V priebehu celej histórie sa nám o Cigánoch a kočovníkoch zachovali iba dokumenty, ktoré napísali príslušníci iných národov. Samotní Cigáni nezanechali o sebe nijaké dobré, alebo zlé, skutočné, či vymyslené písomné zmienky. V kolektívnej pamäti sa uchovali viac legendy ako faktami podložené udalosti. Prvé cigánske skupiny prichádzali do Európy z východu v 14. a 15. storočí. Európa ich prijala s prekvapením, obavou a nepochopením. Obyvatelia dedín a miest dávali týmto dlhovlasým tulákom na koňoch rôzne mená zodpovedajúce dohadom o ich pôvode a zle pochopenej etnickej príslušnosti. Boli to ľudia, ktorých nebolo možné zaradiť do nijakej spoločenskej vrstvy. V týchto podmienkach, aj keby moderní historici boli čerpali z archívov, ktoré nemajú, sa nedá s istotou povedať, že uvedené obdobie potvrdzuje prítomnosť prvých cigánskych skupín. Je možné, že tieto malé skupiny nepozorovane prechádzali cez regióny, nezanechajúc za sebou nijaké stopy v archívnych materiáloch: to dokazuje, že prvé svedectvo v danej krajine môže hovoriť o historicky nezachytenom pohybe na území bez hraníc. Situácia je o to zložitejšia, že bádatelia mohli za Cigánov pokladať necigánske skupiny a vyvolať domnienku predchádzajúcej prítomnosti cigánskeho spoločenstva, čo historicky potvrdili. V Grécku je napríklad niekoľko storočí známa heretická sekta nazývaná Atsinganos alebo Atsinkanos (nedotknutí, nedotknuteľní) a istý mních z hory Athos spomína okolo roku 1100 prítomnosť skupiny Atsingani.

Jej členovia prišli z Malej Ázie a boli známi ako dobrí kúzelníci a veštci. Zdá sa, že podľa sekty boli vo viacerých krajinách nazvané všetky skupiny kočovníkov prichádzajúce z východu: Tsiganes vo Francúzsku, Zigeuner v Nemecku, Sigöyner v Nórsku, Zingari v Taliansku, Ciganos v Portugalsku atď. V Byzantskej ríši bol však taký pohyb rôznorodého obyvateľstva, že nie je isté, či nositeľmi pomenovania Atsingani neboli odlišné skupiny. Je tiež možné, že tí, ktorí sa po opustení Grécka stali príslušníkmi skupiny Cigánov, boli naozaj v roku 1100 v Grécku. Istý Albertinus Cingarellus spomína v roku 1262 v Ligúrii prítomnosť skupiny Tigani, o ktorej je zmienka i v gréckych listinách južného Talianska v 12. a 13. storočí. Tigani boli bezpochyby kováči. Ani tento doklad však nepotvrdzuje prítomnosť Cigánov. Takýchto príkladov by sme mohli uviesť veľa, prejdime však k historicky overeným údajom. Je pravda, že Cigáni prichádzajú z východu. Až koncom 18. storočia prišli jazykovedci na to, že cigánska reč je bezpochyby jazykom severozápadnej Indie, ktorý je odvedený z nárečí blízkych sanskritu. Podľa rozboru slovnej zásoby a gramatických štruktúr cigánskych dialektov rôznych krajín nám jazykoveda umožňuje vytvoriť si predstavu o pohybe národa, potvrdiť a doplniť archívne údaje.
V roku 1322 podáva františkán Simon Simeonis opis skupiny Cigánov, ktorí sa utáborili v jaskyniach a podlhovastých stanoch arabského typu na Kréte. V roku 1348 sa objavili zmienky o skupine Cingarje, ktorá sa v Srbsku zdržiavala do konca 13. storočia. Koncom druhej polovice 14. storočia sa potvrdzuje mnohonásobný rozptyl tohto kmeňa. Na ostrove Korfu sa vytvorilo cigánske lénum „feudum Acinganorum“, ktoré existovalo až do 19. storočia. Život obyvateľov s výnimkou trestu smrti závisel od ich „baróna“. V roku 1397 udelil benátsky guvernér na východnom pobreží Peloponézu privilégiá skupine Acingani.

