V.Clementis neúnacne zdôrazňoval pri každej príležitosti,že len osvojením si marxizmu môže intigencia účinne pomôcť sebe i národu a že len komunistické riešenie odstráni všetky bolesti sveta,problémy sociálne i nacionálne. Vedenie KSČ vedelo, že chystaný VII.kongres Kominterny prejde do ľudového frontu tzv.demokratických síl a tak na kandidátku navrhli V.Clementisa,ktorý mal na toto pôsobenie najväčšie prepoklady. Poslanecká funkcia ho plne zamestnávala a tak odovzdal vedenie redakcie DAV-u L.Novomeskému. Neustále však doňho prispieval. Pred začatím 2.svetovej vojny uverejňuje celú stať o vzťahu ľudákov a Slovákov vôbec k židom. Bol presvedčený,že pred nebezpečenstvom fašizmu môže zachrániť republiku a v nej aj slovenský národ iba ľudový front všetkých demokratických,pokrokových a protifašistických vrstiev, pravdaže v spolopráci s komunistami. Od leta 1937 však V.Clementis písal len do Slovenských zvestí. DAV,bez akéhokoľvek vysvetlenia a udania príčin jednoducho už viacej nevychádzal. Ako sa spoliehal na verejnú mienku Anglicka a Francúzska,tak sa do posledných chvíľ republiky čoraz viac spoliehal na ľud Československa. To ešte nevedel, že anglický premiér Chamberlain sa stretol s Hitlerom a prisľúbil mu splniť jeho želania,ktoré sa týkajú Československa. Podkopli nás,obetovali. Do posledných chvíľ sa teda Clemntis usiloval prispieť na záchranu republiky a zabrániť aby vznikol samostatný slovenský štát z milosti Hitlera. Keď však 15.marca obsadili vojská Prahu,rozhodnú sa Clementisovci emigrovať do Paríža. Najprv odchádza Lida a na tretí pokus sa to podarí aj Vladovi. Po príchode hneď začína vybavovať víza do USA, kde sa chcel usadiť a pracovať na podporu antifašizmu. Americký konzulát mu však vízum neudelil kvôli tomu,že do Paríža prišiel z Moskvy.

Začiatkom októbra Clementisa zatkla polícia. Z internačných táborov sa dostal až po troch mesiacoch,keď narukoval do formujúcej sa československej vojenskej jednotky. Tým rozvíril hladinu na Slovensku. Tu verili,že ho prepustia len vtedy ak podpíše vyhlásenie,že nesúhlasí s politikou Komunistickej strany. A preto ho už dopredu zo strany vylúčili. Neskôr bol internovaný namiesto do Londýna až do nového tábora v Škótsku. Od 4.11.1940 až do prepustenia z tábora v apríli 1941 sa nezachoval nijaký Clementisov list. Neskôr však z donútenia priznal, že za 9mesačným táborovaním boli predovšetkým ,,naši“ľudia. Manželia sa stretli až v apríli 1941. V.Clementis sa však nemienil izolovať od ČS komunistov a podporoval ich aspoň pod anonymným menom Peter Hron pomocou rozhlasu BBC. V jeseni 1941 exponenti Benešovej vlády začali rokovať s komunistami a vstupe ich zástupcov do Štátnej rady,ktorá plnila funkciu exilového parlamentu. V.Clementis bol tiež na kandidátke,ale rázne takúto ponuku odmietol. Keď však dostal vysvetlenie úlohy tohto orgánu prijal menovanie. O viac ako pol roka J.Pauliny-Tóth recenzoval opäť v Nových časoch(1944)novú Clementisovu knižku Slováci a Slovanstvo. Presadzovaním svojich názorov sa úplne priblížil k stanoviskám a cieľom domácej časti odboja,reprezentovanej od sklonku roku 1943 ilegálnou Slovenskou národnou radou. Od začiatku vyzýval z rozhlasu obyvateľov Slovenska,aby sa stavali na odpor proti tisovsko-tukovskému režimu,a postupne hovoria jeho prejavy o potrebe ozbrojeného činu. Stále mu však nedôverovali. SNP privítal v rozhlase a presne definoval historický význam,celonárodný charakter,medzinárodné súvislosti a ciele.

