V rovnakom čase, ako bola  podpísaná Zmluva o zvyčajných ozbrojených silách v Európe a všetky členské štáty KBSE zverejnili „Parížsku chartu za novú Európu“, bola v novembri 1990 v Paríži podpísaná spoločná  deklarácia a záväzok o neútočení. Spoločná deklarácia oficiálne ukončila nepriateľské vzťahy a znovu potvrdila úmysel signátorov zdržať sa hrozby alebo použitia sily proti územnej celistvosti alebo politickej nezávislosti akéhokoľvek štátu v súlade s cieľmi a princípmi Charty OSN a Helsinského záverečného aktu. Všetky štáty, ktoré sa zúčastňujú na KBSE, boli pozvané, aby sa k tomuto záväzku pripojili.

Kríza v Perzskom zálive

Napriek pozitívnemu priebehu mnohých rozvíjajúcich sa iniciatív sa ukázalo, že môžu rýchlo a za nepredvídateľných okolností vznikať nové ohrozenia stability, ako bola iracká invázia do Kuvajtu 2.augusta 1990 a následné udalosti v Prezskom zálive. Koaličné sily, ktoré sa sformovali pod vedením Spojených Štátov s cieľom zabrániť invázii, nesúviseli priamo s NATO, ale solidarita dosiahnutá v rámci NATO hala v súvislosti s týmto konfliktom významnú úlohu. Členské krajiny NATO intenzívne využívali fórum Aliancie  pre politické konzultácie od vypuknutia krízy a harli prvoradú úlohu pri podpore úsilia Spojených národov nájsť diplomatické riešenie. Keď neuspeli, hrali priame príspevky členských krajín NATO do Koaličných síl,ako aj ich skúsenosti pri zdieľaní aktív a spolupráci v rámci NATO opäť významnú úlohu. Navyše v akte, ku ktorému sa zaviazala sama Aliancia, prvky mobilných síl Veľiteľstva spojeneckých ozbrojených síl NATO boli vyslané do Turecka, aby demonštrovali záväzok kolektívnej obrany Aliancie podľa 5. článkuSeveroatlantickej zmluvy v prípade, že by vznikla Vonkajšia hrozba pre bezpečnosť Turecka zo situácie v Perzskom zálive.

Nové inštitúcie

Severoatlantická rada pre spoluprácu

V prostredí týchto udalostí bol rok 1991 rokom intenzívnejších vzájomných návštev a diplomatických kontaktov medzi Alianciou a krajinami strednej a východnej Európy, v súlade s rozhodnutiami, ktoré urobili najvyšší predsavitelia štátov a vlád členských krajín NATO v Londýne. Zverejnením Rímskej deklarácie v novembri 1991 bol položený na väčší základ ich rozvíjajúcie sa vzájomné vzťahy. Založenie Severoatlantickej rady pre spoluprácu (NACC) v decembri 1991 spojiloo členské krajiny NATO a pôôvodne 9 krajín strednej a východnej Európy a vytvorilo nové fórum. V marci 1992 sa účasť v Severoatlantickej rade pre spoluprácu (NACC) rozšírila, aby zahrnovala všetky členské krajiny Spoločenstva nezávislých štátov a v júni 1992 sa členmi stali Gruzínsko a Albánsko.

Stretnutie Severoatlantickej rady pre spoluprácu (NACC) sa konalo 20. decembra 1991, práve keď prestal existovať Sovietsky Zväz. Zároveň sa 11 bývalých sovietskych republík stalo členmi novozaloženého spoločenstva nezávislých štátov a anstúpilo na cestu intenzívnej politickej ekonomickej transformácie vo vnútri krajín, ale aj vzhľadom na ich medzinárodné vzťahy. V pozadí týchto udalostí sa do popredia dostávali regionálne problémy. V Náhornom Karabachu, Moldavsku, Gruzínsku a na ďaľších miestach prepuklo násilie a ostrilo na napätie vo vnútri štátov a medzi jednotlivými štátmi.

Hoci zhoršujúca sa situácia, pokračujúce používanie vojenskej sily a rastúce straty na životoch na území bývalej Juhoslávie boli hlavnými príčinami obáv a marili vyhliadky na mierový vývoj k novému bezpečnostnému prostrediu v Európe. Severoatlantická rada a Severoatlantická rada pre spoluprácu od začiatku krízy konzultovala a podporovala úsilie na obnovenie mieru, vxvíjané aj na iných fórach.

V rovnakom období boli diskusie o opatreniach, ktoré mali posilniť rolu KBSE pri upevňovaní stability a demokracie v Európe.

Euroatlantická partnerská rada (EAPC)

Euroatlantická partnerská rada bola založená v roku 1997 ako nasledoateľ Severoatlantickej rady pre spoluprácu. Spája 19. spojeneckých a 27 partnerských krajín na fóre, ktoré umožňuje pravidelnú konzultáciu a spoluprácu. Stretáva sa pravidelne na úrovni veľvyslancov a ministrov obrany a zahraničných vecí.

Najvyšší predstavitelia štátov a vlád všetkých 46 členských krajín sa tiež môžu stretnúť, ak to uznajú za vhodné, ako to urobili vo Washingotne v roku1999. Summit Euroatlantickej partnerskej rady (EAPC) vo Washingtone bol príležitosťou na otvorenú diskusiu o spolupráci v bezpečnosti medzi členskými krajinami Euroatlantickej partnerskej rady v 21. storočí.

Najvyšší predstavitelia štátov a vlád schválili dva dokumenty súvisiace s ďaľším vývojom programu Partnerstva pre mier. Prvý z nich, „Politicko—vojenský rámec pre operácie Partnerstva pre mier (PfP) pod vedením NATO“, sa venuje zapojeniu partnerských krajín do politických konzultácií a rozhodovania v operačnom plánovaní a štruktúre velenia budúcich operácií pod vedením NATO, na ktorých sa zúčastnia. Druhý dokument, nazvaný „K partnerstvu v 21. storočí – posilnené a viac operačné partnerstvo“, naznačuje hlavné prvky, ktoré umožnia Partnerstvu pre mier stať sa viac funkčnejším.