USS Monitor

Jednou z úloh námorných síl Únie po začiatku občianskej vojny bola blokáda pobrežia Konfederácie. Na to však Únia potrebovala dostatočne silnú flotilu. Od marca r. 1861 do začiatku r. 1862 sa počet lodí Únie zvýšil zo 42 na 264, väčšinou však išlo o staré a nekvalitné lode. Preto zahájil minister námorníctva Gideon Welles program výstavby nových vojnových lodí. Začiatkom júla 1861 požiadal kongres o mimoriadnu čiastku, ktorá mala slúžiť na postavenie jednej alebo viacerých obrnených lodí. Kongres uvoľnil 1,5 mil. dolárov a ustanovil zvláštnu komisiu, ktorá mala preskúmať zaslané projekty na stavbu lodí. Komisia vydala požiadavky, ako by mala nová loď vyzerať. Okrem parného pohonu mala mať aj plachty. Jeden z návrhov, ktorý zaslal podnikateľ Cornelius Bushnell sa predsedovi výboru, 70 ročnému komodorovi Smithovi, nepáčil pre svoj netradičný tvar. Bushnell sa preto rozhodol požiadať o pomoc na zlepšení svojho návrhu konštruktéra Johna Ericssona. Zistil však, že Ericsson má svoj vlastný návrh, ktorý nazval Monitor. Ericsson ponúkal Monitor už v polovici 50-tych rokov Francúzom, no tí ho odmietli. Bushnell zistil, že Monitor prekonáva jeho návrh a bol ním nadšený. Stal sa jedným z jeho najväčších stúpencov. Ericsson teda v auguste 1861 zaslal svoj projekt komisii.

Tá ho však 13. septembra 1861 zamietla. Vraj je neschopný plavby pre zlú stabilitu. Ericsson sa však nenechal odradiť, odcestoval do Washingtonu a komisii 2 hodiny vysvetľoval zákony lodnej stability. Nakoniec komisia jeho návrh 4 októbra schválila s tým, ze ak nebude postavený do 100 dní musí Ericsson vrátiť peniaze na stavbu lode. Ericsson sa vrátil do New Yorku. 25. októbra 1861 sa v lodenici Thomasa Rowlanda v Brooklyne v New Yorku začala stavba Monitoru. Stavbu lode pozorne sledovala celá verejnosť. Tlač prinášala správy hlavne o problémoch. Najväčšie problémy boli s otočnou vežou. Na stavbe Monitora sa podieľalo niekoľko firiem. Predovšetkým Continental Iron Works, ďalej Novelty Iron Works, ktorá dodala pancierové pláty a Delamater and Co., ktorá dodala parné stroje. Ako sa blížil čas dokončenia lode, uzatváralo sa čoraz viac stávok o to, ako rýchlo sa Monitor potopí po spustení na vodu. Najoptimistickejšie stávky boli, že vydrží päť minút.
30. januára 1862 bol Monitor za hojnej účasti publika spustený na vodu. Na prekvapenie väčšiny jeho odporcov sa však nepotopil. No loď ešte nebolo zďaleka hotová a pre robotníkov sa začal nový závod s časom.

Trup Monitoru sa skladal z dvoch častí. Spodná mala tvar lodného trupu a bola 37,8 m. dlhá. Zakrývala ju paluba, vysoká necelé dva metre a vyčnievajúca iba 40 cm z vody. Paluba bola 52,4 m dlhá a 12,7 m široká. Trup lode vyzeral podivne a jeden z amerických historikov ho opísal takto: „..vyzerá v doku ako kánoe, ktoré sa nešťastnou náhodou dostalo pod plť a podopiera ju...“. Boky trupu kryl 127 mm hrubý železný pancier a ponor lode bol 3,5 m. Nad palubu vyčnievali iba dve nástavby. Prvou bol kryt kormidelnej kabíny, ktorý vyčnieval nad palubu niečo nad meter. Druhou nástavbou bola mohutná otočná veža s priemerom 6,1 m a výškou 2,7 m. Bola chránená 203 mm hrubým železným pancierom. Vo veži boli dve ťažké delá, jediná výzbroj Monitoru. Pôvodne mali mať kaliber 15 palcov, t.j. 38,1 cm. Tieto delá však neboli včas dokončené, preto umiestnili na lodi delá menšieho kalibru 11 palcov, t.j. 27,9 cm. Delá sa nabíjali spredu. Strieľne zakrývali zvláštne klapky, ktoré sa otvárali iba pri výstrele. Vďaka nim bola obsluha diel pri nabíjaní lepšie chránená. Strelivo sa do veže dopravovalo otvorom v podlahe, ale pri tom musela byť veža otočená tak, aby sa tento otvor kryl s otvorom v palube lode. Preto nemohol Monitor počas zásobovania veže strelivom bojovať. Veža vážila 140 ton, t.j. 14,4 % celkovej hmotnosti a otáčala sa o 360 stupňov. Otočný mechanizmus bol poháňaný prevodom od parného stroja. Pre tvar trupu a veže bol Monitor nazývaný čajníkom na šindeli, plechovkou na šindeli či krabicou krabicou syra na žehliacej doske.

