Komunisti
1918 – 1924 - Vladimír Iľjič Lenin (Uľjanov)
1924 – 1953 - Josif Vissarionovič Stalin (Džugašvili)
1953 – 1964 - Nikita Sergejevič Chruščov
1964 – 1982 - Leonid Iľjič Brežnev
1982 – 1984 - Jurij Vladimirovič Andropov
1984 – 1985 - Konstantin Ustinovič Černenko
1985 – 1991 - Michail Sergejevič Gorbačov

Vladimír Iľjič Lenin (1870 - 1924)
Pochádzal z rodiny školského inšpektora z povolžského Simbirska. Študoval právo, ale vo svojej politickej činnosti ho nerešpektoval. Bol ústrednou postavou októbrového prevratu roku 1917 a zakladateľom sovietského štátu. Každé jeho opatrenie či nariadenie, ktoré vraj v budúcnosti malo zabezpečiť šťastie a blahobyt, sprevádzalo násilie. Keďže zlikvidoval politickú opozíciu a súkromné vlastníctvo, pokladá sa za zakladateľa komunistickej totality.

Josif Vissarionovič Stalin (1879 - 1953)
Narodil sa v Gruzínskom mestečku Gori v rodine chudobného obuvníka. Ako osemročného ho matka dala do cirkevnej školy, kde mal vyštudovať za za pravoslávneho kňaza. Čoskoro ho však zo školy vylúčili, údajne za čítanie zakázanej literatúry. Stal sa z neho profesionálny revolucionár. Po Leninovej smrti roku 1924 sa stal jeho nástupcom a neobmedzeným diktátorom ZSSR. V duchu tézy ,,o budovaní socializmu v jednej krajine“ vyhlásil program industrializácie (spriemyselňovania), kolektivizácie (združstevňovania) a päťročných plánov, ktoré sprevádzali masové presuny obyvateľstva, hladomory, likvidácia celých národov, ako aj občianskych a ľudských práv. Počas svojej neobmedzenej krutovlády dal prakticky všetkých svojich protivníkov, ale aj bývalých spolupracovníkov fyzicky zlikvidovať. Slúžili mu na to povestné gulagy (Glavnoje upravlenije lagerej) – hlavná správa táborov, ktorých bolo asi 1600. Odborníci odhadujú, že v pracovných táboroch počas násilného vysídľovania, ako aj niekoľkých vĺn hladomoru zahynulo v ZSSR 20 až 30 miliónov ľudí. ,,Keď zomrie jeden človek, je to smutné, keď zomrú milióny, je to štatistika,“ povedal raz Stalin.

Nikita Sergejevič Chruščov (1894 - 1971)
Po Stalinovej smrti sa Chruščov pokúsil odstrániť najkrikľavejšie prejavy Stalinovej krutovlády. Na XX. zjazde komunistickej strany roku 1956 otvorene kritizoval teroristický spôsob Stalinovej vlády. Prepustil väčšinu politických väzňov z táborov a pokúsil sa o hospodárske reformy. Politickú a hospodársku moc však ponechal v rukách komunistickej strany. V medzinárodnej politike propagoval mierové spolužitie národov. Roku 1959 a 1961 sa stretol s americkými prezidentmi D Eisenhowerom a J. F. Kennedym. Tieto stretnutia postupne viedli k prelomeniu ľadov studenej vojny. Chruščovov vláda však netrvala dlho. Roku 1964 ho neostalinistická skupina vedená Brežnevom zbavila moci. Leonid Iľjič Brežnev stál na čele sovietskej vlády 20 rokov.

Michail Sergejevič Gorbačov
Bol generálny tajomník KSSZ. Zahájil ,,reformy zhora“, ich heslom sa stala perestrojka (prestavba) a glasnosť (otvorenosť). Popularitu získal v zahraničnej politike, keď nechtiac zahájil proces rozpadu a zániku sovietskeho impéria. Uzavrel dohody s USA o znížení zbrojenia, presadil odchod sovietskych vojsk z Afganistanu roku 1988, súhlasil s opätovným zjednotením Nemecka roku 1990 a pod. Neúspešný bol vo vnútornej politike, pokus o oživenie ekonomiky zlyhal a napriek mimoriadnej autorite v zahraničí si svoju pozíciu neuhájil. Mal jednoznačnú podporu G. Busha a M. Thatcherovej. Roku 1990 získal Nobelovu cenu za mier. Roku 1996 kandidoval v prezidentských voľbách v Rusku.