Od 14. storočia vo východoslovenských stoliciach, neskôr aj na Orave a iných horských oblastiach nadobudla značný význam pastierska tzv. valašská kolonizácia, na ktorej sa okrem etnických rumunských Valachov podieľali aj Rusíni, neskôr aj domáce obyvateľstvo. V 16. a 17. storočí prebiehala pastierska kolonizácia ešte intenzívnejšie, kedy už splývala s roľníckou tzv. kopaničiarskou kolonizáciou. Keďže poddaní boli neustále zaťažovaní stále vyššími daňami pre stolice, počas husitských výprav na Slovensko, bojov o uhorský trón, za Mateja Korvína i neskôr počas tureckej okupácie, ničilo to vrstvu stredných roľníkov, takže neprestajne pribúdal počet chudobných roľníkov, bezzemkov. Feudáli zaberali poddanské lesy a pastviny a prenajímali ich za peniaze dedinským boháčom, alebo ich obsadzovali Valachmi. Pauperizáciu roľníkov urýchlilo aj drobenie pôdy pri dedení, čím sa zväčšoval počet želiarov o 50 percent. Veľký počet bezzemkov si prenajímal kuriálne (zemianske) pozemky a stával sa tak kurialistomepána“, rušili spoločné pastviny a opakovane uskutočňovali komasáciu (sceľovanie), t. j. vymedzovanie zemepanských a poddanských pozemkov a ich znovurozdeľovanie v jednom hone, pričom najlepšie pozemky sa ponechali ako dominikál, teda zemepanská pôda.

Najväčším a najhorším zásahom do postavenia poddaných v uhorskej monarchii boli zákony prijaté snemom po porážke Dóžovho povstania v roku 1514. Zákonný článok 14 zakázal poddaným sťahovať sa z miesta na miesto a určil, že sú „svojim zemepánom daní do úplného a večného poddanstva“. Začalo tak obdobie „večného nevoľníctva“, ktoré bolo „uzákonené“ vo Verbőczyho zákonníku šľachtického zvykového práva nazvaného Tripartitum, tiež z roku 1514. Nevoľníctvo poddaných zasiahlo celú spoločnosť i ekonomiku až do roku 1848. [8]
HISTÓRIA Historický vývoj rómskych osád na Slovensku a problematika vlastníckych vzťahov k pôde (2. časť) Anna Jurová 18/11/2002/10:11
1.2 Feudálne vlastníctvo pôdy – systém šľachtickej stoličnej samosprávy

Ak prvé zmienky o Rómoch na Slovensku pochádzajú zo 14. storočia, treba uviesť, že v tomto období bolo už Slovensko plne včlenené do uhorského štátu a dané obdobie historici schematicky označujú za obdobie rozvinutého feudalizmu (12.–15.st.). V kontexte Uhorska išlo už o značné oslabenie ústrednej panovníkovej moci a dochádza k posilňovaniu moci jednotlivých veľmožov i feudálnej rozdrobenosti, ktorej ekonomický základ tvorí naturálne feudálne hospodárstvo.

Feudalizmus je spoločensko-ekonomický systém založený na feudálnom vlastníctve pôdy, ktorá patrila panovníkovi, svetským i cirkevným feudálom, mestám a slobodným obyvateľom. Toto feudálne vlastníctvo bolo za feudalizmu ústrednou inštanciou súkromného práva, pretože pôda bola hlavným výrobným prostriedkom, obrábaná však poddanskou pracovnou silou. Ochrana tohto výrobného vzťahu, zabezpečenie dispozičného práva súkromného vlastníctva pôdy nad cudzou pracovnou silou bolo hlavnou úlohou feudálneho práva. Ekonomické vykorisťovanie sa nezakrývalo a uskutočňovalo sa mimoekonomickým donútením. poddanský pomer bol právne spravidla dedičný a končil sa vymretím rodiny, poddaný však nemal nárok na pôdu, ktorú dostal do užívania a feudál mu ju mohol kedykoľvek odobrať, respektíve ho z nej vyhnať.

