NATO - Severoatlantický pakt

Organizácia Severoatlantickej zmluvy (NATO)

Členské krajiny: Belgicko, Kanada, Česká republika, Dánsko, Francúzsko, Nemecko, Grécko, Maďarsko, Island, Taliansko, Luxembursko, Holandsko, Nórsko, Poľsko, Portugalsko, Španielsko, Turecko, Spojené kráľovstvo a Spojené štáty.

Severoatlantická zmluva, podpísaná vo Washingtone v apríli 1949, vytvorila Alianciu na kolektívnu obranu, jako ju definuje článok 51 Charty Spojených národov. Zmluva je uzatvorená na čas neurčitý. Štvrtý apríl 1999 znamenal 50. výročie zmluvy.

V súlade s 10. Článkom Washingtonskej zmluvy Aliancia ostáva otvorená pre vstup ďalších európskych štátov, ktoré budú podporovať jej princípy a prispejú k bezpečnosti v severoatlantickej oblasti. V roku 1952 sa pripojilo k pôvodným dvanástim členským krajinám Aliancie Grécko a Turecko, v roku 1955 nasledovala Nemecká spoloková republika a v roku 1982 Španielsko. V júli 1997 na summite v Madride najvyšší predstavitelia štátov a vlád Aliancie pozvali tri ďalšie krajiny na rozhovory o vstupe a 12. marca 1999 sa Česká republika, Maďarsko a Poľsko formálne stali členmi NATO. Aliancia v súčasnosti spája 17 európskych krajín so Spojenými štátmi a Kanadou.

Súbežne s vnútornou a vonkajšou transformáciou Aliancie, ktorá sa uskutočňuje od konca studenej vojny, NATO vytvorilo Euroatlantickú partnerskú radu alebo “ EAPC“ jako fórum pre konzultácie a spoluprácu s partnerskými krajinami v celej euroatlantickej oblasti. Vypracovalo intenzívny program praktickej spolupráce a pravidelných konzultácií s 27 krajinami, ktoré sa zúčastňujú na iniciatíve Partnerstva pre mier, ktorá sa začala v roku 1994. Vytvorilo nové štruktúry, ktoré odrážajú zintenzívnenie spolupráce s Ruskom a partnerstvo s ukrajinou, jako aj rozšírený Dialóg so zainteresovanými krajinami v stredozemnej oblasti. Uskutočnilo Vnútornú a vonkajšiu reformu a vytvorilo NATO jako nástroj mieru a stability v euroatlantickej oblasti na začiatku nového tisícročia.

Postupom roku 1999 NATO oslávilo 50. Výročie. Ďaľší summit sa konal vo Washingtone v apríli 1999, počas vrcholenia konfliktu v Kosove, keď členské krajiny NATO vykonávali letecký útok v záujme ukončenia etnických čistiek a porušovania ľudských práv vládou Juhoslovanskej zväzovej republiky. Konflikt sa skončil koncom júna 1999 stiahnutím srbských ozbrojených síl a rozvinutím kosovských síl (KFOR) pod vedením NATO,  poverených Bezpečnostnou radou OSN uplatňovaním Vojenskej technickej zmluvy, ktorá sa uzavrela 9. Júna.

Washingtonský summit sa zameral na pokračujúcu krízu v Kosove a zaoberal sa otázkami, ktoré sa týkali budúcej stability v juhovýchodnej Európe. Ďalšie rozhodnutia, ktoré sa prijali vo washingtone, zahrnovali schválenie a zverejnenie revidovanej Strategickej koncepcie Aliancie, prijatie Akčného plánu pre členstvo (MAP), schválenie opatrení na zvýšenie podpory programu Partnerstva pre mier a začatie nových iniciatív smerujúcich k zvýšeniu obranných schopností členských krajín NATO podľa meniacich sa požiadaviek. Prehĺbilo sa úsilie Aliancie s cieľom obmedziť šírenie zbraní hromadného ničenia (ZHN).

Následný vývoj v rámci Aliancie sa zameral najmä na posilnenie Európskej bezpečnostnej a obrannej identity (ESDI) v rámci Aliancie a na vývoj potrebných štruktúr pre spoluprácu medzi NATO a európskou úniou (EÚ) a podľa jej rozhodnutí rozvíjať svoju operačnú úlohu v súvislosti s krízovým manažmentom a mierovými operáciami.

Počiatky aliancie

Od roku 1945 do roku 1949, uvedomujúc si naliehavú potrebu ekonomickej rekonštrukcie, krajiny západnej Európy a ich severoamerickí spojenci vnímali s obavami politiku a metódy ZSSR. Po splnení svojich záväzkov z čias vojny so zreteľom na obmedzovanie obranných kapacít  a demobilizáciu ozbrojených síl rástlo znepokojenie vlád západných štátov, keď sa ukázalo, že sovietske vedenie plánuje ponechať si svoje ozbrojené sily v plnej sile.

