Rozkrájame ich podobne ako prasa. Jeme ich studené, alebo teplé. Najprv jeme nohy. Jeme ich, pretože chutia ako ryby. Máme ryby v zátoke a klokany v tráve, ale našou potravou sú ľudia.
Williams si všimol aj malý rituál, ktorý domorodci prevádzajú na obetiach. V skupine, ktorá ide na lov, je stále muž s výsadným právom. Môže totiž obetiam odhryznúť nos. Tento muž je označovaný výrazom Poke Vake
Dôležitými faktormi kanibalizmu bola povinnosť pomstiť zabitého člena kmeňa a druhou bola chuť po ľudskom mäse. Obete, ktoré boli zjedené ako akt pomsty mali titul Maia alebo Maiha. Na každej výprave sa zúčastňovalo desať až dvanásť mužov, ktorí po úspešnej výprave tancovali rituálny tanec Besa alebo Boiri.
Za najchutnejšie mäso považovali Guinejci jazyk, ruky, chodidlá, prsia a mozog, ktorý z variacej sa lebky vyberali tylovým otvorom (foramen magnum). O ľudskom mäse hovorili domorodci, že chutí ako hovädzie, avšak ľudské má jemnejšiu príchuť a nikdy nevytvára pocit prejedenosti.
Boli tu aj kúzelníci, ktorí exhumovali mŕtve telá kvôli tajným obradom o ktorých domorodci nechceli, alebo nemohli hovoriť. Kúzelník sa označoval hodnosťou Parauma a boli známi vykrádači hrobov.
Antropológ A. P. Rice si všimol na Guinei aj podivný zvyk.
Jeden kmeň z pobrežia Novej Guinei vynesie svojich starých rodičov, ktorí nemôžu byť užitoční kmeňu, von z chatrče, a nepevne ich priviaže o strom. Celý kmeň tancuje okolo nich rituálny tanec a spieva dvojzmyselnú pieseň: Ovocie je zrelé. Potom ich zrazia na zem, kde sa na nich vrhnú mladší príslušníci kmeňa.
Po celej Guinei je množstvo obmien tabu a rituálov, kanibalizmus sa líši len v surovosti kmeňov. Dánsky cestovateľ Jens Berje písal o jednom kanibalskom kmeni v roku 1956. Berje opisoval udalosti v prítomnom čase, a bolo viac než pravdepodobné, že bol svedkom niekoľkých hostín. Bolo to zarážajúce, pretože civilizovaná spoločnosť bola presvedčená o zániku kanibalizmu na začiatku 20. storočia. Dnes však možno na základe leteckých pozorovaní tvrdiť, že kanibalské kmene z oblasti rovníka, kde leží aj Nová Guinea vymizli.

MELANÉZIA

Osemsto kilometrov od severovýchodného pobrežia Novej Guinei je reťaz veľkých a malých ostrovov, často predelených len malými zálivmi. Encyklopédia z roku 1951 tvrdila, že obyvatelia Nových Hebríd sú doposiaľ kanibalovia.
Mnohé ostrovy ako Nová Británia, Nové Írsko, Šalamúnove ostrovy či Nová Kaledónia majú vegetáciu tropického charakteru. Pestuje sa tu káva, bavlna, či kakao.