Na západnom pobreží Peloponézu sa Cigáni usadili v Modone v roku 1384. V tomto období bol miestom imigrácie cigánskych skupín z Východu pravdepodobne Cyprus. Viacero oblastí ako napr. Epir v Grécku, kde sa tieto skupiny koncentrovali, sa nazývalo „Malý Egypt“, čo súviselo s ich reprodukciou. Je to bezpochyby dôvod, prečo nazývali Cigánov prichádzajúcich do európskych krajín Egypťanmi, čo im v upravenej forme zostalo až dodnes: napr. Gypsy v angličtine, Gitanos v španielčine. Disperzia cigánskych skupín pokračovala v 14. storočí aj vo Valašsku a v Čechách a do roku 1430 okrem severských krajín v celej západnej Európe. V období od r. 1407 do 1416 nachádzame v rôznych kronikách údaje o prítomnosti cigánskych skupín v Nemecku. V roku 1416 mesto Kronstadt v Transylvánii podarovalo „Pánovi Emausovi z Egypta a jeho 120 člennej skupine“ peňažné dary a proviant. Nasledujúci rok prechádzali cigánske skupiny cez hanzovné mestá v Sasku, Bavorsku, Hessensku a popri Švajčiarskych hraniciach. Premiestňovali sa v skupinách aj so ženami a deťmi. Na ich čele stál „šéf“, „knieža“, „gróf“, „kapitán“, či „vojvoda“. Vlastnili kone, niekedy vozíky na batožinu a nazývali sa kajúcnici alebo pútnici. Žili z almužien. Pravdepodobne v roku 1417 dal nemecký cisár Žigmund cigánskemu vojvodovi Ladislavovi, ktorý prechádzal krajinou asi so stočlennou skupinou, odporúčajúci list, ktorý ho mal chrániť a na základe ktorého mali skupinu v mestách a dedinách ríše dobre prijať. Žigmund bol aj český kráľ, a preto Cigánov, ktorí prichádzali z Čiech nazývali niekedy Bohémiens. Podobné odporúčania vlastnila aj iná asi stočlenná skupina so 40 koňmi, ktorá sa objavila v roku 1420 v Holandsku v meste Deventer.
Na jej čele bol knieža Ondrej. Na ich základe dostali Cigáni od šľachty peniaze, chlieb, ryby, pivo a ovos pre kone a mohli prenocovať v textilnom sklade. Predpokladá sa, že to bola tá istá skupina, ktorú podobným spôsobom prijali v januári 1420 v Bruseli. V auguste 1419 dostala istá skupina, ktorá vlastnila odporúčacie listiny od cisára a vojvodu Savojského, rôzne dary od obyvateľov malého francúzskeho mestečka Chatillon-en-Dombes. Na obyvateľov Maconu, kde sa skupina neskôr zastavila, urobili jej členovia hlboký dojem. Do Talianska prichádzali naraz zo severu aj juhu. Na juhu sa vylodili skupiny prichádzajúce z gréckej jazykovej zóny Balkánskeho polostrova, o čom svedčí súčasne v tejto oblasti používaný cigánsky jazyk, zbavený nemeckých a slovanských prevzatých slov. v každom prípade sa prvé skupiny na severe objavili v roku 1422 v okolí Bologne. La Cronica di Bologna, ktorú napísal v uvedenom období neznámy autor, prináša správu, že egyptský vojvoda Ondrej prišiel do Bologne so stočlennou skupinou mužov, žien a detí 18. júla 1422. Vojvoda odmietol prijať kresťanskú vieru preto ho uhorský kráľ uväznil a vyhostil ho zo svojich krajín. Neskôr si to vojvoda rozmyslel, prejavil vôľu prijať kresťanstvo a nechal sa pokrstiť. Spolu s ním sa pokrstilo asi 4000 osôb z jeho družiny. Tých ktorí sa nechceli dať pokrstiť, usmrtili. Po krste im uhorský kráľ nariadil sedemročné putovanie po svete, ktoré malo skončiť u pápeža v Ríme. Vrátiť sa mohli až po splnení tejto úlohy. V čase príchodu do Bologne boli už päť rokov na cestách a viac ako polovica z nich už pomrela. Cigáni mali pravdepodobne dekrét od uhorského kráľa, ktorý bol aj cisárom. Ten ich oprávňoval venovať sa na cestách koristníctvu a oslobodzoval ich od trestu za krádeže. V Bologni sa sústreďovali okolo brány Galliera, kde spávali pod stĺporadím. Vojvoda spal v kráľovskom hostinci. Zostali tam dva týždne. Obyvatelia Bologne boli zvedaví na manželku vojvodu, ktorá vedela predpovedať budúcnosť, vyčítať z dlane osud, uhádnuť počet detí i dobré vlastnosti ženy, preto prichádzali skupinu obzerať. Veľa z toho, čo vojvodova manželka povedala, bolo pravdou.

