Klzáky, ktoré preleteli nemeckou protilietadlovou obranou a pristáli na určených miestach, donášali muníciu a vozidlá (v priestoroch britskej 6. výsadkovej divízie pristálo 69 klzákov, z toho 49 na správnom mieste). Spojenci mali nedostatok vycvičených pilotov. Často vedľa pilota, na mieste pomocného pilota sedel len obyčajný výsadkár. V prípadoch, keď sa pilot zranil, ostalo pilotovanie v rukách neskúseného výsadkára. Našťastie použitý typ klzákov nebol veľmi náročný. Z rozbitých klzákov, ktoré pristáli, vystupovali spojenecký vojaci s cieľom splniť svoje rozkazy. Do rána, boli obsadené dôležité mosty, iné boli vyhodené do povetria a podarilo sa zneškodniť niektoré delá a guľometné hniezda. Výsadkári oslobodili 1. francúzske mesto od Nemcov - Ste. Mére-Eglise. Francúzske podzemné hnutie zatiaľ prerušilo nemecké vojenské telefónne spojenia.

Nemci vedeli, že pristáli výsadkári, ale ešte nevedeli o čo ide. Sledovali more, no žiadne lode nevideli. Okrem výsadkárov boli zhodené aj asi tisícka bábok oblečených do vojenských šiat, aby zmiatli Nemcov. Na vyšších stupňoch nemeckého velenia panoval zmätok, váhanie a nerozhodnosť. Dostávali navzájom si protirečiace správy. Nadránom bolo OKW v Nemecku požiadané o uvolnenie posíl. Na základe informácií, ktoré malo velenie k dispozícií nemohlo vedieť, či naozaj ide o niečo dôležité, posily neboli uvolnené. Nemecký vojaci pri stretnutiach s nepriateľom reagovali rýchlo a pohotovo. Tisíce nemeckých vojakov už bolo v pohybe. Nemci veľmi úzkostlivo čakali na svitanie, aby sa ukázalo, o čo ide. Do vojenských štábov sa dostala varovná správa - námorné stanice zachytávali zvuk lodí, veľa lodí. Okolo 6. hodiny ráno sa lode priblížili na dohľad. Pre Nemcov to bol úžasný pohľad, vidieť na celom obzore od západu po východ tak ohromne veľké loďstvo.

Akonáhle sa priblížili na dostrel začala sa streľba. Spojenci boli podporovaný zo vzduchu vyše 10 tisíckami stíhačov a bombardérov. Pobrežné batérie boli neustále bombardované lietadlami a ostreľované salvami z vojenských lodí. Lietadlá bombardovali nemecké pozície, aby vojaci mali ľahšiu prácu. Delá na lodiach boli rozpálené dočervena. Zopár lodí bolo zasiahnutých, niektoré narazili na podmorské míny a potopili sa (Corry). Vojaci na lodiach, približujúcich sa k Francúzsku, trpeli od neustáleho kolísania morskou nemocou. Boli celí zúbožení ešte pred vylodením. S plným výstrojom vážili najmenej 135 kg, boli nepohyblivý a pomalý. Keď prestupovali do člnov, mnohí sa zranili, alebo utopili. O 630 za začalo vyloďovanie. Najprv sa vylodili obojživelné tanky s prvými vojakmi, hneď nato nastúpili ženisti. Tí museli zneškodniť míny a vyhadzovať do vzduchu železné konštrukcie, aby mohli pristávať vyloďovacie člny s vojakmi a vozidlami. Prví spojenci pristáli na pobreží. Američania pristávali na plážach Utah a Omaha, Briti na plážach Gold a Sword a kanaďania na pobreží Juno.