V období rokov 1947 až 1949 postupnosť dramatických politických udalostí uviedla do pohybu rad udalosti. Medzi tieto udalosti patrilo priame ohrozenie suverenity Nórska, Grécka, Turecka a ďaľších krajín západnej Európy, prevrat v Československu v roku 1948 a vyhlásená blokáda Berlína, ktorá sa začala v apríli v rovnakom roku. Podpísanie Bruselskej dohody v roku 1948 naznačovalo odhodlanie piatich krajín západnej európy – Belgicka, Francúzska, Luxemburska, Holandska a Spojeného královstva – vyvinúť spoločný obranný systém a posilniť vzťahy medzi sebou takým spôsobom, ktorý by umožňoval odolávať ideologickým, politickým a vojenským ohrozeniam ich bezpečnosti.

Potom nasledovali rokovania so spojenými Štátmi a Kanadou o vytvorení jednotnej severoatlantickej Aliancie, založenej na bezpečnostných zárukách a vzájomných záväzkoch medzi Európou a Severnou Amerikou, Dánsko, Island, Taliansko, Nórsko a Portugalsko boli pozvané signatármi Bruselskej dohody, aby sa na tomto procese zúčastnili. Tieto rokovania vyvrcholili v apríli 1949 podpisom Washingtonskej dohody, ktorá koordinovala spoločný bezpečnostný systém založený na partnerstve týchto 12 krajín. V roku 1952 pristúpili k dohode Grécko a Turecko. Nemecká spoloková republika vstúpila do Aliancie v roku 1955 a v roku 1982 sa členom NATO stalo aj Španielsko. Česká republika, maďarsko a Poľsko vstúpili do NATO v roku 1999.

Medzi založením Aliancie a súčastnosťou uplynulo pol storočie histórie. Základným zámerom NATO po značnú časť tohoto obdobia bolo poskytovať okamžitú obranu a bezpečnosť svojim členským štátom. Dnes je to naďalej základným cielom, bezprostredný cieľ však prekonal podstatné zmeny.

Základné bezpečnostné úlohy

Hlavným cieľom NATO je zaručiť slobodu a bezpečnosť všetkých svojich členov politickými a vojenskými prostriedkami v súlade so Severoatlantickou dohodou a princípmi Charty spojených národov.

NATO stelesňuje spojenie, ktorým je bezpečnosť Severnej Ameriky trvalo spojená s bezpečnosťou Európy. Je to praktické vyjadrenie efektívnej kolektívnej snahy členov při podporovaní ich spoločných bezpečnostných záujmov.

Severoatlantická zmluva z roku 1949 – ktorá je právnym a zmluvným základom Aliancie, - bola založená v rámci článku 51 Charty Spjených národov, ktorý opätovne zdôrazňuje základné právo nezávislých štátov na individuálnu alebo kolektívnu obranu. Jako znie preambula dohody, cieľom spojencov je „podporovať mierové a priateľské vzťahy v severoatlantickej oblasti“.

Transformácie Aliancie

Nové bezpečnostné prostredie v Európe

4. apríla 1989 oslavovala Aliancia štyridsiate výročie podpísania Severoatlantickej zmluvy. Táto udalosť sa zhodovala so začiatkom obdobia podstatných zmien a prehlbovania vzájomných vzťahov medzi Východom a Zápdom, a medzinárodných vzťahov a ďalekosiahlej transformácie bezpečnostného prostredia.

Vývoj na konci osemdesiatych rokov

Koncom roka 1989 a v prvých týždňoch roku 1990 nastal výrazný pokrok na ceste k reforme politického a ekonomického systému Poľska a Maďarska, a v Nemeckej demokratickej republike, Bulharsku, Československu a rumunsku boli uskutočnené kroky smerujúce ku slobode a demokracii, ktoré ďaleko prekročili očakávania.

Realita a budúcnosť reforiem vniesli do vzťahov medzi stredoeurópskymi a východoeurópskymi krajinami a medzinárodnou spoločnosťou významné pozitívne zmeny a otvorili priestor pre nový a bohatší dialóg medzi Východom a Západom, ktorý poskytol skutočnú nádej namiesto strachu z konfrontácie a praktické návrhy spolupráce namiesto polemík.

Tieto zmeny sa nedosiahli bez ťažkostí a ako potvrdili udalosti v bývalom Sovietskom zväze a v ďalších častiach strednej a východnej Európy, zmeny so sebou priniesli nové znepokojenia v oblastiach bezpečnosti a stability.

