Severoatlantická aliancia bola založená na základe dohody medzi členskými štátmi, do ktorej vstupoval každý slobodne po verejnej demokratickej diskusii a riadnom parlamentnom procese. Dohoda dodržiava individuálne práva, ako aj medzinárodné záväzky v súlade s Chartou Spojených národov. Zaväzuje každý členský štát podieľaním sa na riziku a zodpovednosti, ale aj na výhodách kolektívnej bezpečnosti a požaduje od každého záväzok nevstupovať do žiadneho medzinárodného záväzku, ktorý by mohol byť v rozpore s dohodou.
Medzi založením Aliancie a súčastnosťou uplynulo pol storočie histórie. Základným zámerom NATO po značnú časť tohoto obdobia bolo poskytovať okamžitú obranu a bezpečnosť svojim členským štátom. Dnes je to naďalej základným cielom, bezprostredný cieľ však prekonal podstatné zmeny.
Základné bezpečnostné úlohy
Hlavným cieľom NATO je zaručiť slobodu a bezpečnosť všetkých svojich členov politickými a vojenskými prostriedkami v súlade so Severoatlantickou dohodou a princípmi Charty spojených národov.
NATO stelesňuje spojenie, ktorým je bezpečnosť Severnej Ameriky trvalo spojená s bezpečnosťou Európy. Je to praktické vyjadrenie efektívnej kolektívnej snahy členov při podporovaní ich spoločných bezpečnostných záujmov.
Severoatlantická zmluva z roku 1949 – ktorá je právnym a zmluvným základom Aliancie, - bola založená v rámci článku 51 Charty Spjených národov, ktorý opätovne zdôrazňuje základné právo nezávislých štátov na individuálnu alebo kolektívnu obranu. Jako znie preambula dohody, cieľom spojencov je „podporovať mierové a priateľské vzťahy v severoatlantickej oblasti“.
Transformácie Aliancie
Nové bezpečnostné prostredie v Európe
4. apríla 1989 oslavovala Aliancia štyridsiate výročie podpísania Severoatlantickej zmluvy. Táto udalosť sa zhodovala so začiatkom obdobia podstatných zmien a prehlbovania vzájomných vzťahov medzi Východom a Zápdom, a medzinárodných vzťahov a ďalekosiahlej transformácie bezpečnostného prostredia.
Vývoj na konci osemdesiatych rokov
Koncom roka 1989 a v prvých týždňoch roku 1990 nastal výrazný pokrok na ceste k reforme politického a ekonomického systému Poľska a Maďarska, a v Nemeckej demokratickej republike, Bulharsku, Československu a rumunsku boli uskutočnené kroky smerujúce ku slobode a demokracii, ktoré ďaleko prekročili očakávania.
Realita a budúcnosť reforiem vniesli do vzťahov medzi stredoeurópskymi a východoeurópskymi krajinami a medzinárodnou spoločnosťou významné pozitívne zmeny a otvorili priestor pre nový a bohatší dialóg medzi Východom a Západom, ktorý poskytol skutočnú nádej namiesto strachu z konfrontácie a praktické návrhy spolupráce namiesto polemík.
Tieto zmeny sa nedosiahli bez ťažkostí a ako potvrdili udalosti v bývalom Sovietskom zväze a v ďalších častiach strednej a východnej Európy, zmeny so sebou priniesli nové znepokojenia v oblastiach bezpečnosti a stability.
Ruka priateľstva a spolupráce
Na summite v Londýne v júli roku 1990, v najvýznamnejšej deklarácii vydanej od založenia NATO, najvyšší predstavitelia štátov a vlád oznámili dôležité kroky smerujúce k transformácii Aliancie, uskutočňované spôsobom zodpovedajúcim novému bezpečnostnému prostrediu a ukončeniu konfrontácie medzi východom a Západom. Ponúkli vládam Sovietskeho zväzu a karjín strednej a východnej európy možnosti na založenie riadnych diplomatických vzťahov s NATO a pracovať smerom k novým vzájomným vzťahom, založených na spolupráci. Deklarácia bola vyhlásená mesiac predtým, jako sa ministri zahraničných vecí členských krajín NATO stretli v Škótsku a urobili výnimočný krok vydaním „Posolstva z Turnberry“, ktoré ponúkalo priateľstvo a spoluprácu Sovietskemu zväzu a všetkým ostatným európskym krajinám. Prehlásenie prezidenta Gorbačova z júla 1990, v ktorom akceptuje účasť zjednoteného Nemecka v Severoatlantickej aliancii, má očividnú spojitosť s pozitývnym charakterom tohoto Posolstva a s významnými návrhmi a záväzkami, ktoré najvyšší predstavitelia vlád členských krajín Aliancie predložili v Londýne.
Londýnska deklarácia obsahovala návrhy na rozvoj spolupráce mnohými rôznymi spôsobmi. Vedúci predstavitelia a zástupcovia krajín strednej a východnej Európy boli pozvaní na sídlo NATO v Bruseli. Mnohé týchto návštev sa uskutočnili a dohodli sa tu pravidelné styky na diplomatickej úrovni. Generálny tajomník NATO ihneď po Londýnskom summite navštívil Moskvu, aby informoval sovietske vedenie o návrchoch obsiahnutých v Deklarácii a oboznámil ich s odhodlaním Aliancie tvorivo využiť nové politické možnosti ktoré sa otvárali.