Vlastná invázia
Na jednotlivých úsekoch bola situácia odlišná. Napríklad americký vojaci na pláži Utah mali dojem, akoby išlo len o ďalšiu cvičnú akciu. Prekážky tam neboli až také hrozné, ako čakali a nepriateľ strieľal iba sem-tam. Cítili sa dokonca oklamaní, čakali väčší odpor. Najväčšie problémy im robili veľké vlny. Títo vojaci rýchlo prenikali do vnútrozemia. K americkému pobrežiu Utah sa blížila už 3. vlna člnov a stále ešte nenarazili na veľký odpor. Iná bola situácia na ostatných plážach. Obzvlášť trpko to vyzeralo na pláži Omaha, ktorá dostala prezývku krvavá Omaha. Táto časť pobrežia bola nepriateľom viac chránená. Špeciálne demolačné ženijné jednotky armády a námorníctva boli nielen široko rozptýlené, ale dorazili oneskorene o rozhodujúce minúty. Ženisti, prezívaní žabí muži odstraňovali prekážky pod stálou mínometnou paľbou. Zdalo sa, že Nemci venujú ženistom pracujúcim medzi prekážkami zvláštnu pozornosť. Ostrelovači si vybrali za ciel svojej paľby míny na prekážkach. Inokedy zase čakali, kým ženisti pripravia prekážky k odstrelu, a potom ich Nemci vyhodili mínometnou paľbou do vzduchu skôr, než sa ženisti mohli vzdialiť. Keď dorazili prvé vyloďovacie člny, neboli ešte ženisti hotoví. Člny sa hromadili pred prekážkami a vlny ich zmietali sem a tam. Čln za člnom stroskotávali na prekážkach, narážali na podmorské míny a leteli do vzduchu. Iné boli zasiahnuté pobrežnými delami. Do ostatných člnov sa dostávala voda.

Vojaci si vodu v člnoch veľmi nevšímali, lebo podľa konštruktérov boli člny nepotopitelné. Akonáhle sa prvý kvôli veľkým vlnám potopil, začali prilbami rýchlo vylievať vodu. Vojaci, ktorí sa dostali do vody, to mali ťažké. Vo vode oblečenie rýchlo oťaželo a ťažká vystroj ťahala vojakov neúprosne pod hladinu. Jednotky mali jasný rozkaz - za každých podmienok sa dostať na pevninu, nemohli zachraňovať svojich kamarátov. Tých, ktorí sa dostali na pobrežie, tam čakala ťažká guľometná paľba. Bezhlavo sa skrývali za skalami a za Rommelovými prekážkami, ktoré boli vyhadzované do vzduchu. Krátery, ktoré tam mali byť po bombardovaní, tam neboli, nemali sa kde ukrývať. Hustou guľometnou paľbou boli pribití k zemi. Všade naokolo vybuchovali granáty. Až sa teraz sa zistilo, že mnohé jednotky pristáli na nesprávnych úsekoch. Po piesku sa váľala ťažká výzbroj, zásoby, bedničky s muníciou, rozbité rádioprístroje, poľné telefóny, plynové masky, ženijné nástroje, oceľové prilby a záchranné pási. Po pláži boli rozhádzané veľké cievky drôtu, mínohladačky a rôzne zbrane od polámaných pušiek až po pokazené bazooky. Pokrútené trosky pristávacích člnov vyčnievali von z vody. Medzi prekážkami ležali prevrátené buldozéry. Horiace tanky vypúšťali do vzduchu čierny dym. Do tohto chaosu, zmätku a smrti na pobreží prúdili vojaci 2. vlny. Museli sa zastaviť. O pár minút neskôr dorazila 3. vlna - taktiež sa musela zastaviť. Vojaci ležali jeden vedľa druhého na piesku a kameňoch. Krčili sa za prekážkami, skrývalo sa za telá mŕtvych. Neprietelské delá, o ktorých si mysleli, že sú už vyradené, ich pribili k zemi. Boli zmetení tým, že pristáli na nesprávnych úsekoch, hlboko nimi otriasla spúšť a smrť okolo nich. Sanitári nevedeli, čo majú skôr robiť.