Ruka priateľstva a spolupráce

Na summite v Londýne v júli roku 1990, v najvýznamnejšej deklarácii vydanej od založenia NATO, najvyšší predstavitelia štátov a vlád oznámili dôležité kroky smerujúce k transformácii Aliancie, uskutočňované spôsobom zodpovedajúcim novému bezpečnostnému prostrediu a ukončeniu konfrontácie medzi východom a Západom. Ponúkli vládam Sovietskeho zväzu a karjín strednej a východnej európy možnosti na založenie riadnych diplomatických vzťahov s NATO a pracovať smerom k novým vzájomným vzťahom, založených na spolupráci. Deklarácia bola vyhlásená mesiac predtým, jako sa ministri zahraničných vecí členských krajín NATO stretli v Škótsku a urobili výnimočný krok vydaním „Posolstva z Turnberry“, ktoré ponúkalo priateľstvo a spoluprácu Sovietskemu zväzu a všetkým ostatným európskym krajinám. Prehlásenie prezidenta Gorbačova z júla 1990, v ktorom akceptuje účasť zjednoteného Nemecka v Severoatlantickej aliancii, má očividnú spojitosť s pozitývnym charakterom tohoto Posolstva a s významnými návrhmi a záväzkami, ktoré najvyšší predstavitelia vlád členských krajín Aliancie predložili v Londýne.

Londýnska deklarácia obsahovala návrhy na rozvoj spolupráce mnohými rôznymi spôsobmi. Vedúci predstavitelia a zástupcovia krajín strednej a východnej Európy boli pozvaní na sídlo NATO v Bruseli. Mnohé týchto návštev sa uskutočnili a dohodli sa tu pravidelné styky na diplomatickej úrovni. Generálny tajomník NATO ihneď po Londýnskom summite navštívil Moskvu, aby informoval sovietske vedenie o návrchoch obsiahnutých v Deklarácii a oboznámil ich s odhodlaním Aliancie tvorivo využiť nové politické možnosti ktoré sa otvárali.

Kríza v Perzskom zálive

Napriek pozitívnemu priebehu mnohých rozvíjajúcich sa iniciatív sa ukázalo, že môžu rýchlo a za nepredvídateľných okolností vznikať nové ohrozenia stability, ako bola iracká invázia do Kuvajtu 2.augusta 1990 a následné udalosti v Prezskom zálive. Koaličné sily, ktoré sa sformovali pod vedením Spojených Štátov s cieľom zabrániť invázii, nesúviseli priamo s NATO, ale solidarita dosiahnutá v rámci NATO hala v súvislosti s týmto konfliktom významnú úlohu. Členské krajiny NATO intenzívne využívali fórum Aliancie  pre politické konzultácie od vypuknutia krízy a harli prvoradú úlohu pri podpore úsilia Spojených národov nájsť diplomatické riešenie. Keď neuspeli, hrali priame príspevky členských krajín NATO do Koaličných síl,ako aj ich skúsenosti pri zdieľaní aktív a spolupráci v rámci NATO opäť významnú úlohu. Navyše v akte, ku ktorému sa zaviazala sama Aliancia, prvky mobilných síl Veľiteľstva spojeneckých ozbrojených síl NATO boli vyslané do Turecka, aby demonštrovali záväzok kolektívnej obrany Aliancie podľa 5. článkuSeveroatlantickej zmluvy v prípade, že by vznikla Vonkajšia hrozba pre bezpečnosť Turecka zo situácie v Perzskom zálive.

Nové inštitúcie

Severoatlantická rada pre spoluprácu

V prostredí týchto udalostí bol rok 1991 rokom intenzívnejších vzájomných návštev a diplomatických kontaktov medzi Alianciou a krajinami strednej a východnej Európy, v súlade s rozhodnutiami, ktoré urobili najvyšší predsavitelia štátov a vlád členských krajín NATO v Londýne. Zverejnením Rímskej deklarácie v novembri 1991 bol položený na väčší základ ich rozvíjajúcie sa vzájomné vzťahy. Založenie Severoatlantickej rady pre spoluprácu (NACC) v decembri 1991 spojiloo členské krajiny NATO a pôôvodne 9 krajín strednej a východnej Európy a vytvorilo nové fórum. V marci 1992 sa účasť v Severoatlantickej rade pre spoluprácu (NACC) rozšírila, aby zahrnovala všetky členské krajiny Spoločenstva nezávislých štátov a v júni 1992 sa členmi stali Gruzínsko a Albánsko.

