton nákladu a výstroje. Bolo treba postaviť 280 km nových železničných tratí, aby sa to všetko mohlo poodvážať ďalej do vnútrozemia. V lesoch boli ukryté hory munície, vedľa seba stáli tanky, pásové vozidlá, obrnené autá, nákladné vozidlá, džípy a sanitky, dohromady viac ako 50 tisíc vozidiel. V poliach stáli dlhé rady húfnic a protilietadlových diel. Aby sa nahradil opotrebovaný francúzsky železničný park, keď sa rozšíri predmostie, bolo pripravených 20 tisíc cisternových vagónov a skoro tisíc čisto nových lokomotív. Bolo tam toľko vojska, že len pre amerických vojakov varilo 4500 kuchárov. Dwight D. Eisenhower bol vrchným veliteľstvom vo Washingtone vymenovaný za veliteľa spojeneckých inváznych vojsk.

Jeho úloha bola: ”Vstúpite na európsky kontinent a spoločne s ostatnými spojenými národmi podniknete operáciu namierenú na srdce Nemecka a smerujúcu k zničeniu jeho ozbrojených síl.” (pozri dokumenty) Mali skoncovať s tyraniou, ktorá zavliekla svet do najkrvavejšej vojny. Príprava rozsiahlej invázie bola viac než jeden rok predmetom intenzívneho vojenského plánovania. Problémy s prípravou základnej koncepcie plánu boli neuveriteľne zložité. Taká veľká akcia ešte nikdy predtým nebola podniknutá, bolo málo konkrétnych rozkazov a málo vojenských skúseností. Zato bolo veľa otázok ako to všetko optimálne zorganizovať.

Plán dostal meno OVERLORD.
Spojenci sa mali vylodiť v Normandii, na asi 100 kilometrovom úseku od Le Havre po Cherbourg. Americké, kanadské a anglické jednotky mali pobrežie rozdelené na 5 pláží - Utah, Omaha, Gold, Juno a Sword. Tu sa mali pokúsiť postupne vytvoriť predmostie na prísun svojakov a výzbroje, neskôr obsadiť prístav a vytvoriť novú frontu proti Nemecku. Bol to veľmi presný a zložitý harmonogram, bolo určené, kto sa kedy kde bude nachádzať a čo ma vykonať.

Keď bol plán na základe vedomostí o nepriateľovi zostavený, bolo dôležité čo najlepšie určiť deň začatia invázie, deň D. Začatie operácie vo veľkej miere záviselo od počasia a iných prírodných faktorov: bolo potrebné aby bol odliv, a to počas celého dňa. Ďalej musel svietiť mesiac, a ten musel vyjsť neskoro. Aby bolo vidieť na nepriateľov musí byť dobrá viditeľnosť. Mal by vanúť len mierny vietor, a to smerom do vnútrozemia. A nakoniec spojenci potrebovali ešte najmenej 3 pokojné dni, na rýchli prísun vojakov a materiálu. Do úvahy pripadal 5., 6., alebo 7. jún. Ďalšie čakanie na vhodné podmienky by znamenalo zníženie šancí na úspešnú inváziu. Všetky prípravy sa konali v prísnej tajnosti, vojaci v Anglicku sa pripravovali na vylodenie na anglickom pobreží. Boli medzi nimi vojaci, ktorým sa podarilo uniknúť z prístavu Dunken, aj Kanaďania, ktorí prežili útok na prístav Dieppe. Na psychiku vojakov zle pôsobila skutočnosť, že nevedeli kedy sa invázia začne. Neostávalo im nič iné, ako iba čakať. Invázia naplánovaná na 5 jún sa kvôli nepriaznivému počasiu odložila. Po porade s meteorológmi a podriadenými spravil Eisenhower veľké rozhodnutie - bol určený konečný termín dňa D: utorok, 6. jún 1944.

Začiatok invázie.
Večer, 5. júna sa z Anglicka vydala kolónia vyše 5 tisíc lodí všetkého druhu smerom do Francúzska. Toľko lodí sa ešte nikdy predtým nezúčastnilo na spoločnej akcii. Lode plávali vo viacerých prúdoch vedľa seba po vopred odmínovaných trasách. Vpredu plávali mínolovky, za nimi sa tiahli torpédoborce a vzadu boli do široka ďaleka vyloďovacie plavidlá. Ráno, 6. júna, krátko po polnoci zhodili lietadlá výsadkárov - prieskumníkov.

Ich úloha bola svetelne vyznačiť plochy pre ďalších parašutistov a pre klzáky, ktoré mali dopraviť prvé vozidlá a muníciu. Z pristávacích plôch bolo treba odstrániť Rommelove prekážky. Nie všetci prieskumníci splnili svoju úlohu. Veľa ich zablúdilo, alebo boli odviaty na kilometre od určenej pozície. Na vyznačenie oblastí nemali veľa času. Niektorí vyznačili svoju oblasť chybne. Neskôr pristávali radoví výsadkári. Tí mali obsadiť dôležité cesty a mosty. Iní zase pokúsiť sa zneškodniť nepriateľské batérie. Bola to najväčšia výsadková operácia o ktorú sa kto kedy pokúsil. 882 lietadiel zhodilo spolu 13 000 mužov. Mnohí, zaťažení ťažkým výstrojom sa utopili v bažinách a mnohí s nestretli so svojimi veliteľmi, lebo boli roztrúsení po širokom okolí.