Hitler ešte stále spal vo svojom rekreačnom sídle na Obersalzbergu. Na jeho štábe, o niekoľko sto metrov ďalej, generálplukovník Alfred Jodl, operačný náčelník OKW, odmietol uvolniť tankové zálohy, divíziu Panzer Lehr a 12. tankovú divíziu SS na žiadosť OB West. Jodl si nebol istý, či toto je naozaj invázia. Dostal správy, že toto môže byť útok k odvráteniu pozornosti, a hlavný útok bude potom na Pas-de-Calais. ”OB West musí vyvinúť všetko úsilie, aby útok zlikvidovalo silami, ktoré ma k dispozícií. Nemyslím, že prišiel čas na uvolnenie záloh OKW. Musíme počkať, kým sa situácia vyjasní.” Jodlovo rozhodnutie, odpovedalo tomu, ako by asi rozhodol Hitler. Bol to ďalší príklad chaosu a zmätenosti vo vedení. V Paríži, na OB West vyvolalo Jodlovo rozhodnutie zdesenie, a nechceli mu uveriť.

Keď namietali, že obe tankové divízie už uviedli do stavu pohotovosti, veliteľ OKW rozzúrene kričal, že tanky musia okamžite zastaviť, nič sa nesmie podnikať, pokým fűhrer nerozhodne. Že vraj k hlavnému vylodeniu aj tak príde na úplne inom mieste. Na Rommelovom velitelstve vládol určitý optimizmus. Nevedeli zatial o Jodlovom rozhodnutí, mysleli si, že obe záložné tankové divízie sú už na ceste. Bolo známe, že 21. tanková divízia, ktorá sa nachádzala v Normandii sa už presúva k Caen. Všeobecne tu panoval názor, že do konca dňa budú spojenci zatlačení späť do mora. Prišla správa od dôstojníka z pobrežia Omaha. Správu, ktorá hovorila, že nepriateľ sa na kraji mora snaží skryť za prekážkami, demolačné skupiny, ktoré mali odstraňovať prekážky sa vzdali ďalšej práce, vyloďovanie prestalo a na pláži leží značný počet mŕtvych a ranených, zobrali doslova. Takto to ale nevyzeralo na každej pláži. 15. armáda generála Hansa von Salmutha, ktorá bránila oblasť Pas-de-Calais, ponúkla Rommelovmu štábu pomoc.

Pomoc bola veľkodušne odmietnutá so slovami: ”Nepotrebujeme ju.”. V roku 1944 utrpela nemecká Luftwaffe veľké straty. Spojenci dávali dôraz na zničenie nemeckej vzdušnej obrany, potom mali prísť na rad priemyselné centrá a dopravné uzly. K začiatku júna ostalo Nemcom len asi 40% bojaschopných lietadiel. V deň D zaútočili na spojencov len 2 stíhačky FW-190. Ostatné lietadlá boli nedávno predtým odvelené do iných oblastí. O pol desiatej ráno dostal generál Eisenhower v Anglicu prvé hlásenia. Jednotky sa dostali na breh na všetkých piatich pobrežiach. Operácia Overlord prebiehala celkovo dobre. 933 bola rozhlasom celému svetu oznámená správa: ”Pod vedením generála Eisenhowera začali dnes ráno spojenecké námorné sily za silnej podpory letectva vyloďovať na severnom pobreží Francúzska spojenecké armády.”

Okolo desiatej (9 hodín nemeckého času) Hitlerov štáb dostal správu, že sú definitívne príznaky, že došlo k dôležitému vylodeniu. Zobudili Hitlera. Nasledovala porada. Situácia bola napätá. Na základe neúplných informácií prišiel Hitler k záveru, že toto nie je hlavná invázia. Z miestnosti odchádzal so slovami: ”Tak je toto invázia, alebo nie?” Otázka uvolnenia tankových divízií OKW, ktoré tak nutne potrebovali, sa ani nedostala na program. Okolo desiatej sa Rommel v Nemecku, 800 km od Normandie, dozvedel o invázií. Bol ohromený a zdrvený. Nadišiel očakávaný deň, o ktorom kedysi prehlásil, že bude najdlhším dňom. Okamžite sa vydal na cestu do svojho štábu. Vojaci 4. americkej divízie postupovali z pobrežia Utah do vnútrozemia rýchlejšie, než ktokoľvek predpokladal.

