referaty.sk – Všetko čo študent potrebuje
Rudolf
Streda, 17. apríla 2024
Historický vývoj rómskych osád
Dátum pridania: 16.05.2005 Oznámkuj: 12345
Autor referátu: palo10
 
Jazyk: Slovenčina Počet slov: 4 113
Referát vhodný pre: Vysoká škola Počet A4: 16.8
Priemerná známka: 2.96 Rýchle čítanie: 28m 0s
Pomalé čítanie: 42m 0s
 
Počas týchto udalostí sa aj značná časť uhorskej šľachty stiahla na územie Slovenska a kočovné skupiny Rómov kováčov, hudobníkov, ďalších remeselníkov sa vyskytovali na väčšine panstiev, pri mestách a mestečkách a nakoniec aj v jednotlivých obciach. Ich služby boli žiadané a potrebné, určite viac v tom čase pre šľachtu než pre poddaných. Informácie môžeme stále čerpať hlavne z výskumov E. Horváthovej, ktoré potvrdzujú príklady usadzovania sa jednotlivých rómskych rodín na periférii majority, ak získali povolenie na usadenie. Tak uvádza príklady, keď v roku 1563 dostali Rómovia usadení v Liptovskom Hrádku povolenie kovať pre gazdov potrebné náradie ako cigánske klince, motyky, sekery, pichacie vidlice a tiež halapartne pre nočných strážnikov. V roku 1580 magistrát Nemeckej Ľupče povolil trom bratom zvaným Puška, usadiť sa na priestore zvanom Pod šibenice, kde sa mali živiť kováčstvom, vyrábali aj okovania na brány a mreže.
Bežne boli Rómovia využívaní v službách pre vojsko i priamo ako vojaci. Známy je prípad z roku 1557, keď sa Rómovia zúčastnili v počte asi 1000 bojaschopných mužov na obrane hradu Veľká Ida počas protihabsburgských povstaní. František Perényi, ktorý viedol obranu hradu mohol taký veľký počet Rómov zohnať len v najbližšom okolí.

Aj ďalšie doteraz známe informácie zo 17. storočia uvedené E. Horváthovou dokumentujú, že Rómovia živiaci sa svojimi remeslami a príležitostnými prácami dostávali povolenia na usadenie sa i ochranné listiny od feudálov, ktorými ich zaväzovali rôznymi službami. Sprievodný list dostali napríklad od grófa Juraja Thurza v Bytči v roku 1616, z roku 1651 pochádza súpis domácich Rómov v Liptovskej stolici, kde vo viacerých obciach bolo usadených spolu 96 rodín. Zamestnaním boli všetci kováči, korytári, košikári, štetkári a črevári, vedľajšie zamestnanie u každého bola uvedená hra na husle. Magistrát mesta Ružomberok povolil v roku 1661 usadiť sa štyrom rómskym rodinám, aby pálili vápno pre mesto. V roku 1681 povolilo Rómovi Bucovi mesto pracovať v kameňolome na Belanskej bani. Už predtým mesto Ružomberok v roku 1606 vyzvalo vajdu Ondreja, aby vo svojej kolónii udržiaval poriadok a zabránil Rómkam prichádzať do mesta kradnúť. Takže rómska kolónia pri Ružomberku vznikla a usadzovanie sa Rómov v okolitých dedinách prebehlo už v 16. storočí.
V roku 1691 uvádza sa v opatrení Novohradskej stolice, že mnohí Rómovia dostali povolenie usadiť sa v rámci nej, no nesmú sa sťahovať z miesta na miesto, ich vajdovia musia odovzdávať mená nim podriadených Rómov podžupanovi stolice. Zakazoval sa príchod nových „cudzích“ rómskych kočovných skupín.

V 17. storočí sa už v súpisoch daní v Košiciach uvádzajú aj daňovníci „pod múrmi“ a v roku 1686 za cigánsky Tábor na predmestí Košíc platil kolektívnu daň ich vajda vo výške 180 zlatiek (florénov) alebo 100 toliarov, na základe čoho treba usudzovať, že išlo o nemalý počet osôb, pretože pre výpočet dane sa zakalkulovala aj úľava pre sociálne slabších obyvateľov tábora. [3]

Aj najnovšie etnologické výskumy v Gemerskej a Malohontskej oblasti dokazujú pôvod množstva niekoľko storočných chotárnych pomenovaní viažucich sa k menu „Cigán“ už od 16. storočia a usadzovanie sa Rómov vo viacerých obciach týchto stolíc. [3a]

