Na jej čele bol knieža Ondrej. Na ich základe dostali Cigáni od šľachty peniaze, chlieb, ryby, pivo a ovos pre kone a mohli prenocovať v textilnom sklade. Predpokladá sa, že to bola tá istá skupina, ktorú podobným spôsobom prijali v januári 1420 v Bruseli. V auguste 1419 dostala istá skupina, ktorá vlastnila odporúčacie listiny od cisára a vojvodu Savojského, rôzne dary od obyvateľov malého francúzskeho mestečka Chatillon-en-Dombes. Na obyvateľov Maconu, kde sa skupina neskôr zastavila, urobili jej členovia hlboký dojem. Do Talianska prichádzali naraz zo severu aj juhu. Na juhu sa vylodili skupiny prichádzajúce z gréckej jazykovej zóny Balkánskeho polostrova, o čom svedčí súčasne v tejto oblasti používaný cigánsky jazyk, zbavený nemeckých a slovanských prevzatých slov. v každom prípade sa prvé skupiny na severe objavili v roku 1422 v okolí Bologne. La Cronica di Bologna, ktorú napísal v uvedenom období neznámy autor, prináša správu, že egyptský vojvoda Ondrej prišiel do Bologne so stočlennou skupinou mužov, žien a detí 18. júla 1422. Vojvoda odmietol prijať kresťanskú vieru preto ho uhorský kráľ uväznil a vyhostil ho zo svojich krajín. Neskôr si to vojvoda rozmyslel, prejavil vôľu prijať kresťanstvo a nechal sa pokrstiť. Spolu s ním sa pokrstilo asi 4000 osôb z jeho družiny. Tých ktorí sa nechceli dať pokrstiť, usmrtili. Po krste im uhorský kráľ nariadil sedemročné putovanie po svete, ktoré malo skončiť u pápeža v Ríme. Vrátiť sa mohli až po splnení tejto úlohy. V čase príchodu do Bologne boli už päť rokov na cestách a viac ako polovica z nich už pomrela. Cigáni mali pravdepodobne dekrét od uhorského kráľa, ktorý bol aj cisárom. Ten ich oprávňoval venovať sa na cestách koristníctvu a oslobodzoval ich od trestu za krádeže. V Bologni sa sústreďovali okolo brány Galliera, kde spávali pod stĺporadím. Vojvoda spal v kráľovskom hostinci. Zostali tam dva týždne. Obyvatelia Bologne boli zvedaví na manželku vojvodu, ktorá vedela predpovedať budúcnosť, vyčítať z dlane osud, uhádnuť počet detí i dobré vlastnosti ženy, preto prichádzali skupinu obzerať. Veľa z toho, čo vojvodova manželka povedala, bolo pravdou.

Potvrdzuje sa, že Cigáni putovali po severnej Európe v prvej polovici 16. storočia. Prvé údaje o ich prítomnosti na Britských ostrovoch sú z Írska z roku 1505, z Anglicka z roku 1514 a z Walesu 1579. Nie je však vylúčené, že tam boli tak ako v Portugalsku omnoho skôr, pretože uvedené svedectvá sa týkajú predovšetkým usídlených skupín. V roku 1505 prechádzajú Cigáni z Írska do Dánska. Vo švédskej kronike od Olai Petri sa uvádza, že v roku 1512 prišli do krajiny a do Štokholmu osoby putujúce z krajiny do krajiny, nazývané Tater. Nikdy predtým sa tam nezjavili. V roku 1540 deportovali jednu cigánsku skupinu z Anglicka do Nórska. Po pobyte na ostrove Aland okolo roku 1580, kde im domáci obyvatelia vzali kone, sa v roku 1584 objavili v Turku, vo Fínsku. V Estónsku sa prvýkrát spomínajú v roku 1533, kam bezpochyby prišli zo Švédska. Do Ruska prišli z juhu v roku 1501 a na Sibír sa dostali až v roku 1721. prvá historická správa o prítomnosti Zingari na Malte pochádza od historika maltského rytierskeho rádu Giacoma Bosio z roku 1602. V rámci opisu Malty z roku 1565 uvádza, že Zingari obývali jaskyne v Rabate – tak sa nazývalo okolie bývalého hlavného mesta Malty. Cigánska migrácia sa dotýkala aj Ameriky a Afriky najmä vďaka španielskym deportáciám v 12. storočí, a neskôr portugalským, anglickým a francúzskym deportáciám. Angola bola bezpochyby hlavnou portugalskou kolóniou, kam smerovali deportácie veľkého počtu Cigánov od 16. storočia.

Rómovia na Slovensku a v Európe
Slovenská republika akceptovala Rómov ako národnostnú skupinu, ktorá má svoju kultúru, jazyk, históriu. Rómovia v SR sú druhou najpočetnejšou, podľa niektorých odhadov dokonca aj najpočetnejšou menšinou.
Rómovia sa nachádzajú v nezávideniahodnej situácií, či už bývajú a žijú na území bývalej Juhoslávie, Rumunska, Maďarska, Nemecka, Poľska, Španielska, či Českej republike alebo na Slovensku. Proti Rómom sa v Európe prejavovala istá intolerancia vždy, avšak po otvorení hraníc medzi západnou a východnou Európou sa napätie voči tejto menšine bez územia ešte vystupňovalo. Poznáme viaceré prípady policajných razií, zákrokov a rasových útokov na bezmocných Rómov. Rómska menšina je najmenej rozvinutou menšinou v Európe.

Veľké skupiny rómskeho obyvateľstva po celej Európe sú vystavené neľudským podmienkam, v ktorých sú porušované základné ľudské práva, aj také elementárne, ako je právo na čistý vzduch, pitnú vodu, bývanie, prácu, vzdelávanie. Ak zbavíme človeka ľudských podmienok jeho existencie, zbavíme ho postupne ľudskosti. Potom sa môže stať slabým ovládateľným nástrojom politickej zvole. Ľudia vystavený neľudským podmienkam, zbavení slobody, podliehajú tlaku zlovôle, ale aj strachu, neistote, sú vystavení a sami sa uchyľujú k činom na pokraji kriminality. Je nehoráznou lžou označovať Rómov za geneticky predestinovaných k páchaniu trestnej činnosti a k asociálnemu správaniu sa. Napokon aj kriminálne štatistiky potvrdzujú, že percentuálny podiel Rómov na páchaní závažnej trestnej činnosti nie je väčší, než podiel členov majoritnej spoločnosti. A čo sa týka najzávažnejšej trestnej činnosti, akou sú násilné činy a vraždy, podiel Rómov je oveľa nižší. Podľa humánno-genetických poznatkov možno jednoznačne konštatovať, že dedičné vlohy Rómov nezaostávajú za vlohami nerómov. Zdanlivá zaostalosť ich duševných schopností je dôsledkom súčasných nesporne zaostalejších spoločensko-ekonomických podmienok. Spoločenský vzostup rómskeho obyvateľstva určite poskytne časom možnosť na podstatne väčší rozvoj jeho potenciálnych vrodených vlôh. K tomu však treba predovšetkým skoncovať s diskrimináciou, rasovými predsudkami a urobiť všetko pre zlepšenie ich školského vzdelávania, bytovej situácie a pracovných možností.