Dôležité bolo udržať prúd nákladných áut, tankov, polopásových vozidiel a džípov v stálom pohybe. Stretali sa s výsadkármi, ktorí sa dovtedy snažili udržať svoje pozície a spolu s nimi zaistili prvé veľké americké predmostie. Na Omahe to išlo ťažšie, ale pomaly začali postupovať. Po celom pobreží Omaha sa útok dostával zo slepej uličky. Vojaci si začali uvedomovať, že zostať na pobreží znamená istú smrť. Vstávali, a napriek veľkým stratám postupovali dopredu (príloha D). O 15.40 OKW konečne uvolnilo 12. divíziu SS a divíziu Panzer Lehr. Tanky boli zdržané o viac ako 10 hodín. Bolo to však neskoro, nebola nádej, že by niektorá z nich dorazila do inváznej oblasti ešte v tento rozhodujúce deň. (12. divízia SS dorazila na predmostie ráno 7. júna. Panzer Lehr, silne oslabená útokmi zo vzduchu dorazila až 9. júna.) Nemci vkladali svoju nádej do 21. pancierovej divízie, ktorá sa blížila k spojencom. Tanky museli obísť Caen, spojenci sa zatial stihli opevniť na vyvýšeninách. 21. nemecká tanková divízia bola zničená. Celkovo sa spojencom za 1. deň podarilo vytvoriť podmienky na ďalšie vyloďovanie. Bolo vybudovaných 5 predmostí. Pri pláži Utah siahalo predmistie až 4.5 km do vnútrozemia. Dopoludnia vyzerala situácia američanov na pláži Omaha beznádejne.

Neskôr sa vojaci vzchopili a do konca dňa postúpili 1,5 km do vnútrozemia. Len pre porovnanie, za deň D boli straty na pobreží Utah 197 mužov, ale na Omahe až 2500 mužov. Za 24 hodín dosiahli spojenecké straty celkovo približne odhadom 12 tisíc mužov. Údaje o nemeckých stratách sa rozchádzajú. Odhaduje sa od 4 tisíc po 8 tisíc mužov. Nanahraditelnú pomoc pri prenikaní spojencov cez nemecké postavenia poskytli bombardéry. Prevláda názor, že bez takej účinnej leteckej pomoci, akú mali spojenci počas invázie, by sa invázia nikdy nebola podarila. V nasledujúcich dňoch sa spojenci predierali ďalej do vnútrozemia. Postavili tzv. ”Mullberies” - moruše. Bol to krycí názov pre 2 prístavy, ktoré postavili spojenci na pobreží. Boli to prístavy z pontónov, okolo nich boli do mora nahádzané stovky ton betónu a potopené staré lode, aby lámali vlny. Do 19. júna, kedy búrka zničila tieto prístavy, sa pomocou nich dostalo na pevninu 500 tisíc vojakov a 80 tisíc vozidiel. Neskôr sa spojenci vyloďovali v dobitom prístave Cherbourg. (Cherbourg bol dobitý 27. júna) Na dodávku benzínu pre spojenecké vojstvo bolo z Anglicka cez kanál do Cherbourgu natiahnuté potrubie. Hitler i po dni D veril, že k hlavnému spojeneckému útoku príde na Pas-de-Calais, pätnástu armádu do konca júna držal na mieste.

Vylodenie v Normandii bolo zo začiatku považované len za počiatočný útok na odvrátenie pozornosti..

Spojencom sa podarilo otvoriť novú, západnú frontu proti nacistickému Nemecku. Postupovali ďalej, oslobodzovali francúzske mestá. Do konca mesiaca dosiahli nemecké straty 250 tisíc mužov. Výdatnú pomoc poskytovali spojencom bombardéry, ktoré robili kobercové nálety. Po takýchto náletoch boli nemecké zákopy rozvrátené a vojaci, ktorí nálet prežili rozrušení a ľahko zraniteľní. Začiatkom augusta mali spojenci cestu na Paríž pozdĺž Seiny voľnú. Na ich prekvapenie postupovali rýchlo. Nemci kládli odpor hlavne pri pobreží, potom, ďalej vo vnútrozemí, po prelomení línie sa spojenci nestretávali s veľkým odporom. Nový západný front významne prispela k odľahčeniu východného frontu a porážke nacistického Nemecka.)