Stretnutie Severoatlantickej rady pre spoluprácu (NACC) sa konalo 20. decembra 1991, práve keď prestal existovať Sovietsky Zväz. Zároveň sa 11 bývalých sovietskych republík stalo členmi novozaloženého spoločenstva nezávislých štátov a anstúpilo na cestu intenzívnej politickej ekonomickej transformácie vo vnútri krajín, ale aj vzhľadom na ich medzinárodné vzťahy. V pozadí týchto udalostí sa do popredia dostávali regionálne problémy. V Náhornom Karabachu, Moldavsku, Gruzínsku a na ďaľších miestach prepuklo násilie a ostrilo na napätie vo vnútri štátov a medzi jednotlivými štátmi.

Hoci zhoršujúca sa situácia, pokračujúce používanie vojenskej sily a rastúce straty na životoch na území bývalej Juhoslávie boli hlavnými príčinami obáv a marili vyhliadky na mierový vývoj k novému bezpečnostnému prostrediu v Európe. Severoatlantická rada a Severoatlantická rada pre spoluprácu od začiatku krízy konzultovala a podporovala úsilie na obnovenie mieru, vxvíjané aj na iných fórach.

V rovnakom období boli diskusie o opatreniach, ktoré mali posilniť rolu KBSE pri upevňovaní stability a demokracie v Európe.

Euroatlantická partnerská rada (EAPC)

Euroatlantická partnerská rada bola založená v roku 1997 ako nasledoateľ Severoatlantickej rady pre spoluprácu. Spája 19. spojeneckých a 27 partnerských krajín na fóre, ktoré umožňuje pravidelnú konzultáciu a spoluprácu. Stretáva sa pravidelne na úrovni veľvyslancov a ministrov obrany a zahraničných vecí.

Najvyšší predstavitelia štátov a vlád všetkých 46 členských krajín sa tiež môžu stretnúť, ak to uznajú za vhodné, ako to urobili vo Washingotne v roku1999. Summit Euroatlantickej partnerskej rady (EAPC) vo Washingtone bol príležitosťou na otvorenú diskusiu o spolupráci v bezpečnosti medzi členskými krajinami Euroatlantickej partnerskej rady v 21. storočí.

Najvyšší predstavitelia štátov a vlád schválili dva dokumenty súvisiace s ďaľším vývojom programu Partnerstva pre mier. Prvý z nich, „Politicko—vojenský rámec pre operácie Partnerstva pre mier (PfP) pod vedením NATO“, sa venuje zapojeniu partnerských krajín do politických konzultácií a rozhodovania v operačnom plánovaní a štruktúre velenia budúcich operácií pod vedením NATO, na ktorých sa zúčastnia. Druhý dokument, nazvaný „K partnerstvu v 21. storočí – posilnené a viac operačné partnerstvo“, naznačuje hlavné prvky, ktoré umožnia Partnerstvu pre mier stať sa viac funkčnejším.

Významným úspechom Euroatlantickej partnerskej rady bolo na základe návrhu Ruskej federácie založenie euroatlantického centra pre koordináciu pri odstraňovaní následkov katastrof na sídle NATO. Centrum bolo otvorené v júni 1998 a bolo okamžite využité na podporu Vysokého komisára Spojených národov pre utečencov, pri snahe o pomoc Albánsku utečencom utekajúcim z Kosova. Koordinovaná humanitná pomoc NATO a partnerských krajín bola urýchlená, ako odpoveď na vystupňovanú situáciu utečencov v obalsti od konca marca 199. Euroaltantické centrum pre koordináciu pri odstraňovaní následkov katastrof hralo významnú úlohu aj v koordinovaní humanitnej pomoci pre podvodňami postsihnuté časti západnej Ukrajiny.

Strategická koncepcia Aliancie

Na summite vo Washingtone v apríli 199 schválili členské krajiny NATO stratégiu ako pripraviť Alianciu na výzvy v obalsti bezpečnosti, ako aj na príležitosti 21. storočia a ako viesť politický a vojenský vývoj v budúcnosti.

Strategická koncepcia bola prvýkrát zverejnená v roku 1991. Jej rozpracovanie v roku 1999, rovnako ako jej predchodca, je autoritatívnym vyhlásením cieľov Aliancie a poskytuje vedenie na najvyššej úrovni, aké politické a vojenské prostriedky použiť na ich dosiahnutie.

Iniciatíva NATO v oblasti obranných schopností

Na Washingtonskom summite v apríli 1999 bola spočiatku Iniciatíva v oblasti obranných schopností NATO navrhnutá tak, aby bola Aliancia schopná odpovedať na bezpečnostné výzvy 21. storočia a bola pripravená efektívne riešiť krízy, ako bola kríza v Kosove, ako aj udržiavať si schopnosť plniť základné povinnosti v oblasti kolektívnej obrany svojich členských krajín.

