OBSAH:
Úvod
1 Nástup Džingischána
2 Džingischánova veľká ríša
3 V čom a aký bol mongolský úspech.
4 Džingischánova armáda
5 Organizácia v ríši
6 Vláda Džingischánových synov
7 Začiatok konca veľkej ríše
8 Džingischánov klan
Záver

ÚVOD
Aby som mohol lepšie opísať rozdelenie Mongolskej ríše za vlády Džingischána mal by som najprv niečo povedať už o samotnom veľkom Džingischánovi, armáde, organizácii v ríši, a potom aj o jeho synoch a vnukoch. Až tak sa dá pochopiť rozsah ríše a dôvody, ktoré viedli k jej zániku.
Vo vnútri Ázie sa v 12. storočí sa dali do pohybu divé kočovné kmene. Najväčším kmeňom boli medzi nimi Tatári, a tak po nich volali Európania aj ostatných. V rokoch 1206 - 1227, keď sa zjednocovali, potrebovali sa aj oni sami pomenovať, a vtedy prijali meno Mongoli. (Z čoho názov vznikol, nevieme.)
Mongoli boli kočovné kmene, ktoré obývali stepi centrálnej Ázie. Boli to krutí bojovníci, ktorí bojovali medzi sebou o pastviny, a napádali vyspelé civilizácie na východe a na juhu. Na začiatku 13. storočia sa mongolské kmene zjednotili a začali podnikať výpravy na ovládnutie susedných území. Nasledovali pritom stopy ich predchodcov, Húnov, a vybojovali jednu z najväčších ríši v histórii. Na začiatku obývali Mongoli roviny južne od jazera Bajkal.

V čase najväčšieho rozmachu sa ich ríša rozprestierala od Kórei, cez takmer celú Áziu, až po pobrežie Baltického mora na území Ruska. Obsadili Irak, Irán, Afganistan, Pakistan, Tibet, časť Indie, časť Barmy, Čínu, a časť Vietnamu.
Najväčším územne súvislým impériom v dejinách sveta bola v 13. storočí Mongolská ríša, ktorú založil Džingischán (cca 1161/1167 - 1227). Vlastným menom Temüdžin.

Džingischán-vlastným menom Temüdžin (1155-1227), pochádzal z vladárskej rodiny kočovného kmeňa Mongolov, ktorí sa vtedy živili pastierstvom (v dnešnej Mongolskej republike chovom dobytka). Bol synom YESUGEIHO. Keď bol jeho otec otrávený jedlom v tatárskom tábore, Temüdžin mal iba 9 rokov.
Predkovia Temüdžina ? Jeho prapredok bol osudom vyvolený Sivý Vlk so ženou Bielou Laňou. Ktorý prešli cez rieku Tenngis kde sa usadili. Žili tu potomkovia Sivého vlka po 12 generácií, až prišiel na svet Bodončar, zakladateľ najvýznamnejších mongolských rodov a prapredok Džingischána.

Prečo Temüdžin ? Legenda vraví, že pri narodení držal v ruke kus zaschnutej krvi, čo ho predurčovalo vládnuť svetu. Mongoli dávali deťom mená podľa toho čo matka uvidela prvé po narodení, a tak dostal prvorodený syn meno Temüdžin – železný nôž neskôr Džingischán – Vládca zeme a oceánu alebo Kráľ kráľov, Pán zeme.
Prečo zabil brata ? Temüdžin spolu s Chasarom zabili svojho brata Bektera. Najstaršie kroniky hovoria, že Bekter okrádal svojich bratov ale aj že donášal kmeňu Tajčutov. Každopádne bol Temüdžin chytený a na krk dostal drevený kruh, ktorý nosili zločinci. Podarilo sa mu újsť k ešte otcovým spojencom Kereitom. Kde sa oženil s Borte dcérou chána.