Potvrdzuje sa, že Cigáni putovali po severnej Európe v prvej polovici 16. storočia. Prvé údaje o ich prítomnosti na Britských ostrovoch sú z Írska z roku 1505, z Anglicka z roku 1514 a z Walesu 1579. Nie je však vylúčené, že tam boli tak ako v Portugalsku omnoho skôr, pretože uvedené svedectvá sa týkajú predovšetkým usídlených skupín. V roku 1505 prechádzajú Cigáni z Írska do Dánska. Vo švédskej kronike od Olai Petri sa uvádza, že v roku 1512 prišli do krajiny a do Štokholmu osoby putujúce z krajiny do krajiny, nazývané Tater. Nikdy predtým sa tam nezjavili. V roku 1540 deportovali jednu cigánsku skupinu z Anglicka do Nórska. Po pobyte na ostrove Aland okolo roku 1580, kde im domáci obyvatelia vzali kone, sa v roku 1584 objavili v Turku, vo Fínsku. V Estónsku sa prvýkrát spomínajú v roku 1533, kam bezpochyby prišli zo Švédska. Do Ruska prišli z juhu v roku 1501 a na Sibír sa dostali až v roku 1721. prvá historická správa o prítomnosti Zingari na Malte pochádza od historika maltského rytierskeho rádu Giacoma Bosio z roku 1602. V rámci opisu Malty z roku 1565 uvádza, že Zingari obývali jaskyne v Rabate – tak sa nazývalo okolie bývalého hlavného mesta Malty. Cigánska migrácia sa dotýkala aj Ameriky a Afriky najmä vďaka španielskym deportáciám v 12. storočí, a neskôr portugalským, anglickým a francúzskym deportáciám. Angola bola bezpochyby hlavnou portugalskou kolóniou, kam smerovali deportácie veľkého počtu Cigánov od 16. storočia.

Rómovia na Slovensku a v Európe
Slovenská republika akceptovala Rómov ako národnostnú skupinu, ktorá má svoju kultúru, jazyk, históriu. Rómovia v SR sú druhou najpočetnejšou, podľa niektorých odhadov dokonca aj najpočetnejšou menšinou.
Rómovia sa nachádzajú v nezávideniahodnej situácií, či už bývajú a žijú na území bývalej Juhoslávie, Rumunska, Maďarska, Nemecka, Poľska, Španielska, či Českej republike alebo na Slovensku. Proti Rómom sa v Európe prejavovala istá intolerancia vždy, avšak po otvorení hraníc medzi západnou a východnou Európou sa napätie voči tejto menšine bez územia ešte vystupňovalo. Poznáme viaceré prípady policajných razií, zákrokov a rasových útokov na bezmocných Rómov. Rómska menšina je najmenej rozvinutou menšinou v Európe.

