Organizácia Severoatlantickej zmluvy (NATO)
Členské krajiny: Belgicko, Kanada, Česká republika, Dánsko, Francúzsko, Nemecko, Grécko, Maďarsko, Island, Taliansko, Luxembursko, Holandsko, Nórsko, Poľsko, Portugalsko, Španielsko, Turecko, Spojené kráľovstvo a Spojené štáty.
Severoatlantická zmluva, podpísaná vo Washingtone v apríli 1949, vytvorila Alianciu na kolektívnu obranu, jako ju definuje článok 51 Charty Spojených národov. Zmluva je uzatvorená na čas neurčitý. Štvrtý apríl 1999 znamenal 50. výročie zmluvy.
V súlade s 10. Článkom Washingtonskej zmluvy Aliancia ostáva otvorená pre vstup ďalších európskych štátov, ktoré budú podporovať jej princípy a prispejú k bezpečnosti v severoatlantickej oblasti. V roku 1952 sa pripojilo k pôvodným dvanástim členským krajinám Aliancie Grécko a Turecko, v roku 1955 nasledovala Nemecká spoloková republika a v roku 1982 Španielsko. V júli 1997 na summite v Madride najvyšší predstavitelia štátov a vlád Aliancie pozvali tri ďalšie krajiny na rozhovory o vstupe a 12. marca 1999 sa Česká republika, Maďarsko a Poľsko formálne stali členmi NATO. Aliancia v súčasnosti spája 17 európskych krajín so Spojenými štátmi a Kanadou.
Súbežne s vnútornou a vonkajšou transformáciou Aliancie, ktorá sa uskutočňuje od konca studenej vojny, NATO vytvorilo Euroatlantickú partnerskú radu alebo “ EAPC“ jako fórum pre konzultácie a spoluprácu s partnerskými krajinami v celej euroatlantickej oblasti. Vypracovalo intenzívny program praktickej spolupráce a pravidelných konzultácií s 27 krajinami, ktoré sa zúčastňujú na iniciatíve Partnerstva pre mier, ktorá sa začala v roku 1994. Vytvorilo nové štruktúry, ktoré odrážajú zintenzívnenie spolupráce s Ruskom a partnerstvo s ukrajinou, jako aj rozšírený Dialóg so zainteresovanými krajinami v stredozemnej oblasti. Uskutočnilo Vnútornú a vonkajšiu reformu a vytvorilo NATO jako nástroj mieru a stability v euroatlantickej oblasti na začiatku nového tisícročia.
Postupom roku 1999 NATO oslávilo 50. Výročie. Ďaľší summit sa konal vo Washingtone v apríli 1999, počas vrcholenia konfliktu v Kosove, keď členské krajiny NATO vykonávali letecký útok v záujme ukončenia etnických čistiek a porušovania ľudských práv vládou Juhoslovanskej zväzovej republiky. Konflikt sa skončil koncom júna 1999 stiahnutím srbských ozbrojených síl a rozvinutím kosovských síl (KFOR) pod vedením NATO, poverených Bezpečnostnou radou OSN uplatňovaním Vojenskej technickej zmluvy, ktorá sa uzavrela 9. Júna.
Washingtonský summit sa zameral na pokračujúcu krízu v Kosove a zaoberal sa otázkami, ktoré sa týkali budúcej stability v juhovýchodnej Európe. Ďalšie rozhodnutia, ktoré sa prijali vo washingtone, zahrnovali schválenie a zverejnenie revidovanej Strategickej koncepcie Aliancie, prijatie Akčného plánu pre členstvo (MAP), schválenie opatrení na zvýšenie podpory programu Partnerstva pre mier a začatie nových iniciatív smerujúcich k zvýšeniu obranných schopností členských krajín NATO podľa meniacich sa požiadaviek. Prehĺbilo sa úsilie Aliancie s cieľom obmedziť šírenie zbraní hromadného ničenia (ZHN).
Následný vývoj v rámci Aliancie sa zameral najmä na posilnenie Európskej bezpečnostnej a obrannej identity (ESDI) v rámci Aliancie a na vývoj potrebných štruktúr pre spoluprácu medzi NATO a európskou úniou (EÚ) a podľa jej rozhodnutí rozvíjať svoju operačnú úlohu v súvislosti s krízovým manažmentom a mierovými operáciami.
Počiatky aliancie
Od roku 1945 do roku 1949, uvedomujúc si naliehavú potrebu ekonomickej rekonštrukcie, krajiny západnej Európy a ich severoamerickí spojenci vnímali s obavami politiku a metódy ZSSR. Po splnení svojich záväzkov z čias vojny so zreteľom na obmedzovanie obranných kapacít a demobilizáciu ozbrojených síl rástlo znepokojenie vlád západných štátov, keď sa ukázalo, že sovietske vedenie plánuje ponechať si svoje ozbrojené sily v plnej sile.
V období rokov 1947 až 1949 postupnosť dramatických politických udalostí uviedla do pohybu rad udalosti. Medzi tieto udalosti patrilo priame ohrozenie suverenity Nórska, Grécka, Turecka a ďaľších krajín západnej Európy, prevrat v Československu v roku 1948 a vyhlásená blokáda Berlína, ktorá sa začala v apríli v rovnakom roku. Podpísanie Bruselskej dohody v roku 1948 naznačovalo odhodlanie piatich krajín západnej európy – Belgicka, Francúzska, Luxemburska, Holandska a Spojeného královstva – vyvinúť spoločný obranný systém a posilniť vzťahy medzi sebou takým spôsobom, ktorý by umožňoval odolávať ideologickým, politickým a vojenským ohrozeniam ich bezpečnosti.
Potom nasledovali rokovania so spojenými Štátmi a Kanadou o vytvorení jednotnej severoatlantickej Aliancie, založenej na bezpečnostných zárukách a vzájomných záväzkoch medzi Európou a Severnou Amerikou, Dánsko, Island, Taliansko, Nórsko a Portugalsko boli pozvané signatármi Bruselskej dohody, aby sa na tomto procese zúčastnili. Tieto rokovania vyvrcholili v apríli 1949 podpisom Washingtonskej dohody, ktorá koordinovala spoločný bezpečnostný systém založený na partnerstve týchto 12 krajín. V roku 1952 pristúpili k dohode Grécko a Turecko. Nemecká spoloková republika vstúpila do Aliancie v roku 1955 a v roku 1982 sa členom NATO stalo aj Španielsko. Česká republika, maďarsko a Poľsko vstúpili do NATO v roku 1999.