1 NÁSTUP DŽINGISCHÁNA
V rokoch 1202 – 1204 sa mu podarilo zjednotiť 3 veľké, predtým znepriatelené kmene: Tatárov (východná časť), Kereitov (centrálna) a Naimonov (západ).
Najskôr upevnil svoje postavenie spojenectvom s mocnými kmeňovými náčelníkmi, potom ich zradil a stal sa vládcom mongolských stepných pastvín. Postupne si vďaka novej vojenskej taktike podrobil nomádske kmene v Strednej Ázii a meno Mongoli preniesol aj na ne. Prečo vojna proti spojencom ? Po porazení Merkitov sa nám pramene na niekoľko rokov umlčali. Už v roku 1201 sa zišlo šestnásť kmeňových vodcov a za svojho gur-chána zvolili Džamuchu. Existujú už len domnienky prečo sa tak zhoršili vzťahy medzi Džamuchom a Džingischánom, bývalí „andovia“ teraz viedli proti sebe vojnu. Začala sa vojna každý proti každému a aj Džingischánov tradičný spojenec Torgulchán zradil a pridal sa k protimongolskému sprisahaniu. Džingischán dokázal poraziť všetkých Tatárov, Najmanov, Tajčutov len Merkiti sa stiahli na západ.

Ako bojoval s Merkitmy? Temüdžin uzavrel spojenectvo s Džamuchom s ktorým si hovorili “anda” –jedna duša. Keď silný kmeň Merkitov zajal Borte Temüdžinovu ženu, Temüdžin poslal po spojencov Torgrulchána a priateľa Džamuchu. Spolu zo 40 000 jazdcami udreli na Merkitov, ktorých rozprášili. Čo s Džamuchom ? Posledným Džingischánovým protivníkom ostal Džamucha. V roku 1205 ho Džingischánovi vydali jeho vlastný vojaci, ktorých „odmenu“ alebo skôr rozsudok stanovil Džingischán takto: „ Ako môže byť človek, ktorý vložil ruku na svojho právoplatného chána, ponechaný na žive? Komu môže byť takýto človek druhom? Ľudom, ktorý vložili ruku na svojho chána, s celým ich pokolením zotnite hlavy.“ Tak najprv pred Džamuchom zabili zradcov a potom aj jeho. Čo s Merkitmi ? Za ustupujúcimi Merkitmi, ktorý boli v každej koalícii proti mongolom vyrazila armáda. Merkiti ustúpili ďaleko na západ k jazeru Zajsan v dnešnom Kazachstane narazili na Kumánov, ktorý ich nielen prijali ale začali aj bojovať proti Mongolom. Čím sa stali ich úhlavný nepriatelia. Správa o víťazstve sa rýchlo rozšírila až z neho spravili svojho chána a nazvali ho Džingischán. , Veľký chán “ knieža všetkého ,čo leží medzi oceánmi” CHCEL DOBYŤ CELÝ SVET.
Takto k nemu, podľa Tajnej kroniky Mongolov v ten deň (v r.1206) prehovorilo kmeňové zhromaždenie:

"CHCEME ŤA UROBIŤ CHÁNOM. KEĎ SA TY, TEMÜDŽIN, STANEŠ CHÁNOM, VYRAZÍME PROTI VŠETKÝM NEPRIATEĽOM A PRIVEDIEME TI ICH NAJKRAJŠIE A NAJLEPŠIE DIEVČAŤA A ŽENY."
- dobyvateľ Ázie, tvorca obrovskej Mongolskej ríše, predvídavý organizátor, ktorý položil základy stabilného politického systému.

Čo prinieslo nové zhromaždenie ? V roku 1206 bol zvolený za chána opäť Džingischán, ktorý vydal zákony pretvorujúce obyvateľstvo na dobre organizované vojsko. Vojsko rozdelil na stovky, desiatky, tisíce a desaťtisíce. Za zásluhy začal udeľovať odmeny a nie za spoločenské postavenie ako dovtedy.