Okrem toho vyčnieval pri plavbe nad palubu komín, ktorý sa však pri boji zaťahoval. Výtlak lode bol bol 987 ton, konštrukčná rýchlosť 9 uzlov, t.j. 19,7 km/h, skutočná 6 uzlov, t.j. 11,1 km/h. Zásoba 100 ton uhlia uložená na lodi stačila na 6 dní plavby. Podpalubie a miestnosti pre posádku boli na tú dobu komfortne vybavené. Kapitán mal k dispozícii dvojkabínu, ktorej nábytok bol vyprojektovaný na mieru, tak isto ako nábytok v kabínach dôstojníkov. Mužstvo spalo na kavalcoch a nie ako dovtedy na vysutých lôžkach. Pre úsporu miesta sa však počítalo s tým, že sa námorníci budú na kavalcoch striedať a tak stačil polovičný počet. Malá ordinácia slúžila lodnému lekárovi. Na lodi bola dobre vybavená kuchyňa a dokonca i splachovacie záchody. Na osvetlenie podpalubia slúžili lampy naplnené veľrybím tukom a sviečky. Podpalubie bolo klimatizované a do kotolne i obytných miestností vháňali čerstvý vzduch silné ventilátory. Veľkou slabinou Monitoru boli jeho nautické vlastnosti. Schopnosť plavby za trochu väčšieho vlnobitia bola veľmi zlá, pretože more sa prelievalo cez nízku palubu. Tvar trupu nebol vhodne zvolený a ani ťažisko nebolo vďaka veľkej hmotnosti otočnej veže a jej panciera v ideálnom mieste. Nedostatkom bolo aj vzájomné spojenie veže a trupu, ktoré nebolo domyslené, pokiaľ ide o utesnenie. Použitá kúdeľ nestačila, rýchlo bola vlnami vyplavená, a vzniknutými štrbinami vnikala do lode voda. Tieto nedostatky neskôr zavinili skazu Monitoru.
Kapitánom Monitoru sa stal v podstate neznámy poručík John Worden. Údajne preto, že sa prihlásil dobrovoľne. Celú posádku Monitoru tvorilo 58 mužov. Je zaujímavé, že Monitore sa do jeho potopenia vystriedalo celkovo 5 veliteľov. Koncom februára 1862 bol Monitor dokončený a 25. februára ho kapitán Worden prevzal do služby vo vojnovom loďstve. Avšak pri skúškach sa objavili závady na parnom stroji a kormidle a musel sa vrátiť do doku. Oprava trvala niekoľko dní.

6. marca 1862 Monitor znovu vyplával, tentokrát v sprievode dvoch delových člnov k Hampton Roads. Posádka nebola vycvičená, pretože na to nebol čas. Niekoľko hodín po vyplávaní prišiel do prístavu rozkaz, podľa ktorého mal Monitor vplávať do Potomaku a podporovať McClellanovu armádu pri postupe na Richmond. Loď však už bola preč. Počas cesty sa ukázalo, že Monitor je nevhodný na plavbu po mori. 7. marca sa totiž zdvihol vietor a vlny sa začali prelievať cez palubu a do podpalubia tiekla voda.. Keby sa vietor čoskoro neutíšil, loď by sa potopila už na ceste k Hampton Roads. K Hampton Roads dorazil Monitor večer 8 marca. Jeho posádka bola vyčerpaná, pretože počas plavby sa pokazili strojové pumpy a námorníci museli pumpovať vodu ručne. Okrem toho sa pokazilo aj niekoľko prístrojov v strojovni, takže na lodi pracovali opravári celú noc. 9. marca sa Monitor stretol v súboji s Merrimakom. Bitka mala význam pre ďalší vývoj vojnových lodí a námornej taktiky. Ukázalo sa, že akákoľvek loď nechránená pancierom je proti delostreľbe bezmocná. Monitor ani Merrimak neboli vybaveni plachtami a spoliehali sa na parný pohon. Vďaka tomu stratili jedno z doteraz zraniteľných miest. Najväčšie prekvapenie však prinieslo použitie diel v otočnej veži. Ukázalo sa, že loď s menším počtom diel, ktoré ale majú vzhľadom k umiestneniu v otočnej veži veľké palebné pole sa vyrovná a často i prekoná omnoho silnejšie vyzbrojenú loď s delami v bočných batériách.

V boji bol kapitán Worden zranený a neskôr bol mimoriadne menovaný do hodnosti kapitána a potom i admirála. Nasledujúce dva mesiace zostal Monitor pri Hampton Roads. Neskôr, po evakuácii Norfolku a zničení Merrimaku sa presunul spolu s eskadrou veliteľa Rodgersa po James river v súvislosti s McClellanovým postupom na Richmond. Neskôr, po jeho ústupe, sa Monitor vrátil k Hampton Roads. Na jeseň dostal rozkaz priplávať do Washingtonu, kde bol opravený. V novembri sa znovu vrátil k Hampton Roads. 29 decembra ho odtiahol parník Rhode Island smerom k Beaufortu v Severnej Karolíne. Avšak počas cesty, v noci z 30. na 31. decembra 1862, sa Monitor v búrke pri myse Hatteras potopil. Při tom zahynulo zo 49 člennej posádky 12 mužov a 4 dôstojníci. Monitor však nebol jediným plavidlom svojho druhu. Jeho boj s Merrimakom sledoval z paluby jedného parníku aj štátny sekretár námorníctva Únie Fox, na ktorého urobil taký dojem, že po svojom návrate do Washingtonu presadzoval stavbu 20 nových monitorov. Len do konca občianskej vojny bolo v USA postavených vyše 40 podobných lodí, a tak sa pre tento typ lodí ujal názov monitor. Vďaka svojim vlastnostiam sa výborne hodili na pobrežnú a riečnu ochranu. V USA sa monitory vyrábali až do r. 1900. Postupne sa tento typ lodí rozšíril do celého sveta. Riečne monitory

používalo aj rakúsko-uhorské loďstvo na Dunaji. Prvými monitormi na Dunaji boli Maros a Leitha (1871), potom r. 1892 sa postavili monitory Szamos a Körös a nakoniec r. 1904 najdokonalejšie dunajské monitory Temes a Bodrog.