Kultúra a umenie v 2. polovici 20. storočia

Obdobie po druhej svetovej vojne charakterizovala nesmierna rozmanitosť názorov na problémy umenia. Ťažisko nových prúdov a smerov sa presunulo do Spojených štátov amerických, ktoré neboli dotknuté vojnou ako Európa. Veľkou významnou zmenou prechádzalo nielen umenie, ale i prístup umelcov k tvorbe. Nastalo obdobie rýchlo sa striedajúcich nových umeleckých hnutí reprezentovaných abstraktným expresionizmom, tachizmom, informelom, výtvarnou skupinou Cobra, pop-artom, op-artom, kinetizmom, minimal-artom, konceptualizmom, novou figuráciou, fotorealizmom, land-artom a ďalšími. Prvým novým umeleckým hnutím bol abstraktný expresionizmus. Predstavitelia, zväčša maliari, oslobodili svoju myseľ od vedomej kontroly a produkovali prúd predstáv automaticky vychádzajúcich z ich podvedomia. Niektorí maliari sa z hľadiska maľby začali orientovať na tzv. action painting. Keďže dôraz kládli na dynamický, silne expresívny akt maľovania, farbu striekali, odfrkávali, vytláčali, liali alebo vrhali priamo na plátno. Divák si vo svojej fantázii mohol domýšľať zámery tvorcu. Predstaviteľmi action paintingu boli Jackson Poollock, Franz Klin, Willem de Kooning, a iní. Iní maliari sa orientovali na tzv. colorfield painting. V praxi to znamenali, že celý povrch plátna pokryli jednou hladko nanášanou farbou, z ktorej vytvárali polia rôznych odtieňov, napr. u Marka Rothka a Barnetta Newmanna. Zo základov action painting vyrástol tachizmus v 60. rokoch 20. storočia. Dôraz sa kládol na farebné škvrny. Maliari ich rozmiestňovali na plátno pokiaľ možno čo najrýchlejšie v nespočetných variáciách bez dôrazu na dodržiavanie obrysových línii. Medzi predstaviteľov patril napr. Mark Tobey

V Paríži v 50. rokoch 20. storočia sa vyvíjal informel. Presadzoval improvizáciu a spontánnosť tvorivého procesu. Využívali sa aj nemaliarske materiály, napríklad sadra, piesok, štrk, povraz, slama, plasty a pod. Typickými predstaviteľmi boli Nicolas de Stael, Pierre Soulages, Hans Hartung. V rokoch 1948-1951 pôsobila v Paríži aj výtvarná skupina Cobra, ktorej členovia tvorili v duchu surrealizmu a abstrakcie typu informel. Inšpiráciu čerpali z primitívneho umenia, detskej tvorivosti a zo skalných kresieb či nápisov. Predstaviteľom bol Joseph Beuys. V polovici 50. rokov 20. storočia súčasne v USA i v Anglicku vznikol vo výtvarnom umení smer pop-art. Jeho tvorcov inšpirovala a zrodila priemyselná a veľkomestská civilizácia.. Vo svojej tvorbe sa vrátili k predmetnosti, odhalili krásu všedných každodenných vecí. Zaužívalo sa i pomenovanie umenie prostého človeka, umenie života, či umenie ulice. Divákom približoval to, čo ho obklopovalo: svet biznisu, reklám, nálepiek, plagátov, pútačov, bombastických sloganov, sérií populárnych idolov, supermanov, komiksov atď. Prenikol aj do hudby, filmu, módy, odevného a spotrebného priemyslu. Hlavným predstaviteľom bol napr. Robert Rauschenberg, Roy Lichtenstein, sochár George Segal. Nekorunovaným kráľom sa medzi nimi stal maliar a filmový tvorca slovenského pôvodu Andy Warhol. Diela Campbellová polievka, série Fľaše od Coca-Coly a Marylin Monroe patria k jeho najvýznamnejším prácam. Namiesto štetca používal sieťotlač. Ďalšími predstaviteľmi boli Richard Hamilton, David Hockney a ďalší.