2 DŽINGISCHÁNOVA VEĽKÁ RÍŠA.
Po desaťročiach vnútorných bojov obrátili Mongoli, konečne jednotní, pozornosť na vonkajších nepriateľov. Mal za cieľ ovládnuť celé územie medzi Atlantickým a Tichým oceánom, a takmer sa mu to podarilo. Svoju malú armádu ( asi 25000 vojakov) posilnil nomádskimi vojakmi z podrobených oblastí a v roku 1211 napadol severnú Čínu. Ich prvým cieľom bola severná Čína, najbližší a najbohatší zdroj koristi. Krajina bola rozdelená na 3 štáty: tangutskú ríšu Si-sia, džurčenskú ríšu Ťin a oblasť, kde vládla dynastia Sung. Najslabšiu Si-sia sa podarilo podmaniť rýchlo (1207 - 1210), ale Ťin sa bránila ešte sedem rokov po Džingischánovej smrti, až roku 1234 ju porazil jeho vnuk Kublajchán. V roku 1215 obsadil Peking. V tejto výprave zahynulo približne 30 miliónov Číňanov. Po tejto výprave sa Džingischán vydal na západ a v roku 1220 obsadil veľké obchodné centrum Bucharu, ktorá sa nachádzala na Hodvábnej ceste. Mesto bolo vypálené a obyvatelia povraždení.
Potom sa začal sústrediť na centrálnu a západnú Áziu. Tam narazil na Muhammada, ktorý vládol na území juhovýchodne od Aralského jazera + nedávno dobyté územie od Indie po Bagdad. Džingischán ho premohol a krajinu vyplienil. Potom sa vydal na sever, cez Kaukaz do Ruska. Porazil Kipchak Turkov a Rusov.

V roku 1218 ovládol jeden z Džingischánových najlepších generálov Džebei stredoázijské karakitanské kráľovstvo, ktoré siahalo od jazera Balchaš v Kazachstane až k Tibetu. Vládca susedného islamského kráľovstva Chorezm zámerne vyprovokoval vojnu, keď prepadol a vylúpil mongolskú obchodnú karavánu a zavraždil kupcov i vyslancov. Džingischán siahol k odvetným opatreniam - v roku 1219 vtrhol na chorezmské územie. Nasledovala mimoriadne ničivá štvorročná vojna, v ktorej zahynuli státisíce ľudí a boli zničené veľké islamské mestá ako Buchara, Balch a Samarkand. Obyvateľov, ktorí sa vzdali, Džingischán ušetril represálií. Tých, ktorí sa stavali na odpor, dal pozabíjať. V jeseni 1220 sa presunul na hranicu s Afganistanom a najmladšieho syna Toluiho poslal dobyť Kurasam. Veľké mestá ako Merv, Hera t, Balktu a Nišapur sa nikdy nespamätali zo strašnej masakry. V roku 1223 sa vrátil domov a krátko nato začal svoju poslednú výpravu proti ríši Si-sia. Na jej konci zomrel počas letného odpočinku 25. 8. 1227. Džingischán zomrel, pravdepodobne na následky pádu z koňa počas poľovačky. Hoci vo vojenskej oblasti nebol žiadnym novátorom, dosiahol Džingischán prekvapujúce vojenské úspechy. Pochovali ho v horách v severnom Mongolsku.

Keď roku 1227 zomrel, zanechal obrovskú ríšu svojim štyrom synom, ktorí ju rozšírili o územie Malej Ázie, ba dostali sa až do Európy. Tri razy vpadli aj na Slovensko. Napriek tomu sa ríša Mongolov rozpadla, keď jej dedičia, mongolskí cháni začali medzi sebou bojovať o moc.
Mapa Džingischánovej ríše v čase jeho smrti v roku 1227.