Veľké skupiny rómskeho obyvateľstva po celej Európe sú vystavené neľudským podmienkam, v ktorých sú porušované základné ľudské práva, aj také elementárne, ako je právo na čistý vzduch, pitnú vodu, bývanie, prácu, vzdelávanie. Ak zbavíme človeka ľudských podmienok jeho existencie, zbavíme ho postupne ľudskosti. Potom sa môže stať slabým ovládateľným nástrojom politickej zvole. Ľudia vystavený neľudským podmienkam, zbavení slobody, podliehajú tlaku zlovôle, ale aj strachu, neistote, sú vystavení a sami sa uchyľujú k činom na pokraji kriminality. Je nehoráznou lžou označovať Rómov za geneticky predestinovaných k páchaniu trestnej činnosti a k asociálnemu správaniu sa. Napokon aj kriminálne štatistiky potvrdzujú, že percentuálny podiel Rómov na páchaní závažnej trestnej činnosti nie je väčší, než podiel členov majoritnej spoločnosti. A čo sa týka najzávažnejšej trestnej činnosti, akou sú násilné činy a vraždy, podiel Rómov je oveľa nižší. Podľa humánno-genetických poznatkov možno jednoznačne konštatovať, že dedičné vlohy Rómov nezaostávajú za vlohami nerómov. Zdanlivá zaostalosť ich duševných schopností je dôsledkom súčasných nesporne zaostalejších spoločensko-ekonomických podmienok. Spoločenský vzostup rómskeho obyvateľstva určite poskytne časom možnosť na podstatne väčší rozvoj jeho potenciálnych vrodených vlôh. K tomu však treba predovšetkým skoncovať s diskrimináciou, rasovými predsudkami a urobiť všetko pre zlepšenie ich školského vzdelávania, bytovej situácie a pracovných možností.
K takejto práci sú však potrebné vhodné nástroje, ktorými ju možno vykonávať. Preto je potrebný výskum, analýza problémov, plánovanie konkrétnych zásahov a vytvorenie metód na ich uplatnenie. Musíme si uvedomiť, že dobré poznanie problému je už jeho čiastočným riešením. Potrebujeme sprostredkovať viac autentických informácií o Rómoch a ako nevyhnutný predpoklad riešenia tejto problematiky stimulovať jej hlbšie poznanie. Z týchto dôvodov sa Slovenský helsinský výbor (SHV) rozhodol usporiadať medzinárodnú konferenciu, ktorá sa pod názvom Rómovia na Slovensku a v Európe konala 6. mája 1994 v Smoleniciach, v Slovenskej republike. Konferencia sa uskutočnila vďaka spolupráci SHV s International Helsinki Federation for Human Rights – Phare Democracy Programme a s Informačným a dokumentačným strediskom o Rade Európy pri inštitúte Academia Istropolitana v Bratislave. Na celodennom rokovaní konferencie bolo prítomných vyše 100 účastníkov. Rokovania otvoril predseda SHV Július Strinka, ktorý akceptoval významnú úlohu inštitúcií demokratického štátu pri uskutočňovaní autentickej integrácie rómskych spoluobčanov do štruktúr otvorenej spoločnosti.

Na rokovaní sa zúčastnili významní predstavitelia inštitúcií z celej Európy ako napríklad Renate Erich (Romano Centro Viedeň), prezident IRU Rajko Djurića, predstaviteľ Rady Európy John Murray, ale aj Július Brocka vtedajší minister PSvR, pán Vincent Danihel, Miroslav Hladík a iní. V množstve osobných svedectiev, ktoré v diskusii odzneli, zaznieval aj úprimný osobný tón, ktorý akceptoval výzvu Rómov do vlastných radov, aby sa vyrovnali so svojím vzťahom k svetu, spoločnosti i k sebe samým, aby sa hlásili k svojej národnosti, starali sa o svoje záležitosti s plnou zodpovednosťou a hájili práva občanov svojej krajiny. Z týchto vystúpení vyšiel záver: Ako bude človek definovať sám seba, tak sa budú k nemu správať jeho inštitúcie.
Z konferencie vyšiel dôležitý a významný dokument – MEMORANDUM RÓMOV – ktorý schválili a prijali všetci účastníci konferencie. Memorandum vo svojej úvodnej, všeobecnej časti charakterizuje rómsku menšinu a jej postavenie v spoločnosti. V druhej časti formuluje základné požiadavky Rómov členené do troch častí:
- spoločensko-politické a ekonomické požiadavky,
- požiadavky v oblasti kultúry a vzdelávania,
- požiadavky v oblasti legislatívy.
Memorandum je adresované predovšetkým vláde SR. Jeho signatári sa s dôverou obracajú na všetky kompetentné inštitúcie so žiadosťou o urýchlené podniknutie rozhodných krokov na riešenie kritického sociálneho, politického a ekonomického postavenia Rómov v spoločnosti.

