V čase vydania prvého čísla DAV-u je už Clementis na čele skupiny i časopisu,skutočnou dušou oboch. Popri tvorbe v časopise DAV, ktorá je v prvom rade prozaická a básnická si V.Clementis presadzuje články-štúdie o súčasnou imperializme, o národe a kultúre,orozporoch indivídua so spoločnosťou, o hospodárskom živote ZSSR. Rozhorčene označuje tvrdenie,že davisti sa pridali k programi hlasistov a odmieta protiklad-domnelé čechoslováctvo. Časom sa vytvára tzv.,,užší DAV“-teda Okáli,Sirácky a Clementis. Je to však len označenie nefórmalne,Poničanovo. ,,Každé spoločenské hnutie má svoju ústednú postavu:dušu hnutia, ktorá je nielen organizátorom,podnecovateľom,iniciátorom,osou diania,ale súčasne i vedúcou silou,osobnosťou,ktorá nielen svojou príťažlivosťou stmeľuje príslušníkov hnutia v jeden kolektív,ale ktorá súčasne priťahuje ľudí k hnutiu.Jej príkazy a žiadosti vypĺňat bez odvrávania ako samozrejmosť.Je to osobnosť,na ktorú sa môžete spoľahnúť aj vo chvíľach ťažkých a zlých.Takou dušou hnutia bol Vlado Clementis.“ (D.Okáli:Pred štyridsiatimi rokmi,DAV.Spomienky a štúdie.
V SAV,Bratislava 1965,s.286)

Táto periodická revue združuje všetkých mladých priekopníkov socializmu,činných v oblasti myšlienkovej a umeleckej. Má pripomínať inteligencii jej povinosť voči proletariátu. V marci 1925 vychádza druhé číslo DAV-u. Zároveň Clementis, Urx a Sirácky špekulujú,ako by sa dostali do USA,lebo vedia, že ako komunisti ťažko získajú miesta v štátnej službe. Dúfa, že Slovenská sekcia obotníckej strany v Amerike im vybaví cestu i prácu. Poslednú skúšku zložil Clementis 12.12.1925 a za doktora práv ho promovali v aule pražského Karolina presne o 10 dní. V.Clementis naďalej rozvíja slovesko-sovietske vzťahy. Uveril, že ruská revolúcia znamená novú epochu ľudstva vo všetkých oblastiach života,tak ako uverilo mnoho proletárov i kultúrnych pracovníkov na celom svete. Správy o negatívnych javoch v porevolučnej sovietskej spoločnosti pokladal za nevraživé výmysly buržoáznej propagandy. V tomto presvedčení ho utvrdzoval prudký rozvoj ruskej kultúry. So zápaľom sa pustil do zakladania Spoločnosti pre hospodárske a kultúrne zblíženie s novým Ruskom. Činnosť Spoločnosti však neboa taká rozsiahla ako si želal. Československo bolo totiž jedným z mála európskych štátov,ktoré nenadviazali so ZSSR diplomatické styky. Urban charakterizoval V.Clementisa takto:,,Bol...ústrednou postavou medzi davistami...do vedúcej úlohy...mohol dospieť len svojou rozhľadenosťou,iniciatívou,agilnosťou a energiou.Mal reálny postreh,citlivý prístup k ľuďom i veciam,zmysel pre celok a detail a neskrotnú vôľu i chuť sledovať dodôsledkov vytýčený cieľ.Bol jednoducho-ako sa hovorí-formát!...
(Tamže,s.404-405)
Tretie číslo DAV-u vyšlo 1.1.1929, nenaplnili sa očakávania, priblížiť sa robotníkom a naďalej ostáva intelektuálsky časopis,ktorý sa pokúša vzbudiť záujem o Sovietsky zväz.


V jeseni dostal pozvanie na oslavy 12.výročia revolúcie do Moskvy. Všetko ho presvedčovalo,že v ZSSR sa naozaj začína tvoriť nová spoločnosť s priaznivými životnými podmienkami pre široké masy. Najväčšmi mu učarovalo sovietske divadlo-TRAM a ešte väčšmi film. Svojimi cestami po Európe nadväzoval známosti,ktoré neskôr využíval vo svojej politickej a publicistickej činnosti i na propagovanie slovenskej kultúry. Od roku 1929 aktívne pôsobil vo vedení organizácie ľavicovej inteligencie Levá fronta(na Slovensku sa snaží zakladať odbočky s Novomeským-Ľavý front a lok inteligencie Slovenska.) V.Clementis veril v Stalinov socializmus,ktorý odstráni národnostné trenice a odzvoní každému nacionalizmu. Veril v neho a spravil preňho čokoľvek,čo mohol. Práve on pochopil,že nijaká politika nemôže obchádzať národné aspekty a problémy ak chce byť aspoň trochu úspešná a ak ju má národ prijať. Bez V.Clementisa a davistov by bola komunistická strana na Slovensku asi živorila úplne na periférii spoločnosti. V.Clementis sa myšlienky slovensko-českej vzájomnosti nevzdal,ustavične ju presadzoval a hlbšie formuloval,ale bol by radšaj keby rovnoprávnosť zdôrazňovali Česi. Po celý rok 1933 venuje V.Clementis v DAV-e hodne miesta odhaľovaniu hitlerovských praktík a glosovaniu fašistického nepriateľstva. Pravidelne polemizuje aj s náznakmi sympatií a spojenectva slovenských a českých politikov s Hitlerom. Davisti vytvorili prísne pravidlá,ktoré neboli všetci schopní prijať,buď fašizmus alebo socializmus. Boli to však skôr heslá Kominterny. V.Clementis však myslel aj na soj osobný život a nečakane sa 24.3.1933 oženil po trojmesačnej známosti so študentkou ,,buržujkou“ Lídou Pátkovou.Manželstvo v ničom nenarušilo jeho dovtedajší spôsob života, zmenilo sa asi len to, že odvtedy všade chodil s Lidou.