Alexander Macedónsky

Syn Filipa II. a Olimpie. Na trón nastúpil v dvadsiatich rokoch roku 336 pr. n. l. Macedónia bola pôvodne krajina pastierov a roľníkov, no postupne za vlády diplomaticky a politicky schopných kráľov, ktorý z generácie na generáciu zveľaďovali a zväčšovali ríšu, sa z nej stala v čase keď ju preberal mladý Alexander, veľká a vnútorne stabilná ríša, ktorá už stála za povšimnutie. Za vlády Filipa II. bola Macedónia štvrtou veľmocou v egejskej oblasti popri Aténach, Sparte a achaimenovskej ríši. V roku 338 pr. n. l. urobil Filip II. v bitke pri Chaironei definitívny koniec gréckej nezávislosti a práve v tejto bitke zažiaril Alexander, ktorý velil Macedónskym vojskám a rozbil tébske šíky. V tejto ríši boli len dve vrstvy, a to aristokracia a pastieri a roľníci. Tieto dve vrstvy sa však výborne dopĺňali. Pastieri a roľníci boli lojálne oddaný a vladárov dvor bol patriarchálne starostlivý. Každý vojak mal bez problémov prístup k svojim kniežatám. V roku 336 pr. n. l. bol Filip II. zavraždený a po tom ako sa Alexander vysporiadal s protivníkmi, ktorí sa chceli dostať na trón, zaujal miesto svojho otca. Potom začal upevňovať Macedónske kráľovstvo, ktoré pod jeho vedením zažilo len slávu a víťazstvá. Alexander bol veľmi inteligentný a zvedavý a preto mal vždy množstvo dôležitých informácii a bol veľmi vzdelaný. Mal výborných učiteľov ako: Leonidas ( základy vojenských vied ), Lysimachos ( literatúra ) a Aristoteles ( veda, história, zemepis, morálka, rétorika a politika ). Hneď po nástupe na trón, ako si urobil poriadok doma, vysporiadal sa z povstaniami v Grécku. Potom zamieril na sever, prenikol až za Dunaj a späť do Grécka kde sa medzi tým šírili správy o jeho smrti. Zrovnal Téby so zemou a všetkých predal do otroctva. Atény ho prosili o milosť, a tak ich nechal stáť. V roku 334 pr. n. l. sa vydal s 35-45 000 armádou do Ázie. V Tróji sa poklonil Achillovmu hrobu a priniesol mu obetu. Potom vymenil svoju zbroj za starobylú ( údajne ) Achillovu, ktorú odvtedy nosil pred sebou do každej bitky ako symbol spravodlivého boja. Perzský kráľ Dáreios III. Nepokladal Alexandra za silného súpera a tak nechal obranu na pohraničných vojskách. Tie boli tvorené 20 000 jazdcov a 10 000 gréckych žoldnierov. Pre Alexandra to bol doteraz najsilnejší súper, no porazil ho s minimálnymi stratami. Potom dobýjal jedno mesto za druhým a nenachádzal rovnocenného súpera. V meste Gordión bol povestný uzol na ktorý sa viazala legenda. Kto tento uzol rozviaže stane sa pánom Ázie.