3 V ČOM A AKÝ BOL MONGOLSKY ÚSPECH ?

Mongoli mali k dispozícii 110 tisíc perfektne vycvičených bojovníkov, zocelených v mnohých bojoch, ktorý vďaka železnej disciplíne dokázali porážať omnoho väčšie vojská. Kočovné národy chápali vojnu inak ako okolité kultúry. V ich očiach to bola udalosť v ktorej išlo vždy o život a iba úplné zničenie nepriateľa malo zabrániť ďalšej vojne. Legendy vravia že mongolskí jazdci dokázali sedieť celý týždeň v sedle, keď boli hladní jedli kone a pili ich krv. Väčšina obyvateľstva mohla byt v neustálej bojovej pohotovosti bez toho, aby to malo negatívny vplyv na hospodárstvo.

Aké územia dobil ? Ostrie mongolských nožov a rýchlosť ich koni pocítili Kitani, Tanguti, Číňania, Kórejčania, Tibeťania, Peržania, Maďari, Rusi, Poliaci. Pomali ľahli najkrajšie mestá Ázie len pri dobití Bagdadu v roku 1258 zabili kočovníci viac než 200 000 zajatcov. Mongolský vojaci nebrali nikoho do zajatia.

Čo s hodvábnou cestou ? Mongolská ríša teraz ležala na celom území Číny na časti Afganistanu, Poľska, Stredného východu. Znovu oživili 6500 km dlhú Hodvábnu cestu a obchod začal opäť rozkvitať. Mongoli vybudovali viac účelové hostince po celej dĺžke cesty ako ubytovanie pre karavány ďalej poštové stanice, mosty a obnovili mesta .. Po prvý krát a aj naposledy spravovala hodvábnu cestu jedna mocnosť. Pokiaľ trval „mongolský mier“ (Pax Mongolica), bolo na nej pomerne bezpečne. Tak začalo posledné veľké storočie hodvábnej cesty.

4 ARMÁDA
Mala – 110 000 mužov. Vládla tu však prísna organizácia a disciplína. Ako zbrane používali zakrivené meče, kopije a zakrivené luky z rohoviny a šliach, ktoré sa pokladajú za jedny z najsilnejších na svete. Vojaci boli oblečení vo vodovzdornom koženom pancieri. Použili nové druhy v tom čase neprekonateľných zbraní, ako zápalné bomby a pušný prach. K stratégii Mongolov patrila špionáž daného územia vždy pred bitkou. K základným princípom bojovej taktiky patrilo obkľúčenie nepriateľského vojska, jeho rozdelenie na menšie časti a vojnová pasca. Najväčšou výhodou bola pre nich ich úžasná mobilita, ktorú zabezpečovalo množstvo koni – pomenších, ale nesmierne vytrvalých a húževnatých. Mongolskí bojovníci sú známi svojou krutosťou a sklonmi všetko dokonale vyrabovať o čom sa mohli presvedčiť aj naši predkovia počas ich invázie do Európy. Vojenská služba, povinná pre všetkých dospelých mužov, bola bežnou súčasťou života kočovných Mongolov, takže sa mohla kedykoľvek ľahko zmobilizovať veľká časť obyvateľstva. Práve to spolu s pozoruhodnou manévrovacou schopnosťou pravdepodobne spôsobilo, že sa mongolská armáda zdala byť taká obrovská. Boli to bojovníci zocelení drsnými životnými podmienkami nehostinných ázijských stepí. Mongolská armáda mala obávané jazdectvo Vo vojsku pôsobil každý od štrnásť do sedemdesiat rokov.