V 14. storočí sa tak na jednej strane ekonomicky uzavreté feudálne statky stali základom politickej rozdrobenosti krajiny, ktorú donácie panovníka ešte viac umocňovali. Feudáli si mimo ústrednej kráľovskej moci budovali svoju vlastnú mocenskú sústavu a upevňovali postavenie voči závislým masám obyvateľstva, aj proti vonkajšiemu nebezpečenstvu. Pozemkové vlastníctvo veľmožov dosahovalo značné rozmery, z vojakov, kráľovských služobníkov servientov rástla ďalej dvorná šľachta, zemianstvo. Oslabovaním ústrednej panovníkovej moci sa v 14. storočí ukončil proces premeny kráľovských žúp na ustanovizne stavovskej samosprávy, ktorými sa stali šľachtické stolice. Okrem stoličnej samosprávy sa vytvorili panstvá – domínia. Imunitné výsady feudálov sa rozšírili do takej miery, že jednotlivé šľachtické statky opierajúce sa o pozemkové vlastníctvo sa zmenili na verejnoprávne územné jednotky a tak veľkí pozemkoví vlastníci sa stali orgánmi štátnej správy. Podľa jednotlivých vlastníkov išlo o kráľovské panstvá, cirkevných a svetských feudálov, ktorých sídlom býval spravidla hrad.V 2. polovici 14. storočia patrilo na Slovensku 25–30 percent pôdy kráľovským majetkom, 20–25 percent pôdy patrilo svetským magnátom, veľkostatkárom, 10–15 percent pôdy patrilo cirkvi a 35–40 percent pôdy vlastnila drobná a stredná šľachta. [4] Tým, že im podliehali slobodné obce zakladané kolonizáciou, poddanské obce, rôzne samoty, osady, obce so zmiešaným obyvateľstvom (t. j. slobodným i poddanským) dobudovala sa v 14. storočí definitívne územno-správna organizácia krajiny tak, ako potom pretrvala až do 20. storočia.

Základnou pracovnou silou podriadenou feudálom boli poddaní. Poddanský stav (jobbagiones – jobbágyok, urbárnici – urbéresek) sa sformoval v priebehu 13.–14. storočia z obyvateľstva pôvodne rozličného právneho postavenia (udvornikov – dvorníkov, prepustencov, jobagionov, slobodných sedliakov a pod.). [5] Ešte zákon z roku 1298 zabezpečoval úplnú slobodu sťahovania poddaných po celej krajine, boli viazaní iba na splnenie záväzkov voči predošlej zemepanskej vrchnosti, vtedy mohli ešte slobodne odpredať nehnuteľnosti. Rozdiely medzi jednotlivými vrstvami ovládanej triedy sa nivelizovali a nad všetkými sa utvorila jednotná zemepanská (šľachtická) právomoc.

Vzťah a povinnosti poddaných voči zemepánom spočiatku upravovalo miestne obyčajové právo, rôzne zmluvy, neskôr urbáre (dedinské, jednotlivých panstiev), až neskôr úradné urbáre. [6] Poddanskými (urbárskymi) majetkami boli tie časti šľachtického majetku, ktoré dlhodobo a trvalo užívali poddaní bez právneho nároku na ne, ale so záväzkom plniť za to urbárske povinnosti. Poddaný bol teda len užívateľom pozemkov patriacich k jeho usadlosti. Rozoznávali sa 3 druhy urbárskeho majetku. Urbárska usadlosť (sessia), ktorá v urbárskom (feudálnom) práve pozostávala z „domového gruntu“ intravilánu a tvoril ho dvor, záhrada, záhumnie, najviac výmery 1 jutra (plošná jednotka siahovej sústavy, rovnajúca sa 0,575 ha) a „chotárneho gruntu“ extravilánu, ktorý tvorili polia, lúky s rôznou výmerou podľa bonity pôdy. Z tejto pôdy sa odvádzala feudálna renta. Poddaní sa rozlišovali podľa toho, či mali v držbe celú, polovičnú, štvrtinovú alebo len osminovú usadlosť. Želiarsky majetok pozostával len z intravilánu a prípadne menšieho extravilánu, ktorý nedosahoval ani minimálnu osminovú mieru usadlosti. Domkársky majetok tvoril len dom (byt) a najnutnejšie vedľajšie staveniská. Poddanská obec mala spoločné užívacie právo na pastviny. Na základe držby urbárskeho (poddanského) majetku stanovovali zemepáni, a veľmi svojvoľne, urbariálne povinnosti (feudálnu rentu). Medzi ne patrila ročná daň 1 zlatý, desiatok cirkvi, deviatok zemepánovi (finančná, naturálna renta a roboty), príležitostné dary. Časť pôdy zemepán ponechával vo vlastnej réžii na tzv. majerové hospodárenie (alodiálna pôda, dominikál). Pritom mohol zemepán obyvateľov starých osád podľa zvykového práva kedykoľvek vyhnať a zaberať poddanskú pôdu (rustikál) svojvoľne.