Počas studenej vojny bolo plánovanie obrany NATO zamerané najmä na udržiavanie schopností, potrebných na obranu proti možným prejavom agresie zo strany Sovietskeho Zväzu a Varšavského paktu. Dnes je európske bezpečnostné prostredie komlexnejšie. Najpravdepodobnejšie ohrozenia bezpečnosti pochádzajú z konfliktov na okrajoch Európy, napríklad z bývalej Juhoslávie, alebo zo šírenia zbraní hromadného ničenia. V dôsledku toho Aliancia musí byť pripravená, okrem schopnosti brániť sa proti uvažovanej agresii, odpoveda na krízy rýchlym rozmiestnením jednotiek za hranicami Aliancie.

Jadrové sily NATO v novom bezpečnostnom prostredí

Ok konca studenje vojny podnikla Aliancia ďalekosiahle kroky na prispôsobenie svojej celkovej politiky a obranného postoja novému bezpečnostnému prostrediu. Pri realizovaní svojho nového, širokého prístupu k bezpečnosti, ktorý uznáva význam politických, ekonomických a sociálnych faktorov, ako aj faktorov životného prostredia, spolu s nevyhnutným obranným rozsahom, členské krajiny NATO výhodne využili príležitosti, poskytnuté vďaka významným zlepšeniam bezpečnostného prostredia. Jadrová stratégia NATO a postoj ozbrojených síl boli medzi prvými prehodnotenými oblasťami. Sú to aj oblasti, ktoré sa mali stať predmetom najradikálnejších zmien.

Počas studenej vojny jadrové sily NATO hrali centrálnu úlohu v stratégii pružnej reakcie Aliancie. S cieľom zabrániť vojne v Európe boli jadrové zbrane integrované do celej štruktlúry ozbrojených síl NATO a Aliancia mala pripravené rozmanité plány cieľov, ktoré mohli byť uskutočnené v krátkom čase. Táto úloha znamenala vysokú úroveň pripravenosti a rýchlu reakciu významných častí jadrových síl NATO.

V novom bezpečnostnom prostredí NATO radikálne znížilo svoju závislosť od jadrových zbraní. Jeho stratégiou ostalo predchádzať vojne.

Otváranie Aliancie

Proces rozširovania NATO

Od podpísania Severoatlantickej zmluvy sa sedem krajín pripojilo k 12 začínajúcim signátorom, čím sa zvýšil celkový počet spojencov NATO na 19. Česká republika, Maďarsko a Poľsko vstúpili do Aliancie v marci roku 1999 po pozvaní, predloženom na madridskom summite v roku 1997. Tri posledné členské krajiny sa zúčastnili na svojom prvom summite ako členovia vo Washingtone v apríli 1999. V tom čase vedúci predstavitelia NATO zdôrazňovali pokračovanie otvorenosti Aliancie pre ďaľších nových členov, ktorí sú schopní podporovať zásady znluvy a prispieť k mieru a bezpečnosti v euroatlantickej oblasti.

Štúdia o rozšírení NATO z roku 1995

V januári 1994 na Bruselskom summite vedúci predstavitelia spojeneckých krajín opätovne potvrdili, že Aliancia je otvorená pre členstvo ďaľších európskych štátov, ktoré dokážu podporovať zásady Washingtonskej zmluvy a prispieť k bezpečnosti v euroatlantickej oblasti.

Rozširovanie NATO je ďaľším krokom k základnému cieľu Aliancie podporovať bezpečnosť a zvyšovať stabilit v celej euroatlantickej oblasti, ktorý doplňuje smerovanie k širšej integrácii, najmä rozširovanie Európskej únie (EÚ) a posilňovanie Organizácie pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe. NATO ostane obrannou Alianciou ktorej základným cieľom je zachovať mier v euroatlantickej oblasti a zabezpečovať bezpečnsoť svojich členov.

Proces pristúpenia

Hlavné kroky, ktoré viedli k pristúpeniu troch nových členských krajín sú nasledovné:

