- český a nemecký kráľ (od r. 1346), rímsky cisár (od r. 1355), lombardský (od r. 1355) a arelatský kráľ (od r. 1365). Syn Jána Luxemburského a Elišky Přemyslovny. Po roztržke medzi rodičmi ho matke vzali, držali ho na hradoch Loket a Křivoklát a nakoniec ho poslali na výchovu na francúzsky kráľovský dvor. Vo Francúzsku strávil sedem rokov, študoval na univerzite v Paríži, naučil sa niekoľko jazykov a pripravoval sa na kariéru panovníka. Pôvodne sa volal Václav, pri birmovke však prijal meno Karol podľa svojho kmotra, francúzskeho kráľa Karola IV. Pekného. Už v detskom veku bola dohodnutá jeho svadba s Blankou z Valois.

Po pobyte vo Francúzsku a Luxembursku bol Karol správcom luxemburskej dŕžavy v severnom Taliansku (1331 - 33). Časť českej šľachty potom vyvinula tlak na jeho otca, Jána Luxemburského, aby ho zavolal do Čiech, čo malo prispieť k upokojeniu nestabilnej situácie v krajine, vyvolanej súperením šľachtických rodov počas dlhodobej neprítomnosti kráľa. V rokoch 1334 - 46 bol Karol moravským markgrófom, 11. 7. 1346 ho zvolili za nemeckého kráľa, krátko nato, po smrti Jána Luxemburského v bitke pri Kresčaku (26. 8. 1346), sa stal českým kráľom. O rok neskôr bol korunovaný svätováclavskou korunou, ktorú dal na túto príležitosť vyhotoviť. Oveľa neskôr podnikol tzv. korunovačnú jazdu do Ríma, kde ho korunovali za rímskeho cisára (5. 4. 1355).

Karol IV. bol nesporne najväčším českým stredovekým panovníkom. Posilnil kráľovskú moc, výrazne oslabenú počas vlády jeho otca, pozdvihol prestíž a medzinárodné postavenie českého štátu. Činmi mimoriadneho významu bolo založenie pražského arcibiskupstva (1344) a univerzity (1348). Tento panovník sa preslávil aj stavebnou činnosťou (založenie Nového Města, stavba Karlštejna, kamenného mosta cez Vltavu, stavebné úpravy Pražského hradu, pokračovanie stavby Chrámu sv. Víta, stavba Emauzského kláštora). Upevnenie medzinárodného postavenia českého štátu znamenalo vydanie Zlatej buly, ríšskeho zákonníka (1356), ktorým Karol presne vymedzil výnimočné postavenie českého kráľa i českého štátu v rámci ríše. Počas Karolovej vlády dosiahli české krajiny najväčší územný rozsah, získal Svídnicko, Javorsko, sliezske kniežatstvá, dŕžavy v Bavorsku, Falcku a Meisene. Väčšinu nových území získal diplomatickými rokovaniami, kúpou alebo sobášnou politikou.