Alexander ho rozťal na jeden krát a veštba sa skoro naplnila. Neďaleko mestečka Issos sa stretol s kráľom Dáreiom. Proti jeho armáde údajne stálo 600 000 vojakov Perzskej armády. Alexandrovo vojsko sa pustilo do boja s takým nasadením a odhodlaním že Perzská armáda čoskoro prestala existovať. Peržania za sebou zanechali takú korisť, že v Macedóncoch vyvolala bezmedzný úžas. Alexander si však zobral len jedinú skrinku, do ktorej si dal Íliadu ktorú dostal od Aristotela a ktorú zo sebou poctivo nosil. Keď raz večer videl ako sa jeden vojak trasie od zimy, posadil ho na svoje miesto so slovami: „ Ak by si sa narodil medzi Peržanmi, bol by si spáchal hrdelný zločin, keby si sa posadil do kráľovského kresla, keďže si sa narodil v Macedónii je ti to dovolené“. Dáreios keď už vedel akého má proti sebe súpera ponúkol Alexandrovi tretinu ríše a množstvo zlata. Alexandrovi to však nestačilo, mohol mať predsa celú ríšu. V roku 333 pred. n. l. pripojil Alexander k svojej ríši Egypt a toho istého roku 1. októbra sa stretol v rozhodujúcej bitke s Peržanmi. Alexander mal vtedy najväčšiu armádu: 40 000 pešiakov a 7 000 jazdcov. Na Perzskej strane sa stretlo údajne 40 000-1 mil. pešiakov 40 000 jazdcov a stovky vojnových vozov. Táto armáda však bola rovnako nekvalitná ako všetky predtým a jediný kvalitný vojaci bola kráľova osobná stráž asi 4 000 vojakov a aj s toho tvorili Grécky žoldnieri polovicu. Teraz už mal Alexander otvorenú cestu do Persepola, najbohatšieho mesta Perzie. Alexander tu našiel vyše 3 000 ton drahého kovu a celé rabovanie ukončil tým že osobne vypálil Xerxov palác ako symbol dobytia perzskej ríše. Tu mu hrozilo nebezpečenstvo zo strany macedónskych šľachticov, no spred tohto sprisahania sa vyslobodil. Potom popravil Perzského generála Bessa, ktorý zabil Dáreia a dosadil sa na Perzský trón. Alexandrovi toto víťazstvo nestačilo, bol odhodlaný prebojovať sa až na koniec sveta. Grécka armáda teda postupovala ďalej na východ, čiastočne aj na sever. Bojoval s mnohými kmeňmi a národmi. Prešiel cez nehostinné pohoria a púšte a zdolal všetky nástrahy Ázie až sa dostal k Indii, ku rieke Bias. Alexander si myslel, že koniec sveta už má na skok, no tu zistil že sa pred ním rozprestiera dlhočizná India, ktorá je pokrytá nebezpečnou džunglou. Aj napriek tomu bol odhodlaný ísť a uskutočniť svoj sen, no tu musel prvý krát cúvnuť. A to nie kvôli nepriateľovi, ale kvôli vlastnej armáde. Jeho vojaci vyčerpaný s tak dlhého ťaženia a toľkých bitiek odmietali pokračovať.

Chceli sa vrátiť domov k rodinám a užiť si bohatstvo nadobudnuté počas celého tohto ťaženia. Alexander sa teda musel vrátiť späť. Cesta späť bola ešte náročnejšia, pretože už boli všetci vyčerpaní. V roku 324 pr. n. l. prišiel do Susy a pustil sa do reorganizácie ríše. O rok neskôr prišiel do Babylonu a pripravoval výpravu do Arábie. Tu Alexander „Veľký“ III. Macedónsky, Ten ktorého nikto nikdy neporazil, Ten čo sa takmer stal pánom Ázie, Ten ktorého sa bál kráľ najväčšej ríše Perzie a ktorý Perziu dobyl, Ten ktorý ako 33 ročný stál na čele jednej z najväčších ríš sveta, 13. júna roku 323 pred. n. l. podľahol obyčajnej malárii. Tento VEĽKÝ človek ovplyvnil vývoj celého sveta. Spevnil vzťahy medzi západom a východom, rozšíril grécku kultúru na východ a obohatil ju o orientálne prvky a navyše so sebou bral mnoho učencov, ktorí zaznamenávali nové poznatky (napr. spozorovali príliv a odliv v oceáne, to že príliv a odliv v atlantickom a indickom oceáne sa deje súbežne, a aj vplyv mesiaca na tento jav). Za svojho ťaženia založil niekoľko nových miest : Alexandrií ako pamiatku na seba, Macedónsko a vojakov ktorý ho nasledovali do každého boja aj keď vyzeral neviem ako beznádejne a vždy pod jeho velením zvíťazili. .