• 10. januára 1994. Na summite NATO v Bruseli 16 najvyšších predstaviteľov spojeneckých krajín vyhlásilo, že očakávajú a uvítali by rozšírenie NATO o demokratické štáty z východnej Európy. Opätovne potvrdili, že Aliancia, na základe 10. článku Washingtonskej zmluvy, je otvorená pre členstvo ďaľších európskych štátov, ktoré sú schopné podporovať zásady Washingtonskej zmluvy a prispieť k bezpečnosti v euroatlantickej oblasti.
• September 1995. Aliancia schválila Štúdiu o rozširovaní NATO definujúcu podmienky, ktoré treba zohľadniť v procese rozširovania. Štúdia uviedla, že proces by mal zohľadniť príslušný politický a bezpečnostný vývoj v celej Európe. Štúdia zostáva základom pre prístup NATO na pozývanie nových členov.
• V priebehu roku 1996 sa uskutočnil intenzívny indiviuálny dialóg s 12 partnerskými krajinami. Tieto rozhovory umožnili pochopiť mechanizmus fungovania Aliancie a umožnili Aliancii zistiť úroveň pripravenosti krajiny z hľadiska ich vnútorného vývoja a ako riešia spory so susednými krajinami. Štúdia to identifikovala ako dôležitú a nevyhnutnú podmieku pre členstvo.
• 10. decembra 1996. Spojenecké krajiny NATO začali vypracúvať odporúčania o tom, ktorá krajina alebo krajiny by sa mali pozvať na začatie rozhovorov o pristúpení a začali sa prípravy na vykonanie rozhodnutia na Madridskom summite v júli 1997.
• Začiatkom roku 1997. Na žiadosť 11 partnerských krajín sa uskutočnili stretnutia individuálneho dialógu. Súbežne s tým vojenské orgány NAT vykonali analýzu rozhodujúcich vojenských faktorov, týkajúcich sa konkrétnych krajín zainteresovaných pre členstvo v NATO.
• 8. júla 1997. Najvyšší predstavitelia spojencov sa stretli v Madride a pozvali Českú republiku, Maďarsko a Poľsko, aby začali rozhovory o pristúpení s Alianciou. Opätovne potvrdili, že NATO ostane otvorené pre nových členov.
• V septembri až novembri 1997. Rozhovory o pristúpení sa konali s každou z troch pozvaných krajín. Na konci tohto procesu tieto tri krajiny poslali listy o úmysle, ktoré potvrdzovali záväzky, prevzaté počas rozhovorov.
• 16. decembra 1997. Ministri zahraničných vecí členských krajín NATO podpísali protokoly k severoatlantickej zmluve o pristúpení týchto troch krajín.
• V priebehu roku 1998 spojenecké krajiny ratifikovali Protokoly o pristúpení, v súlade so svojimi národnými právnymi postupmi.
• 12. marca 1999. Po ukončení svojich vlastných národných legislatívnych postupov ministri zahraničných vecí Českej republiky, Maďarska a Poľska uložili listiny o pristúpení k Severoatlantickej  zmluve počas slávnostného obradu v Independence, v štáte Missouri, v Spojených štátoch. Znamená to ich formálny vstup do Aliancie.
• 16. marca 1999. Štátne zástavy troch nových členských štátov sa slávnostne vztýčili na hlavnom sídle NATO v Bruseli.

Partnerstvo pre mier

Cieľ a rozsah

Program Partnerstvo pre mier je hlavnou iniciatívou, ktorú predstavilo NATO na Bruselskom summite Severoatlantickej rady v januári 1994. Cieľom Partnerstva je zvýšiť stabilitu a bezpečnosť v celej Európe. Pozvanie do Partnerstva pre mier bolo určené všetkým štátom, ktoré sú členmi Severoatlantickej rady pre spoluprácu a ďaľším štátom, ktoré sa zúčastňujú na Konferencii o bezpečnosti a spolupráci v Európe a dokážu a chcú prispieť do programu. Od roku 1994 pozvánku prijalo celkove 30 krajín. Vstup troch bývalých členských krajín Partnerstva pre mier, Českej republiky, Maďarska a Poľska, do NATO znamená, že súčasný počet účastníkov v Partnerstve pre mier je 27. Činnosti, ktoré vykonáva každý partner, sú založené na spoločne vypracovaných Individuálnych programoch Partnerstva. Program Partnerstva pre mier sa zameriava na spoluprácu súvisiacu s obranou.

Všetci členovia Partnerstva pre mier sú aj členmi Euroatlantickej partnerskej rady, ktorá poskytuje celkový rámec pre spoluprácu medzi NATO a jeho partnerskými krajinami.

Rámcový dokument zahrnuje špecifické záväzky, ktorými sa zaviaže každý účastnícky štát, že bude spolupracovať s NATO pri plnení cieľov programu ako celku. Sú tieto záväzky:

• uľahčiť priehľadnosť procesov národného obranného plánovania a rozpočtovania.
• zabezpečiť demokratickú kontrolu obranných síl.
• zachovať schopnosti a pripravenosť prispievať k operáciám pod vedením Organizácie Spojených národov alebo k tým, za ktoré zodpovedá OBSE.