Elitu armády tvorili „tumen“ Džingischánova osobná garda, ktorá sa pôvodne skladala len z 80 nočných strážcov „kebteulov" a 70 osobných strážcov „kešiktenov“. Bola jeho pevnou oporou v dobe, kedy Mongoli pôsobili za hranicami zeme. Hlavný druh vojska tvorila ľahká a ťažká jazda. Úlohou ľahkých jednotiek bolo hlavne zahájenie boja streľbou z lukou, alebo prenasledovanie nepriateľa. Blitzkrieg: Rýchly jazdci a výborný lukostrelci obdobou niečoho ako blesková vojna. Ťažká jazda viedla hlavný úder na nepriateľa a spravidla rozhodovala o výsledku bitky. V armáde sa za porušenie niektorého z predpisov dávali kruté tresty. Za menšie priestupky boli vojaci potrestaní úderom palicou do chrbta alebo do brucha. Za útek z bojiska byli popravovaní nie len dezertéri, ale všetci vojaci z oddielu.

5 ORGANIZÁCIA V RÍŠI.
Vláda bola založené na právnom zákonníku, zostavenom Džingischánom – Veľké kniha Yasas. Obsahovala napr. požiadavky ako vykonanie vojenskej služby, nútené práce, duchovní (mongolský šamani) boli oslobodení od daní Džingischán mal poradcov, čínskych aj moslimských. Spoločnosť bola rozdelená desiatkovým systémom. Po celej krajine boli založené „yam“y, akési konské poštové stanice, ktoré poskytovali nevyhnutné zásoby jedla, čerstvých koní a iných služieb.

6 VLÁDA DŽINGISCHÁNOVÝCH SYNOV.
OGADAI, Džingischánov tretí syn, sa v rokoch 1229 – 1241 stal jeho nástupcom. Pôvodne mal prevziať vládu po otcovi najstarší Yochi, ktorý však umrel práve počas Džingischánovej poslednej choroby. Počas Ogadaiovej energickej vlády ríša prosperovala a zväčšovala sa. Založil hlavné mesto Karakorum (1230? – 1257). Porazil tiež Ai-tsunga, čínskeho vládcu, vo vojne, ktorá nepretržite pokračovala v severnej Číne. Počas jeho vlády sa zorganizoval aj vpád do Európy pod vedením BATUA, najstaršieho Yochiho syna a teda už hovoríme o Džingischánovom vnukovi. Invázia do Európy. Ogdaiova armáda pod velením Batua a generála Súbeteia prekročila v jeseni 1237 Volgu a dobýjala mestá v centrálnej časti Ruska, vrátane Moskvy. Ovládli ruské kniežatstvá Rjazaň, Suzdal a Vladimír. V roku 1240 sa im podarilo dobyť aj Kyjev, čím sa otvorila cesta do centrálnej Európy. Terčom nového útoku sa stalo Uhorské kráľovstvo, Poľsko, České kráľovstvo, Chorvátsko a Dalmácia. Armáda sa rozdelila na dve časti. V čele prvej stál samotný Batua, zaútočil na Uhorsko.