Paralelne s ním sa v 50. rokoch 20.storočia rozvíjal aj op-art ako smer výlučne geometrickej abstrakcie. Využíval poznatky modernej optiky a fyziológie na vytvorenie dojmu pohybu a priestoru. Skúmal optické účinky vystupujúcich a ustupujúcich farieb, základných geometrických prvkov a obrazcov na rozširovanie a zužovanie priestoru, ako aj na vytváranie rytmu farieb a geometrických komponentov. Tým získaval vizuálne účinky. Uplatnil sa aj v úžitkovom umení, v spotrebnom priemysle, v módnom návrhárstve a pretrváva dodnes. K priekopníkom patril Joseph Albers, Victor Vasarely a ďalší. V 50-tych a 60-tych rokoch 20. storočia sa ako medzinárodné umelecké hnutie rozšíril kinetizmus. Vyznačoval sa bizarnými dielami, ktoré sa skladali z rozličných prvkov so zdôraznením zrkadlových plôch. Pohybovali sa alebo krútili pomocou elektrického motora, energie magnetického poľa, vzdušných prúdov, vody a podobne. Výsledný optický efekt často sprevádzali svetelné a zvukové efekty. Priekopníkmi sa stali Alexander Calder, Jean Tinguély a na Slovensku Milan Dobeš. Na prelome 50. a 60. rokov 20. storočia sa najmä v USA a Anglicku rozšírilo umenie minimal-art. Jeho prívrženci rozhodujúci dôraz kládli nie na výsledné hotové umelecké dielo, ale na myšlienku, nápad, projekt budúceho umeleckého diela. Odmietli tradičné maliarske a sochárske metódy a prostriedky tvorby, ba presadzovali názor, podľa ktorého výsledné umelecké dielo jeho duchovný tvorca nemusí zhotoviť. A tak svoje projekty iba navrhovali. Takto postupoval napríklad Frank Stella.

Z umeleckého hnutia minimal-art vyrástol v polovici 60. rokov 20. storočia konceptualizmus. Aj jeho prívrženci vyzdvihovali predbežný návrh, nákres, náčrt umeleckého diela nad jeho konečným výsledkom. Spôsoby svojho umeleckého tvorenia dopĺňali názornými ukážkami. V 60. rokoch 20. storočia vznikol umelecký prúc nazývaný nová figurácia, ktorý znamenal návrat k modelom. Netvoril jednotnú školu, pretože sa formoval súbežne v niekoľkých centrách. Do novej vlny sa zlievali neorealizmus, neoexpresionizmus, neosurrealizmus, neodadaizmus a ďalšie. Hlavným reprezentantom sa stal Francis Bacon, ďalej sem patril Villem de Kooning, Anselm Kiefer a ďalší. Neorealizmus sa začal uplatňovať aj v kinematografii, kde nadobudol výraznú podobu. Reprezentovali ho Vittorio de Sica, Luchino Visconti, Roberto Rossellini, Federico Fellini, Juan-Antonio Bardem, Luis Garcia Berlanga a ďalší. Na konci 60. rokov 20. storočia sa v USA zrodil fotorealizmus. V ňom maliari maľovali podľa fotografií. Takto postupoval napríklad Richard Estes. Objektom umeleckých diel sa stali pouličné výjavy, steny s fasádami, ktoré vo výsledku boli na nerozoznanie od skutočnosti. Fotorealizmus kulminoval v sedemdesiatych rokoch. Koncom 60. rokov 20. storočia začal fungovať aj moderný výtvarný smer nazývaný land-art. Jeho predstavitelia používali terén, krajinu, prírodu ako výtvarné médium. Napríklad výtvarník Christo farebnými fóliami obaľoval nielen stoličky a autá, ale aj budovy, námestia, mosty, ba aj ostrovy. V roku 1983 použil ružové plastikové fólie na obkolesenie ostrovov v Biskajskom zálive na Floride. Tým umelecky odzrkadlil dôraz, ktorý sa kladie na balenie v modernej konzumnej spoločnosti.