Memorandum Rómov
My účastníci medzinárodnej konferencie „Rómovia na Slovensku a v Európe“, konanej v Smoleniciach dňa 6. mája 1994 z iniciatívy Slovenského helsinského výboru, Medzinárodnej helsinskej federácie a Informačného a dokumentačného strediska o Rade Európy v Bratislave konštatujeme, že na Slovensku a v Európe žije početná národnostná menšina Rómov, ktorá si vytvára a zachováva už niekoľko storočí svoju kultúrnu a historickú identitu. Na Slovensku tvorí takmer 10 percent z celkového počtu obyvateľstva. Európa stojí pred významnou úlohou – konštituovať otvorenú spoločnosť. To je veľká príležitosť aj pre Rómov v Európe a pre rómsku menšinu na Slovensku. Práve dlhodobé a neprestajné úsilie o otvorenosť a prirodzená schopnosť komunikovať s okolitým prostredím pomáhali Rómom prežiť všetky historické úskalia, nájsť formy spolunažívania s majoritnou spoločnosťou a tvorivo rozvíjať svoju etnickú a kultúrnu identitu. Tieto charakteristické črty rómskej menšiny vytvárajú predpoklady, aby sa zásadne zmenil postoj vlád k Rómom, aby sa namiesto pasívneho tolerovania Rómov na okraji spoločnosti prešlo k ich aktívnej akceptácií ako plnoprávneho občianskeho spoločenstva, ktoré svojím pôsobením obohacuje občiansku spoločnosť a jej hospodársku a kultúrnu rozmanitosť. Ekonomická transformácia, ktorá prebieha v krajinách strednej a východnej Európy najviac postihuje Rómov. Priemerná nezamestnanosť Rómov na Slovensku je až 80-90 percent. Túto katastrofálnu sociálnu situáciu sprevádzajú stupňujúce sa prejavy rasovej a spoločenskej neznášanlivosti.
Majúc na pamäti odporúčania Parlamentného zhromaždenia Rady Európy č.1201 a č.1203 z roku 1993, ktoré a zaoberajú ochranou menšín v Európe, poukazujeme na to, že Rómovia ako menšina bez vlastného územia a svojho národného štátu doteraz nemali a nemajú svojho zástupcu na riešenie vlastných vecí vo vzťahu k štátu, na území ktorého žijú.
Vzhľadom na tieto skutočnosti žiadame vládu Slovenskej republiky:
V oblasti spoločensko-politického a ekonomického postavenia Rómov:
I. v štátnom rozpočte všeobecne a v kapitolách jednotlivých ministerstiev konkrétne a adresne garantovať nevyhnutné ale záväzné finančné prostriedky zabezpečujúce realizáciu inštitucionálneho, kultúrno-spoločenského a ekonomického rozvoja rómskej menšiny na Slovensku. V súvislosti s tým konštituovať úrad zmocnenca vlády Slovenskej republiky pre Rómov. Keďže rómsky problém je celoeurópsky, odporúčame iniciovať zriadenie podobných úradov aj v iných štátoch ako aj v rámci európskych organizácií,
II. rešpektovať v spoločnosti rovnaké práva a príležitosti pre občanov rómskej národnosti, ktoré by viedli k primeranému zastúpeniu Rómov na všetkých úrovniach orgánov štátnej správy a štátnej moci nielen deklaratívne, ale aj reálne,
III. aktívne riešiť katastrofálnu nezamestnanosť Rómov,
IV. garantovať realizáciu podporných programov napr. z Fondu sociálneho rozvoja pri Rade Európy, ktoré by sa zamerali na riešenie základnej infraštruktúry a bývania na miestach, kde sú Rómovia usadení. Ich realizácia predpokladá aktívnu účasť Rómov, čím by sa čiastočne riešil problém ich nezamestnanosti. Tak isto s týmto cieľom zabezpečovať kvalifikáciu a rekvalifikáciu nezamestnaných Rómov,

V oblasti kultúry a vzdelávania:
Vytvárať podmienky pre:
V. štúdium histórie Rómov,
VI. výskum a kodifikáciu rómskeho jazyka,
VII. spoznávanie a uchovávanie rómskych kultúrnych tradícií
VIII. zriaďovanie kultúrnych a vzdelávacích centier so zameraním na tanec, hudbu, remeslá, históriu a literatúru,
IX. rozšírenie programov prípravy dvojjazyčných učiteľov pre základné a stredné vzdelanie Rómov,
X. vyššie vzdelanie talentovanej rómskej mládeže,

V oblasti legislatívy:
XI. preskúmať právny poriadok a odstrániť všetky právne normy, ktoré priamo alebo nepriamo diskriminujú Rómov,
XII. vytvoriť, prijať a v praxi dôsledne uplatňovať také právne normy, ktoré poskytnú efektívnu ochranu pred prejavmi rasovej nenávisti ako aj pred fyzickými alebo psychickými útokmi voči Rómom.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Dejiny rómov: Postavenie Rómov v Európe a vo svete