Vladimír Clementis sa narodil 20.9.1902 v Tisovci, v rodine učiteľa cirkevnej školy Ľudovíta Clementisa a jeho manželky Márie Adely Vranej.Pochádzal z piatich súrodencov. Obecnú školu vychodil v Tisovci,neskôr študoval na Gymnáziu v Skalici. V tom čase boli gymnáziá všetky do jedného maďarské(výnimočne nemecké), na všetkých sa podľa vtedajšieho zvyku usilovne maďarizovalo. V Tisovci však maďarizácia nebola až taká krutá. Citlivému chlapcovi,doma vychovávaného v národnom, československom a slovanskom duchu, museli byť takéto pomery neznesiteľné-ovzdušie násilnej maďarizácie. Otec si vybral Skalicu pretože patrila k hlavným strediskám hlasistického hnutia, pôsobil tu jeho predák Pavol Blaho a iní hlasisti a prúdisti(Janšák,Štefánek).Blahovská Skalica s pomerne čulým politickým a kultúrnym životom,ako aj blízke národne uvedomelé Slovácko s aktívnou Strážnicou a Hodonínom,malo byť zárukou,že clementisovské deti sa neodnárodnia,nestotožnia s arpádovcami a maďarónmi.

V Skalici sa teda utvrdzovalo Vladimírovo národné povedomie i pocit českoslovanskej spolupatričnosti. Tu začal skutočne rozmýšľať aj nad náboženskými otázkami,ktoré ho v ľudovej škole nezaujímali,ako predmet nudili a cirkevné obrady ho neupútali. Náboženstvo a cirkev mu boli v podstate ľahostajné.
Koniec 1.svetovej vojny,rozpad rakúsko-uhorskej monarchie a vznik nového štátu Čechov a Slovákov sa pre sextána Clementisa prejavili tak,že sa stal študentom prvého slovenského gymnázia s českými profesormi už v jeseni 1918. V dospelosti márne túžil byť literárnym historikom. Mal rád ľudové piesne a povesti. Fascinovalo ho divadlo. Nebolo mu cudzie výtvarné umenie ani hudba. Vo vysokoškolskom období sa stal vášnivým milovníkom filmu. Sám rád fotografoval. No v októbri 1921 sa zapísal na štúdium práva. Brat Miro ho zaviedol do slávneho akademického spolku Detvan,kde pred prevratom ako študenti účinkovali osobnosti slovenskej literatúry a politiky. Vladimír mal však hlavu plnú socialistických myšlienok,národniarstvo a hlasisti ho už nelákali. Zistil však,že do Detvana chodia študenti rovnako zmýšľajúci ako on sám a postupne sa snimi začal zbližovať. Boli to právnici:Ján Poničan,Daniel Okáli,Ľudovít Obtulovič, a filozofi:Andrej Sirácky,Jozef Tomášik a Alex Križka.

Vladimír medzitým objavuje,že niektorí jeho českí kolegovia ako Ivan Sekanina a bratia Procházkovci nielen s komunistami sympatizujú,ale už aj pôsobia v omunistickej studentskej frakcii v Kostrufe. Cíti, že mu hovaria z duše. Fascinuje ho, že s nimi sympatizujú a moderní básnici,prozaici a kritici. Z časopisov sa dozvedá,že takáto situácia je po revolúcii aj v Moskve,Petrohrade a iných európskych mestách. Umelci uskutočňujú revolúciu v umení. To ho núti študovať prístupnú politickú literatúru. Definitívne sa presvedčí, že má celkom inú krvnú skupinu ako členovia Detvanu.  Privíta preto Poničanov návrh aby sa stretávali ako krúžok pod názvom Voľné združenie študentov socialistov zo Slovenska! V Detvane nadobúdajú hlavné slovo a Poničan rediguje časopis Mladé Slovensko, ktorého prispievatelia sa priam pretekajú v proletárskej literárnej tvorbe. Clementisovi však takéto zameranie nevyhovuje. Väčšmi ho zaujíma politika,sociológia, filozofia a iné spoločenské vedy. Kritizuje preto Mladé Slovensko, že neuverejňuje ideové články a načrtuje niekoľko vlastných programových myšlienok. ,,Pre nás ale čsl.národ je ako pojem štátny a kultúrny skutočnosťou danou,nie je teda naším cieľom,ale východiskom.“
(V.Clementis,život a dielo v dokumentoch,s.58)

Opantaný predstavou neodvratnej svetovej revolúcie a internacionalizmom podcenil národnostné problémy,nepokladal ich za dôležité. V duchu učenia, ktoré si osvojoval,považoval za nacionálne záležitosti za prekonané a videl iba nástojčovosť sociálnych otázok. Vo februári 1923 odišiel Clementis na univerzitu do Drážďan.
V jeseni 1923 vstupuje Voľné združenie do medzinárodného výboru socialistického študestva, kde je I.sekanina predsedom a V.Clementis podpredsedom. V tejto funkcii vedie všeštudentskú protestnú schôdzu proti zvýhodňovaniu ruských emigrantov. Zbližuje sa s Okálim a Siráckym, vytvoria spolu niekoľko divadelných a literárnych recenzií a podpíšu ich značkou D+A+V, čo sú iniciály ich krstných mien. Spájajú ich základné svetonázorové východiská,každý sa však usiloval myslieť vlastnou hlavou. V Kostrufe sa spriatelil s Edom Urxom a priviedol ho do Voľného združenia. Urx hneď začal horlivo propagovať rodiacu sa slovenskú poletársku literatúru. Mladé Slovensko sa po prechode redakcie do Bratislavy opäť menilo na stavovsko-organizačný časopis. E.Urx preto vybavil s redaktorom slovenskej komunistickej tlače K.Gottwaldom,aby Pravda chudoby od jauára 1924 vydávala literárnu prílohu Proletárska nedeľa. Clementisa sa to však predbežne netýkalo pretože odišiel študovať na univerzitu do Aix-en-Provence. Od leta malo Voľné združenie k dispozícii aj mesačník Federácie robotníckych telovýchovných jednôt-Spartakus. To im však nestačí a horúčkovito sa snažia o vlastný časopis, ktorý sa bude volať predbežne ako skupina, ktorú si založili.
Poničan však veľmi skoro opustil svoje vedúce postavenie a tak sa na jeho miesto automaticky dostal V.Clementis. Prvé číslo DAV-u s datovaním Zima 1924 nesie podtitul:Umenie,politika, kritika,filozofia,literatúra. Bez výhrad ho prijímajú len komunistické časopisy a ojedinelí mladí kritici.