Keďže sa v priebehu sledovaného obdobia krajina vyčerpávala a vyľudňovala rôznymi vojenskými výpravami, povstaniami, na zabezpečenie hospodárskeho rastu a osídľovania nášho územia prebiehala vnútorná, ale najmä vonkajšia kolonizácia. Už v 13. storočí po tatárskom vpáde začala prebiehať kolonizácia na zákupnom (emfyteutickom, nazývaným aj nemeckom) práve, ktorej hlavnou črtou bola zákupnosť (dedičnosť) gruntov, to znamená ďalšie voľné disponovanie nimi, a richtárskej funkcie. Takto vznikali šoltýske osady (pretože zakladateľ sa nazýval šoltýs, fojt – mal monopolné právo na niektoré remeslá, od svojej pôdy neplatil dávky a pod.) často na klčoviskách a významné pre nich bolo oslobodenie od poddanských tiarch na 5–17 rokov. Mnohokrát odvádzali len peňažnú rentu a neboli viazaní robotami na panskej, dominikálnej pôde.

Od 14. storočia vo východoslovenských stoliciach, neskôr aj na Orave a iných horských oblastiach nadobudla značný význam pastierska tzv. valašská kolonizácia, na ktorej sa okrem etnických rumunských Valachov podieľali aj Rusíni, neskôr aj domáce obyvateľstvo. V 16. a 17. storočí prebiehala pastierska kolonizácia ešte intenzívnejšie, kedy už splývala s roľníckou tzv. kopaničiarskou kolonizáciou. Keďže poddaní boli neustále zaťažovaní stále vyššími daňami pre stolice, počas husitských výprav na Slovensko, bojov o uhorský trón, za Mateja Korvína i neskôr počas tureckej okupácie, ničilo to vrstvu stredných roľníkov, takže neprestajne pribúdal počet chudobných roľníkov, bezzemkov. Feudáli zaberali poddanské lesy a pastviny a prenajímali ich za peniaze dedinským boháčom, alebo ich obsadzovali Valachmi. Pauperizáciu roľníkov urýchlilo aj drobenie pôdy pri dedení, čím sa zväčšoval počet želiarov o 50 percent. Veľký počet bezzemkov si prenajímal kuriálne (zemianske) pozemky a stával sa tak kurialistom príp. kontraktualistom. [7] Tí platili árendu podľa ľubovôle zemepána, spravidla horšie ako poddanské ťarchy (hoci neboli v poddanskom pomere). Zemepáni svojvoľne zaberali kopanice, ktoré poddaní vytvárali ťažkou prácou z neúrodnej pôdy „bez povolenia zemepána“, rušili spoločné pastviny a opakovane uskutočňovali komasáciu (sceľovanie), t. j. vymedzovanie zemepanských a poddanských pozemkov a ich znovurozdeľovanie v jednom hone, pričom najlepšie pozemky sa ponechali ako dominikál, teda zemepanská pôda.