V 17. storočí nielen v súvislosti s prebiehajúcimi protihabsburgskými povstaniami, ale aj s príchodom nových kočovných skupín zo západnej Európy, odkiaľ utekali pred prenasledovaním a vyvražďovaním, vzrástol značne počet Rómov na Slovensku, zvýšil sa ich pohyb kvôli problematickým možnostiam obživy a tak pribúdali sťažnosti na množiace sa krádeže koní, ohrozovanie domáceho vidieckeho obyvateľstva krádežami potravín a poľných plodín, prenášaním chorôb atď. Preto aj jednotlivé stolice, mestá opakovane vydávali E. Horváthovou uvádzané zákazy vstupu Rómov na svoje územie, zákazy vstupu Rómov do banských i niektorých ďalších miest. Väčšinou sa tieto prrotirómske stoličné i mestské nariadenia týkali „cudzích“ Rómov a Rómovia, ktorí sa na danom teritóriu pohybovali už určitý čas, či usadzovali sa s povolením vrchnosti, boli tolerovaní a ďalej využívaní.

Vývoj rómskych osád na Slovensku a problematika vlastníckych vzťahov k pôde (2. časť) Anna Jurová 18/11/2002/10:11
1.2 Feudálne vlastníctvo pôdy – systém šľachtickej stoličnej samosprávy

Ak prvé zmienky o Rómoch na Slovensku pochádzajú zo 14. storočia, treba uviesť, že v tomto období bolo už Slovensko plne včlenené do uhorského štátu a dané obdobie historici schematicky označujú za obdobie rozvinutého feudalizmu (12.–15.st.). V kontexte Uhorska išlo už o značné oslabenie ústrednej panovníkovej moci a dochádza k posilňovaniu moci jednotlivých veľmožov i feudálnej rozdrobenosti, ktorej ekonomický základ tvorí naturálne feudálne hospodárstvo.

Feudalizmus je spoločensko-ekonomický systém založený na feudálnom vlastníctve pôdy, ktorá patrila panovníkovi, svetským i cirkevným feudálom, mestám a slobodným obyvateľom. Toto feudálne vlastníctvo bolo za feudalizmu ústrednou inštanciou súkromného práva, pretože pôda bola hlavným výrobným prostriedkom, obrábaná však poddanskou pracovnou silou. Ochrana tohto výrobného vzťahu, zabezpečenie dispozičného práva súkromného vlastníctva pôdy nad cudzou pracovnou silou bolo hlavnou úlohou feudálneho práva. Ekonomické vykorisťovanie sa nezakrývalo a uskutočňovalo sa mimoekonomickým donútením. poddanský pomer bol právne spravidla dedičný a končil sa vymretím rodiny, poddaný však nemal nárok na pôdu, ktorú dostal do užívania a feudál mu ju mohol kedykoľvek odobrať, respektíve ho z nej vyhnať.

V 14. storočí sa tak na jednej strane ekonomicky uzavreté feudálne statky stali základom politickej rozdrobenosti krajiny, ktorú donácie panovníka ešte viac umocňovali. Feudáli si mimo ústrednej kráľovskej moci budovali svoju vlastnú mocenskú sústavu a upevňovali postavenie voči závislým masám obyvateľstva, aj proti vonkajšiemu nebezpečenstvu. Pozemkové vlastníctvo veľmožov dosahovalo značné rozmery, z vojakov, kráľovských služobníkov servientov rástla ďalej dvorná šľachta, zemianstvo. Oslabovaním ústrednej panovníkovej moci sa v 14. storočí ukončil proces premeny kráľovských žúp na ustanovizne stavovskej samosprávy, ktorými sa stali šľachtické stolice. Okrem stoličnej samosprávy sa vytvorili panstvá – domínia. Imunitné výsady feudálov sa rozšírili do takej miery, že jednotlivé šľachtické statky opierajúce sa o pozemkové vlastníctvo sa zmenili na verejnoprávne územné jednotky a tak veľkí pozemkoví vlastníci sa stali orgánmi štátnej správy. Podľa jednotlivých vlastníkov išlo o kráľovské panstvá, cirkevných a svetských feudálov, ktorých sídlom býval spravidla hrad.V 2. polovici 14. storočia patrilo na Slovensku 25–30 percent pôdy kráľovským majetkom, 20–25 percent pôdy patrilo svetským magnátom, veľkostatkárom, 10–15 percent pôdy patrilo cirkvi a 35–40 percent pôdy vlastnila drobná a stredná šľachta. [4] Tým, že im podliehali slobodné obce zakladané kolonizáciou, poddanské obce, rôzne samoty, osady, obce so zmiešaným obyvateľstvom (t. j. slobodným i poddanským) dobudovala sa v 14. storočí definitívne územno-správna organizácia krajiny tak, ako potom pretrvala až do 20. storočia.