Vzťahy medzi NATO a Európskou úniou

Helsinské zasadanie Rady Európskej únie, ktoré sa konalo v decembri 1999, určilo za „hlavný cieľ“ pre členské krajiny Európskej únie vytvorenie dostatočných vojenských kapacít potrebných na vedenie operácii v rámci krízového manažmentu. Cieľom je umožniť Európskej únii  do roku 2003 vytvoriť 60 000 ozbrojených síl, ktoré sú schopné pôsobiť v preistore nasadenia pomerne dlhý čas, schopné plniť celý rozsah tzv. Petersbergských úloh, prijatých v Amsterdamskej zmluve v roku 1997. Tieto pozostávajú z humanitných a záchranných úloh, úloh na zachovanie mieru a úloh v krízovom manažmente, včítane nastolenia mieru. Ich úlohou by bolo zúčastniť sa na vojenských operáciách pod vedením Európskej únie, na prekonávanie medzinárodných krít mimo priestoru zodpovednosti NATO. Tento proces je súčasťou rozhodnutia EÚ a nevyhnutnosti vytvorenia spoločnej európskej politiky v oblasti bezpečnsoti a obrany, ktorá by vojensky podložila Spoločnú zahraničnú a bezpečnostnú politiku. Zabráni zbytočnej duplikácii so štruktúrami NATO a neobsahuje vytvorenie Európskej armády.

Okrem toho sa Európska únia rozhodla vytvoriť stále politické a vojenské štruktúry, včítane Politického a bezpečnostného výboru, Vojenského výboru a Vojenského štábu, aby zabezpečila potrebné politické vedenie a strategické riadenie takých oprácií. Európska únia sa rozhodla rozvíjať aj opatrenia umožňujúce potrebné konzultácie, spoluprácu a priehľadnosť s NATO a zabezpečiť nevyhnutný dialóg, konzultácie a spoluprácu s európskymi členmi NATO, ktorí nie sú členmi Erópskej únie, o otázkach súvisiacich s európskou bezpečnostnou a obrannou politikou a krízovým manažmentom.

Dialóg medzi Alianciou a Európskou úniou sa neustále prehlbuje v súlade s rozhodnutiami prijatými vo washingtone  a nesôr a v súlade s vývojom v Európskej únii. Na zasadaniach Európskej rady v Nice a Severoatlantickej rady v Bruseli v decembri 2000 sa zaznamenal ďaľší pokrok. ministri zahraničných vecí členských krajín Aliancie prehlásili, že majú spoločný cieľ, podporovaný členskými štátmi Európskej únie, vytvoriť skutočné partnerstvo v krízovom manažmente medzi NATO a Európskou úniou. Obidve organizácie súhlasili, že vzájomné konzultácie a spolupráca sa budú medzi nimi rozvíjať v otázkach dotýkajúcich sa spoločných záujmov v oblasti bezpečnosti, obrany a krízového manažmentu tak, aby sa umožnilo predchádzať krízam, čeliť im vhodnou vojenskou reakciou a zabezpečiť tak fungovanie efektívneho krízového manažmentu.

Na základe zasadaní z decembra roku 2000 sa v januári 2001 uskutočnila výmena listov medzi generálnym tajomníkom a švédskym predsedníctvom Európskej únie o konaní spoločných zasadaní na úrovni veľvyslancov a ministrov. Tento plán uvažoval najmenej o troch zasadaniach na úrovni veľvyslancov a o jednom zasadaní na ministerskej úrovni v priebehu šiestich mesiacov. Obidve organizácie sú však zaviazané urýchliť konzultácie v čase krízy. Preto sa teraz konajú pravidelné zasadania Politického a bezpečnostného výboru EÚ a Severoatlantickej rady, a tieto dve organitácie rýchlo postupujú od teórie Európskej bezpečnostnej a obrannej identity a Európskej obrannej a bezpečnsotnej politiky ku konzultáciám a spolupráci v konkrétnych a aktuálnych otázkach, ako je napríklad situácia na západnom Balkáne.

Od polovice roku 2000 sa konajú spoločné zasadania pracovných skupín NATO – EÚ, na ktorých sa diskutuje o aktuálnych otázkach bezpečnosti o formách prístupu Európskej únie k zariadeniam. Na jar 2001 bol generálnny tajomník NATO po prvýkrát pozvaný, aby informoval Radu EÚ pre všeobecné záležitosti o politike NATO.

V lete 2001 uzavreli NATO a sekretariát Rady EÚ predbežnú dohodu o bezpečnosti medzi týmito dvoma organizáciami, upravujúci výmenu tajných informácií. Úsilie oboch organizácií smeruje k uzatvoreniu trvalej dohody o bezpečnosti medzi NATO a EÚ.

V druhej polovici roku 2000 prispeli experi Aliancie vojenskými a technickými odporúčaniami k práci expertov Európskej únie na vytvorenie katalógu ozbrojených síl a vojenských kapacít pre halvný cieľ Európskej únie ako súčasť prípravy Konferencie o poskytnutí vojenských kapacít EÚ, ktorá sa konala v novembri roku 2000. Na svojom zasadaní ministri zahraničných vecí členských krajín Aliancie v decembri 2000 vyjadrili pripravenosť NATO poskytovať ďaleľ pomoc na žiadosť EÚ podľa potrebných rozhodnutí na úrovni expertov.