Pravý prápor armády viedol Orda, Batuov brat. Ten sa prebíjal Poľskom až po nemecko – poľské hranice. Tam utrpel 9. 4. 1241 drvivú porážku v bitke pri Lehnici (Liegnitz) od sliezskeho kniežaťa Heindricha II. Pobožného, a tak sa otočil na juh, aby sa spojil s hlavnou armádou v Uhorsku. 10. – 11. 4. 1241 sa odohrala bitka na rieke Slanej (Sajó), južne od Miškolca, kde utrpeli uhorské vojská strašnú prehru. Uhorský kráľ Belo ušiel až na dalmatínske ostrovy. Mongoli sa tak stali vládcami celej krajiny na východ od Dunaja. Celé Uhorsko, a teda aj Slovensko boli vydrancované a spustošené. Mongolským vojskám sa u nás zaužívalo hovoriť Tatári, keďže tí tvorili prvé prieskumné oddiely. Pripravovali sa na nový útok na západnú Európu, keď sa v novembri dozvedeli o Ogadaiovej smrti. Mongoli sa vrátili na východ a nikdy viac sa v takej sile nevrátili.
7 ZAČIATOK KONCA VEĽKEJ RÍŠE
Nasleduje obdobie vlády Džingischánových vnukov, čo je vlastne začiatok konca veľkej ríše. Nastáva tu starý známy stav, toľko rozoberaný aj v prípade Svätopluka a jeho synov, keď má vládca plno potomkov, pričom každý sa dožaduje svojho podielu. Dochádza tu potom zákonite k roztržkám, niekedy až bratovražedným bojom a k postupnému rozdrobovaniu a oslabovaniu krajiny. Džingischán mal vnukov dosť. Narátal som deviatich oficiálnych, ktorí nejakým spôsobom zasiahli do ďalšieho chodu krajiny. GÚYÚK, syn Ogadaia, vládol v rokoch 1246 – 1248.Po Ogadaiovej smrti bola 5 rokov regentkou ríše jeho vdova a matka Gúyúka – Merekitská princezná Tóregene. Vtedy (1243) mongolské jednotky v severozápadnom Iráne porazili vládcu Seljuk – tureckého štátu Konya, čím rozšírili svoje územie o Stredomorie. V roku 1246 bol Guyuk konečne uznaný kuriltaiom za Veľkého chána. (kuriltai – rodové zhromaždenie, zástupcovia aristokracie, rozhodovali o voľbe chána, vládcu. Do príchodu Džingischána bol pre nich zvolený chán iba akýmsi nástrojom, prostredníctvom ktorého ovládali krajinu.) Prudko odmietol pápežov protest proti pustošeniu Poľska a Maďarska (priniesol pápežský posol Carpiny) a jeho výzvu, aby mu bol oddaný ako ostatní európsky panovníci. Počas Guyukovej krátkej vlády sa vyhrotili jeho rozpory s bratrancom Batuom a len jeho skorá smrť pravdepodobne zabránila občianskej vojne.

MANGU (Monghe) bol synom Toluiho, Džingischánovho najmladšieho syna. Vládol v rokoch 1251 – 1259. Tri roky po Guyukovej smrti bola regentkou ríše jeho vdova Oghul-Gamish. Batu preto vyzval kuriltai, aby vybrali nového nástupcu. Tí za nového Veľkého chána zvolili Mangua, okupovateľa Mervy a Nishapury. Guyukovým synom sa to však nepáčilo a pripravovali sprisahanie na jeho odstránenie. Toto sprisahanie však bolo odhalené a úspešne potlačené a jeho účastníci vyhostení alebo popravený. Jeden z účastníkov, Ogadaiov vnuk Kaidu ušiel do centrálnej Ázie, kde bol až do konca života tvrdým odporcom Veľkého chána. Bol to jeden z prvých dôkazov o rozdrobenosti, ktorá nakoniec vyústila do zániku Mongolskej ríše. Po kratšom útlme však znovu začali dobyvateľské bitky. V roku 1253 Manguov brat Kublai (neskôr ďalší Veľký chán) zaútočil na južnú Čínu s dynastiou Sung. Druhý brat Hulagu tiahol na západ a vyraboval Bagdad. Zase sa o čosi hranice posunuli, ríša však už nebola ani zďaleka taká jednotná. Mangu zomrel v auguste 1259 pri obliehaní mesta v Sichuane. Jeho nástupcovia Kublai a neskôr Temur-Oljetu mali ešte titul Veľký chán, ale ríša sa už rozpadla na rôzne menšie vládne celky. KUBLAI (Kublaichán) vládol pomerne dlho, v rokoch 1260 – 1294.

