Proces budovania socializmu sa začiatkom 60. rokov dostával do morálnej a hospodárskej krízy. Ľudia prestali veriť sľubom o lepšom zajtrajšku a začali čoraz otvorenejšie prejavovať svoju nespokojnosť. 27. – 29. júna 1967 sa konal IV. zjazd česko-slovenských spisovateľov nesúc sa v duchu kritizovania politiky komunistickej strany. Žiadalo sa zrušiť cenzúru, obnoviť otvorenosť v kultúrnej sfére a zbaviť sa pretrvávajúceho dogmatizmu. Navyše sa kritizoval prístup komunistov k izrealsko-arabskému konfliktu.
Reakciou komunistov boli represívne opatrenia proti spisovateľom, vylúčenie z KSČ a zrušenie periodika Literární noviny. Čo sa týka Slovenska, tu sa prejavovala nespokojnosť s jeho postavením v rámci republiky. Vina sa prikladala štátnej centralizácii a likvidácii slovenských samosprávnych orgánov. Napätie sa vyostrilo škandalóznym správaním sa Antonína Novotného, vedúceho tajomníka KSČ a prezidenta republiky, na oslavách 100. výročia založenia slovenského gymnázia v Martine, v auguste 1967. Jeho arogancia, protislovenské výroky a všeobecná ignorancia Slovákov ako národa viedli k ostrej kritike jeho metód na ÚV KSČ v októbri 1967, najmä Alexanderom Dudčekom, 1. tajomníkom KSS. Novotný bol rezistný voči akémukoľvek prejavu nesúhlasu s jeho činnosťou a dokonca pripravoval vojenský zásah na Slovensko. Po tom, čo nedostal podporu z Moskvy od útoku upustil. Jeho popularita však neustále klesala a v Bratislave sa v decembri 1967 konali študentské demonštrácie, ktorých symbolom sa stal plagát Novotného za mrežami.
Pražská jar 1968
V januári 1968 sa na zasadaní ÚV KSČ ocitli dva tábory: reformní komunisti a k min opozícia, konzervatívni stranícki byrokrati. Výsledkom bolo odvolanie A. Novotného z funkcie tajomníka KSČ a na jeho miesto nastúpil, ako prvý Slovák vôbec, A. Dubček. Tým sa odštartovala tzv. pražská jar, ktorá znamenala zmeny vo funkciách v strane, vo vláde a vo vedení parlamentu. Jozefa Lenárta vystriedal Oldřich Černík, predsedom parlamentu sa stal Josef Smrkovský a 1. tajomníkom KSS sa po Dubčekovi stal takisto reformný komunista, Vasiľ Biľak. Tlak zmien zlomil aj A. Novotného a 22. rezignoval z funkcie prezidenta, jeho post zaujal Ludvik Svoboda.
Reformní komunisti ponúkali občanom tzv. socializmus s ľudskou tvárou, t.j. slobodu v prejave, oslabenú cenzúru, väčšie možnosti vycestovať za hranice, ekonomickú reformu Ota Šika a E. Lobla. Svoje plány vypracovali v Akčnom programe. Nebol však dôkladný a po kritike jeho nedostatkov, vypracoval V. Biľak (medzičasom sa odklonil od reformných a pridal ku konzervatívnym) svoj akčný program, ktorý naopak neprinášal v podstate žiadne nové zmeny. Spornou otázkou sa stal termín nasledujúceho zjazdu, ktorý konzervatívci schválne odďaľovali, pretože sa obávali vzrastajúceho vplyvu reformných komunistov.
Vo februári 1968 začali opäť vychádzať Literárni noviny (teraz pod názvom Literárni Listy) a stali sa tribúnou reformných názorov. Na Sovensku to bol Kultúrny život. V júni 1968 bola oficiálne zrušená cenzúra, na čo reagoval spisovateľ Ludvík Vaculík manifestom 2 000 slov s výzvou pre všetkých zapojiť sa do prehlbovania reformačného procesu. ÚV KSČ ho odmietol ako prejav nedôvery voči strane a ÚV KSS ho dokonca označil ako „poburovanie proti republike“.
Vďaka uvoľnenému režimu vznikajú takisto organizácie mimo kontroly komunistov. KAN – klub angažovaných nestraníkov, KLUB 231 – politicky odsúdení väzni podľa §231 za rozvracanie republiky so skryte proitkomunistickým smerovaním, Slovenská organizácia na obranu ľudských práv – E. Vidra
Reakcie zahraničia
Moskva a okolité krajiny Varšavskej zmluvy sa na dianie v Československu prizerali s veľkou nevôľou. Moskva sa cítila ohrozená, pretože reformné hnutie nerozpracovávalo myšlienky KS ZSSR, ale bolo od Moskvy prakticky nezávislé. 23. marca (deň po abdikácii Novotného) sa vedúci predstavitelia krajín sovietskeho bloku stretli v Drážďanoch, kde svoje obavy vyjadrili. 4. mája dostali česko-slovenskí delegáti v Moskve od Leonida Brežneva poučenie o nebezpečenstve kontrarevolúcie a hneď po ich odchode sa stretlo na rokovaní päť krajín Varšavskej zmluvy s najväčšími výhradami voči ČSR. 15. júla poslalo päť krajín Varšavskej zmluvy (ďalej VZ) list predstaviteľom ČSR, ktorým obviňujú vedenie strany a štátu za nečinnosť proti protisocialistickým a konrtarevolučným silám. Ústredné výbory KSČ a KSS obvinenia odmietajú a po zverejnení list vyvolal všeobecné rozhorčenie nad zásahom do vnútornej politiky štátu.
Začiatkom augusta 1968 bola prijatá Brežnevova doktrína, ktorá umožňovala intervenovať v krajinách VZ, kde bol ohrozený socializmus. Na nebezpečenstvo vojenskej invázie upozornil A. Dubčeka maďarský vedúci predstaviteľ János Kádar. Tá bola schválená 18. augusta v Moskve.