Základnou pracovnou silou podriadenou feudálom boli poddaní. Poddanský stav (jobbagiones – jobbágyok, urbárnici – urbéresek) sa sformoval v priebehu 13.–14. storočia z obyvateľstva pôvodne rozličného právneho postavenia (udvornikov – dvorníkov, prepustencov, jobagionov, slobodných sedliakov a pod.). [5] Ešte zákon z roku 1298 zabezpečoval úplnú slobodu sťahovania poddaných po celej krajine, boli viazaní iba na splnenie záväzkov voči predošlej zemepanskej vrchnosti, vtedy mohli ešte slobodne odpredať nehnuteľnosti. Rozdiely medzi jednotlivými vrstvami ovládanej triedy sa nivelizovali a nad všetkými sa utvorila jednotná zemepanská (šľachtická) právomoc.

Vzťah a povinnosti poddaných voči zemepánom spočiatku upravovalo miestne obyčajové právo, rôzne zmluvy, neskôr urbáre (dedinské, jednotlivých panstiev), až neskôr úradné urbáre. [6] Poddanskými (urbárskymi) majetkami boli tie časti šľachtického majetku, ktoré dlhodobo a trvalo užívali poddaní bez právneho nároku na ne, ale so záväzkom plniť za to urbárske povinnosti. Poddaný bol teda len užívateľom pozemkov patriacich k jeho usadlosti. Rozoznávali sa 3 druhy urbárskeho majetku. Urbárska usadlosť (sessia), ktorá v urbárskom (feudálnom) práve pozostávala z „domového gruntu“ intravilánu a tvoril ho dvor, záhrada, záhumnie, najviac výmery 1 jutra (plošná jednotka siahovej sústavy, rovnajúca sa 0,575 ha) a „chotárneho gruntu“ extravilánu, ktorý tvorili polia, lúky s rôznou výmerou podľa bonity pôdy. Z tejto pôdy sa odvádzala feudálna renta. Poddaní sa rozlišovali podľa toho, či mali v držbe celú, polovičnú, štvrtinovú alebo len osminovú usadlosť. Želiarsky majetok pozostával len z intravilánu a prípadne menšieho extravilánu, ktorý nedosahoval ani minimálnu osminovú mieru usadlosti. Domkársky majetok tvoril len dom (byt) a najnutnejšie vedľajšie staveniská. Poddanská obec mala spoločné užívacie právo na pastviny. Na základe držby urbárskeho (poddanského) majetku stanovovali zemepáni, a veľmi svojvoľne, urbariálne povinnosti (feudálnu rentu). Medzi ne patrila ročná daň 1 zlatý, desiatok cirkvi, deviatok zemepánovi (finančná, naturálna renta a roboty), príležitostné dary. Časť pôdy zemepán ponechával vo vlastnej réžii na tzv. majerové hospodárenie (alodiálna pôda, dominikál). Pritom mohol zemepán obyvateľov starých osád podľa zvykového práva kedykoľvek vyhnať a zaberať poddanskú pôdu (rustikál) svojvoľne.

Keďže sa v priebehu sledovaného obdobia krajina vyčerpávala a vyľudňovala rôznymi vojenskými výpravami, povstaniami, na zabezpečenie hospodárskeho rastu a osídľovania nášho územia prebiehala vnútorná, ale najmä vonkajšia kolonizácia. Už v 13. storočí po tatárskom vpáde začala prebiehať kolonizácia na zákupnom (emfyteutickom, nazývaným aj nemeckom) práve, ktorej hlavnou črtou bola zákupnosť (dedičnosť) gruntov, to znamená ďalšie voľné disponovanie nimi, a richtárskej funkcie. Takto vznikali šoltýske osady (pretože zakladateľ sa nazýval šoltýs, fojt – mal monopolné právo na niektoré remeslá, od svojej pôdy neplatil dávky a pod.) často na klčoviskách a významné pre nich bolo oslobodenie od poddanských tiarch na 5–17 rokov. Mnohokrát odvádzali len peňažnú rentu a neboli viazaní robotami na panskej, dominikálnej pôde.
 
späť späť   1  |   2  |  3    ďalej ďalej
 
Copyright © 1999-2019 News and Media Holding, a.s.
Všetky práva vyhradené. Publikovanie alebo šírenie obsahu je zakázané bez predchádzajúceho súhlasu.