Založil dynastiu Yuan v Číne, z ktorej vlastne pochádzajú dnešní Mongoli. Snažil sa vládnuť aj ako Veľký chán – hlava Mongolskej ríše, aj zvlášť ako vládca Číny. Aj keď oddanosť bratranca Batua , vládcu na území Ruska, bola nenahraditeľne stratená, jeho titul Veľkého chána uznali v Perzii (brat Hulagu), a tiež niektoré územia v centrálnej Ázii. V mongolskej domovine potlačil vzburu vedenú jeho bratom Arigh Bokem a držal v šachu aj dlhodobého nepriateľa Kaidua. V Číne toho vykonal viac. V roku 1271 vyhlásil novú dynastiu Yuan. Dlhý boj proti dynastii Sungv južnej Číne sa v 1276 úspešne ukončil jej kapituláiou pomocou známeho generála Bayana. Po prvý krát po 300 rokoch bola celá Čína zjednotená pod jedným vládcom. Korea a Tibet boli v poddanstve. Výpravy za more však už neboli také úspešné. Armáda vyslaná na Jávu bola podvedená miestnym vládcom – princom Wijaya, ktorý sa utiahol k šikovnej partizánskej vojne. Ešte horšie skončila výprava na Japonsko. Tajfún, v japonskej histórii oslavovaný ako „božský vietor“ (kamikaze), zničil obrovskú mongolskú armádu (1284). Vzhľadom na samotné Mongolsko však bola Kublaiova vláda érou obchodnej prosperity, náboženskej tolerancie a kultúrneho rozkvetu. Veľkým zdrojom poznatkov v tom čase bol benátsky obchodník Marco Polo.

BATU (1242 – 1255) – Zlatá horda v Rusku (1242 – 1502).Svojmu najstaršiemu synovi Yochimu poručil Džingischán obrovské územie rozprestierajúce sa východne od dnešného Kazachstanu až po brehy Volgy. Po Yochiho smrti(1227) zdedil jeho najstarší syn ORDA východnú časť tohoto územia – západnú Sibír, neskôr známu ako Chanát Bielej hordy. Druhému synovi Batuovi pripadla západná časť, zložená z Kwarizmu a stepí na juhu Ruska. Tento Džingischánov vnuk sa nikdy nestal Veľkým chánom napriek zjavnej snahe. Bol pôvodcom veľkého množstva nezhôd a podľa mňa má práve on a aj jeho brat Berke najväčší podiel na rozpade ríše. Ako som už spomínal, práve on bol na čele armády, ktorá vtrhla do Európy. Po ústupe z Maďarska v 1242 založil Batu chanát, známy pod názvom Zlatá horda. (pojem „horda“ pochádza z turko-mongolského slova „ordu“, čo označuje vojenský tábor) Kipchak – Turci, ktorí pôvodne osídľovali región ovládaný Batuom, sa miešali so svojimi okupovateľmi a ich reč postupne nahradila Mongolčinu. V blízkosti ústia Volgy založil Batu svoje hlavné mesto Sarai. Zomrel v roku 1255. Po krátkej vláde jeho dvoch synov sa panovníkom stal jeho brat Berke.

BERKE (1258 – 1266) na rozdiel od svojho brata, ktorý ostal verný viere svojho otca, prešiel na islam. Týmto počínaním si mongolskú Perziu, kde ešte stále boli väčšinou šamani alebo budhisti. Znepriatelil si aj bratranca Kublaia, Veľkého chána, tým, že podporoval požiadavky jeho rivalov Arigh Boka a Kaidua. Berkeova hlavná pozornosť sa však sústredila na vojnu proti bratrancovi HULAGUovi , prvému z Ilchánov v Perzii. Aj keď náboženský motív sa nedá zanedbať, hlavný spor bol o územie južne od Kaukazu, ktoré mali v rukách perzskí Mongoli, ale bolo požadované Zlatou hordou. Prvé víťazstvo patrilo Peržanom, ktorí pokročili na územie južne od Sarai. Tam však utrpeli ťažkú stratu, keď sa množstvo bojovníkov potopilo v rieke Terek, keď pri prechode pod nimi popraskal ľad. To zapríčinilo ich porážku. Sporadické boje prebiehali až do Berkeovej smrti roku 1266.