15.septembra sa mu podarilo zorganiovať akciu Všeslovanského výboru na počesť SNP. V Londýne sa s prezidentom E.Benešom stretával 2-3krát do roka. Vždy preberali mníchovskú dohodu a ČS otázku. Od roku 1943 sa témy rozšírili o aktuálnu vojenskú a politickú situáciu a o povojnové usporiadanie doma.E.Beneša považoval za osobnosť,ktorá môže zohrať dôležitú úlohu v prechodnom období. Ku koncu vojny,na základe vyjednávaní Beneša s Gottwaldom v Moskve,Clementis bol menovaný za štátneho tajomníka v ministerstve zahraničia. Prekvapený Clementis sa o svojom menovaní dozvedel na lodi cestou domov. Vymenovanie mu však padlo veľmi dobre,bral to ako ocenenie jeho činnosti v emigrácii. Musel však veľmi rýchlo pochopiť,že jedine správna,je iba sovietska cesta a stalinská politika a že jej sa musí prispôsobiť celá taktika. Postupne pochopil celú skutočnosť,že vedenie presiaklo stalinizmom a musel sa prispôsobiť. Ako diplomat vytváral základy nových ČS-maďarských vzťahov. Venoval mnoho pozornosti výmene obyvateľov a všetkému čo mohlo ovplyvniť našu budúcnosť. Za prínos do slovenskej kultúry sa stal čestným občanom mnohých slovenských miest. V septembri 1947 sa dovŕšilo politické rozdelenie sveta na imperialistické a demokratické. V priebehu roka 1948 sa všetky štáty oslobodené Červenou armádou dostali pod absolútny socialistický vplyv. Pre Clementisa to znamenalo koniec slovanskej politiky,koniec spolupráce so štátmi západnej pologule,koniec ilúzií o vlastnej ceste k socializmu a bezpodmienečnú poslušnosť. Ako minister zahraničných vecí odišiel, na čele ČS delegácie na rokovania 4.valného zhromaždenia OSN do New Yorku. Jeho úradujúcim zástupcom sa stal podpredseda vlády V.Široký.

V ½ októbra 1949 sa začali šíriť správy o odstavení ministra zahraničia,na ktorého sa horúčkovito zháňajú usvedčujúce materiály. V.Clementis však učičíkaný Stalinovými výrokmi,starým priateľstvom s prezidentom,manželkinými správami a Širokým láskovým správaním,videl vo výstrahách asi len výmysly imperialistickej propagandy. A možno ani nie? Ale ako by sa mu žilo v emigrácii. Jemu na socializme veľmi záležalo a takto si aspoň chránil svoju česť. Napriek všetkému a svojej veľkej túžbe vrátiť sa späť,predsa len si overil bezpečnosť svojej cesty. Sám Gottwald mu prisľúbil,že zaručuje jeho bezpečnosť, a že sa mu nič nestane. Doma ho čakalo vrelé privítanie ako sa patrí. Stranícky funkcionári a tlač však čoraz častejšie skloňovali Stalinovu tézu o zostrovaní triedneho boja po víťazstvo proletariátu a o potrebe odhaľovať nepriateľov vnútri strany. 10.10.1949 vznikol v Bratislave zvláštny vyšetrovací útvar bezpečnosti pre stranícke a politické delikty. Ich cieľom bolo pripraviť proces s britskou líniou špionáže. Na mušku sa dostali:Lobl,Nový a Clementis. Na najbližšom zasadnutí predsedníctva ÚV KSČ 13.marca Kopřiva obviňuje ministra Clementisa z buržoázneho nacionalizmu,z nepriateľského postoja k ZSSR v minulosti,z intelektuálskeho vzťahu k strane.
V.Široký obvinil Clementisa,že dosiaľ neurobil sebakritiku za roky 1939 a 1940,prejavil buržoázny nacionalizmus pri riešení maďarskej otázky,nebral vážne kritiku buržoázneho nacionalizmu v KSS,vnútorné problémy nechápal triedne,ale národne,rovnako postupoval v kádrovej politike na ministerstve,podliehal benešovskej a masarykovskej línii čs.zahraničnej politiky,trvale nedôveroval Sovietskemu zväzu...
14.marca 1950 prestal byť V.Clementis ministrom zahraničia.

Materiál zaŕňa Clementisove chyby do 4 bodov:
1.jeho vyhlásenia v rokoch 1939-1940
2.pobyt v Londýne
3.nevyužil možnosť svojho postavenia a bol pasívny
4.kádrová politika na ministerstve
Koncom januára 1951 sa V.Clementis nevrátil z bežnej prechádzky domov. Chystal sa emigrovať s pomocou D.Okáliho no v rozhlase sa dopočul, že ho zaistili. Jeho ďalší priateľ komunista ho vydal do rúk polície,ktorá ho odviezla do zámku Kolodejí kde bol väznený. Dôkladne organizovaná kampaň sa vydarila a nebolo miesta kde by nežiadali spravodlivé,čiže najvyššie tresty. Na konci siedmeho dňa súdneho pojednávania 26.11.1952 V.Clementis v krátkosti zopakoval vyhlásenie-priznanie a prijal rozsudok. V noci pred popravou mohli napísať odsúdenci rozlúčové listy. Clementis napísal dva. Zomrel v ranných hodinách 3.12.1952.Poprava obesením.