referaty.sk – Všetko čo študent potrebuje
Móric
Nedeľa, 22. septembra 2019
Rakusko - Maďarské štátoprávne vyrovnanie
Dátum pridania: 27.10.2005 Oznámkuj: 12345
Autor referátu: lienka77
 
Jazyk: Slovenčina Počet slov: 702
Referát vhodný pre: Gymnázium Počet A4: 3
Priemerná známka: 2.96 Rýchle čítanie: 5m 0s
Pomalé čítanie: 7m 30s
 
Napriek tomu, že cisár František Jozef I. už v roku 1860 Októbrovým diplomom a potom februárovou ústavou odstúpil od absolutistickej formy vlády, protihabsburgská opozícia na novoutvorenom uhorskom sneme presadzovala väčšiu nezávislosť Uhorska od centrálnej vlády vo Viedni. Pomáhala jej v tom aj medzinárodná situácia, pretože Rakúska ríša vo vojne s Pruskom utrpela v roku 1866 porážku pri Hradci Královém.
Predstavitelia jednotlivých národov a hnutí hľadali nové možnosti usporiadania monarchie. Dôvodom boli staré spory a nevyriešené štátoprávne a národné protirečenia. Hovorilo sa o centralizme, federalizme, dokonca o autonómnom postavení.

Do protirečenia sa dostávali princípy prirodzeného práva – vychádzajúce z národnej rovnoprávnosti súčastného stavu národov – a princípy historického (štátneho) práva, ktoré spočívali v „historickosti“ národov, v ich štátnej tradícii a žiadali obnovu historicko-politických celkov. Keďže medzinárodné postavenie habsburskej monarchie bolo otrasné (stratila vodcovskú pozíciu v Nemeckom spolku) viedenskej vláde neostávalo nič iné, len sa dohodnúť s najväčším vnútorným protivníkom – s Maďarmi. Ich spojenectvo s habsburským dvorom sa mohlo využiť ako účinný nástroj proti niektorým protiviedenským náladám v monarchii.
V roku 1867 cisár povolil vytvoriť nezávislú uhorskú vládu. Na jej čele bol Július Andráši. Andráši spolu s významným politikom Františkom Deákom za maďarskú stranu a cisár František Jozef I. s rakúskym ministerským predsedom Fridrichom Beustom za rakúsku stranu pripravovali premenu monarchie na dualistický štátny útvar. Zaoberali sa tým aj parlamenty a vlády v oboch častiach krajiny. Dňa 288. júla 1867 panovník podpísal zákon uhorského smenu o rakúsko-maďarskom vyrovnaní. Vyrovnanie upravovalo štátoprávny vzťah medzi Uhorskom a rakúskymi krajinami. Riešenie ďalších otázok mali v kompetencii suverénne vlády a parlamenty v oboch častiach krajiny, ktoré sa neoficiálne nazývali Predlitavsko a Zalitavsko. Monarchia dostala nový názov: Rakúsko-Uhorsko (Rakúsko-uhorská monarchia, ríša).

Jednotu tejto dualistickej monarchie predstavoval spoločný panovník. Rakúsky cisár František Jozef I. sa ešte pred podpisom zákona dal na veľkolepej slávnosti v Budíne korunovať za uhorského kráľa. Krajina mala spoločné tri dôležité ministerstvá – vojenstva, zahraničia a financií. Vyrovnaním sa zrovnoprávnili mocenské skupiny dvoch vládnucich národov – rakúski veľkopriemyselníci a maďarskí veľkostatkári. Ešte v tom istom roku sa uskutočnilo vyrovnanie i v hospodárskej oblasti: dualistická monarchia mala spoločné colné územia, menu, spoločnú štátnu banku a voľný vnútorný obchod. Každých desať rokov sa dohoda o vyrovnaní mala obnovovať a predlžovať.

Maďarské vládnuce kruhy, ktorých predstaviteľmi boli predovšetkým bohatí statkári, sa snažili pretvoriť mnohonárodnostné Uhorsko na jednonárodný centralizovaný štát. V krátkom čase bolo k Uhorsku pričlenené Sedmohradsko a srbská Vojvodina a neskôr aj časť bývalej Vojenskej hranice. V roku 1868 došlo k maďarsko-chorvátskemu vyrovnaniu, čím si Chorvátsko-Slavónsko zachovalo výrazné autonómne postavenie. Ostatné hnutia utláčaných národov sa týmto krokom oslabili.
V štátnej správe bolo hlavným riadiacim orgánom uhorské kráľovské ministerstvo (rozdelené na viacero odborov, ktoré sa premenovali na ministerstvá). To spolu s uhorským kráľom a chorvátskym bánom predstavovalo uhorskú vládu. Panovník bez rozhodnutia snemu nemohol výraznejšie zasahovať do politických a ekonomických pomerov uhorského štátu.

V roku 1868 bol prijatý národnostný zákon, ktorý potvrdzoval štátnu ideu maďarských vládnucich kruhov. Podľa tohto zákona obyvatelia Uhorska tvorili jednotný nedeliteľný „uhorský národ“, čo v maďarčine znamená aj „maďarský národ“. Slováci, Rusíni-Ukrajinci, Srbi, Nemci a Rumuni neboli národmi, ale len etnickými skupinami, teda iba súčasťou uhorského, t. j. maďarského národa. Maďarčina bola vyhlásená za štátny jazyk.
Národnostný zákon za istých okolností pripúšťal používanie nemaďarských jazykov a národnostiam umožňoval zriaďovať si spolky a inštitúcie. Ako celok však úplne popieral ich národnostnú samostatnosť.

Proti rakúsko-maďarskému vyrovnaniu a národnostnému zákonu vystúpili viacerí slovenskí predstavitelia. Urobili tak napr. aj Jozef Miloslav Hurban v stati Čomu nás učia dejiny. Hurbana za jeho názory odsúdili na polrok väzenia a pokutu 400 zlatých. I neskôr ho za jeho prejavy súdili a väznili.
Predstavitelia Slovákov sa snažili udržiavať kontakty s inými slovanskými národmi. Príkladom je národopisná výstava v Moskve v roku 1867 a slovenská účasť na slávnosti položenia základného kameňa pri stavbe Národného divadla v Prahe roku 1868.
Silný národný útlak zo strany maďarskej politiky vyvolával odpor Slovákov, a ten zase vystupňoval protislovenskú kampaň. Na príkaz vlády a ministra školstva gymnáziá vo Veľkej Revúcej, v Kláštore pod Znievom a v Turčianskom sv. Martine v priebehu decembra 1874 až januára 1875 zatvorili. Až do roku 1918 v Uhorsku neexistovala jediná slovenská stredná škola.

Matica slovenská svojim pôsobením upevnila v Slovákoch pocit národnej spolupatričnosti a hrdosti. Onedlho sa stala nepohodlnou pre uhorskú vládu a minister vnútra jej činnosť 6. apríla 1875 zastavil. Majetok Matice úrady skonfiškovali, ale idey, z ktorých vzišla, v slovenskom národe pretrvali.
 
Copyright © 1999-2019 News and Media Holding, a.s.
Všetky práva vyhradené. Publikovanie alebo šírenie obsahu je zakázané bez predchádzajúceho súhlasu.