HULAGU 1. z Ilchánov v Perzii. V polovici 13. stor. bola takmer celá Perzia pod Mongolskou kontrolou. Po porážke rádu Assassinov – sekta fanatických prívržencov ortodoxného islamu, Hulagu cítil voľnú cestu na operáciu proti Moslimskému kalifátu (Kalif – hlava islamu). Vyzval Kalifa al – Mustasima, aby sa vzdal, čo aj vo februári 1258 urobil. Bagdad bol zničený a al – Mustasima udupaný na smrť, čo znamenalo koniec Moslimského kalifátu. (Táto inštitúcia trvala od 7. stor.) Po dobytí Bagdadu sa Hulagu vrátil do Azerbajdžanu, kde bolo sídlo dynastie perzských Ilchánov. V 1259 odišiel bojovať proti Sýrii. Aleppo a Damašk skoro padli a Hulagu sa začal sústreďovať na Egypt. Bolo to práve v čase smrti Veľkého chána Mangua a tiež v čase premiestnenia sa Zlatej hordy na Kaukaz. Preto Hulagu odtiahol zo Sýrie s časťou vojsk a nechal tam generála Ked – Bukaa so značne redukovaným mužstvom. To sa ukázalo ako chybný krok. Oproti nemu stál egyptský vodca Baybars (Panter) v slávnej armáde Mamlukov. Ked – Buka bol porazený, zajatý a popravený. Celá Sýria po Eufrat bola zabratá Egyptom. Táto udalosť sa pokladá za prvú veľkú prehru Mongolov, ktorú nikdy nepomstili.

8 DŽINGISCHÁNOV KLAN
Džingischán, slávny mongolský vojvodca z 13. storočia, nielenže vytvoril svojho času najväčšiu ríšu na svete, ale sa aj osobne postaral o jej zaľudnenie. Vyplýva to z medzinárodnej genetickej štúdie. Vedci totiž skúmali mužský chromozóm Y u mužov, ktorí žijú v oblasti, ktorú kedysi dávno pokrývala Džingischánova ríša. Zistili, že asi osem percent z nich má tento chromozóm takmer rovnaký. To predstavuje pol percenta všetkých mužov sveta, asi 16 miliónov ľudí. Bádatelia vyslovili špekuláciu, že ide o gény samotného Džingischána. Vychádzali pritom z historických prameňov. Džingischánove výboje boli sprevádzané masakrovaním všetkých porazených mužov a znásilňovaným žien. Napríklad Džingischánov najstarší syn Tuši mal oficiálne 40 synov. Po každom vojenskom víťazstve si vyhradil právo znásilňovať tie najkrajšie ženy. Jeho syn Kublajchán mal 22 legitímnych mužských potomkov a každý rok si nechal svoj hárem dopĺňať 30-imi pannami. Džingischánov klan teda vyprodukoval obrovské množstvo mužských potomkov, čo v kombinácii s vyvražďovaním porazených mohlo spôsobiť prevahu ich génov v populácii. Definitívny dôkaz však bude k dispozícii až keď sa podarí objaviť Džingischánov hrob, z ktorého by bolo možné získať vzorku DNA.
Džingischán (1206 –1227)

ZÁVER

Podľa mňa bol Džingischán jeden z najväčších bojovníkov, možno trochu ukrivdený a menej populárny ako Caesar, alebo Napoleon ale pravda je taká, že žiadny z iných vodcov nevybudoval za svojej vlády takú veľkú ríšu. Mnoho ľudí padlo kvôli jeho taktike, možno bojoval kvôli potešeniu, alebo musel pre udržanie ríše. Možno chcel zmeniť svet, každopádne dostal mongolov na výslnie. Zrejme bol najväčším dobyvateľom v histórii. Jeho úspech spočíval v slávnej armáde a tiež v spôsobe organizácie ríše.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Temindžin Džingischan