V rámci NATO ďalej pokračujú práce na rozpracovanie základných otázok, týkajúcich sa ďaľšieho rozvoja Európskej bezpečnostnej a obranej identity, najmä na definovanie rozsahu európskych alternatív a právomoci velenia, o predpoklade dostupnosti vopred identifikovaných zariadení a vojenských kapacít, o zaručenosti prístupu k schopnostiam operačného plánovania NATO a o adaprácii obranného plánovacieho procesu Aliancie.

Sídlo NATO

Predstavitelia a národné delegácie, generálny tajomník a Medzinárodný  štáb, národní vojenskí prestavitelia, predseda Vojenského výboru NATO a Medzinárodný vojenský štáb. Sídlia tam aj diplomatické misie partnerských krajín, Štáb sídla NATO pre konzultácie, velenie a riadenie a viaceré agentúry NATO.

Na hlavnom veliteľstve NATO je na plný úväzok zamestnaných približne 3 150 ľudí. Z nich asi 1 400 sú členovia národných delegácií a národní vojenskí predstavitelia pri NATO. Pracuje tu približne 1 300 cicilných členov Medzinárodného štábu alebo agentúr a 350 príslušníkov Medzinárodného vojenského štábu, včítane približne 80 civilných zamestnancov. Predstavitelia reprezentujúci diplomatické misie alebo styčné úrady partnerských krajín majú aj úrady na sídle NATO.

Stáli civilní predstavitelia a národné delegácie

Každá členská krajina je zastúpená v Severoatlantickej rade veľvyslancom alebo stálym predstaviteľom, zabezpečovanými národnou delegáciou zloženou z poradcov a predstavitelov, ktorí zastupujú svoju krajinu v rôznych výboroch NATO. Delegácie majú charakter podobný malým veľvyslanectvám. Spoločné umiestnenie v tej istej budove veľiteľstva im umožňuje udržiavať formálne a neformálne kontakty navzájom, ako aj s medzinárodnými štábmi NATO a s predstaviteľmi partnerských krajín ľahko a bez obmedzení.

Rozširovanie NATO a vstup nových členov NATO

Základným cieľom procesu otvárania sa Aliancie pre nových členov je podporiť stabilitu v Európe ako celku, ale nejde o snahy rozširovať vojenský vplyv a vojenské schopnosti NATO s cieľom zmeniť charakter bezpečnosti v Európe. Záruky kolektívnej bezpečnosti NATO a garantovanie prítomnosťou mnohonárodnej štruktúry ozbrojených síl ponúkajú najlepšie prostriedky na splnenie uvedených cieľov na základe deľby rizika, deľby zodpovednosti a deľby nákladov. Otváranie Aliancie a vstup troch nových členov v roku 1999 spolu s vplyvom partnerstva a splupráce v rámci programu Partnerstva pre mier umožňuje aj vojenské riešenie súčasných a budúcich potrieb bezpečnosti. To predpokladá vytvoriť mobilné a omnoho pružnejšíe vojenské sily a prostriedky schopné rýchlej reakcie a schopné  plniť požiadavky v oblasti krízového manažmentu. Nové členské krajiny sa zúčastňujú vo plnom rozsahu  misiách a úlohách NATO. Sú aktívne zappojené spolu s ďaľšími krajinai a zúčastňujú sa na integrovanej štruktúre vojenského velenia, plánovania, rozvoja a vybavenia personálomwesw štruktúry síl NATO.

Po Madridskom summite v júli 1997 Česká republika, Maďarsko a Poľsko boli pozvané, aby s Alianciou začali rozhovory o vstupe. Tieto sa skončili podpísaním protokolov o vstupe koncom roku 1997. Tri nové členské krajiny novými členmi Aliancie stali v marci 1999. V prechodnom období krajiny paralelne s politickým procesom zintenzívnili práce v samotných krajinách ako aj v rámci NATO, aby české, maďarské a poľské  ozbrojené sily prispôsobili na plnenie nových úloh tak, aby sa mohli zapojiť do vojenskej štruktúry NATO. Predvstupové diskusie sa uskutočnili na prípravu každej krajiny so zreteľom na povinnosti, ktoré preberie, kdeď sa stane členom Aliancie, a aby sa oboznámila s používanými procedúrami a postupmi. Tieto prípravy pomohli definovať účasť každej novej členskej krajiny v štruktúrach NATO, stanoviť metódy, ktorými by sa integrácia dosiahla, a uľahčiť ich zapojenie do činnosti Aliancie počas vstupového obdobia.