Historický vývoj rómskych osád

Vývoj rómskych osád na Slovensku a problematika vlastníckych vzťahov k pôde (1. časť) Anna Jurová 11/11/2002/6:20
Po rokoch tabuizovania a zanedbávania výskumu histórie Rómov na našom území je príznačné pre slovenskú historiografiu nepoznanie mnohých otázok ich stáročného vývoja a odhaľovanie čoraz viac „bielych miest“ pri pokusoch objasniť korene, príčiny, faktory ovplyvňujúce život tohto etnika na pokraji majoritnej spoločnosti a ich súčasné dôsledky. Jednou z mimoriadne aktuálnych a pálčivých otázok, médiami nevhodne zneužívaných voči Rómom, je problematika rómskych osád a právne a majetkové vysporiadanie vlastníckych vzťahov k pôde, na ktorej sa tieto údajne nelegálne osady nachádzajú. Doteraz sa touto témou špeciálne nikto nezaoberal, napokon by bolo veľmi pracné a nákladné zisťovať a vyhľadávať vo všetkých archívoch na Slovensku záznamy o vzniku a založení každej osady, ak také sú vôbec zachované, históriu každej osady, keď podľa súpisu z roku 1924, ktorý publikoval C. Nečas v Historickej demografii v roku 1998, žili vtedy Rómovia v 1709 obciach a mestách na Slovensku, kde vo väčšine z nich mali aj domovské právo, ktoré tento súpis veľmi presne overoval u každej osoby.

Odkázaní sme na staršie výskumy E. Horváthovej, no systematický výskum histórie Rómov vôbec od stredoveku, by priniesol aj odpovede na otázky o vzniku a vývoji osád, tak ako sa to dá sledovať pri vypracovávaní monografií jednotlivých obcí, miest a mestečiek, kde sa objavujú aj informácie o príchode a živote Rómov v nich. Ak sa chceme pokúsiť o náčrt vývoja procesov usadzovania sa Rómov od ich príchodu na naše územie, musíme sa v tomto kontexte dotknúť aj vývoja troch foriem vlastníckych vzťahov k pôde, a to v období feudalizmu, zložitom prechode ku kapitalistickému podnikaniu so silnými feudálnymi a polofeudálnymi prežitkami, ktoré sa preniesli až do 1. ČSR a napokon po februári 1948 socialistického vlastníctva väčšiny pôdy v štáte.

1. Historický kontext príchodu Rómov na naše územie a počiatky ich usadzovania
Je všeobecne známe, že Slovensko, podobne ako ďalšie krajiny strednej a juhovýchodnej Európy, sa vyznačuje mimoriadne vysokým podielom rómskeho obyvateľstva. Táto skutočnosť má svoje príčiny v dávnej minulosti od ich príchodu na európsky kontinent a postupu jednotlivých migračných prúdov do strednej Európy a potom ďalej na západ. Najstaršie správy o Rómoch na Slovensku, doteraz uvádzané a neoverované ďalším výskumom v historiografii, pochádzajú zo 14. storočia. Výskumy v európskej romistike spresňujú a posúvajú postup Rómov z Balkánu už v 12. a 13. storočí. Súviselo to s tlakom osmanských Turkov, ktorí postupne z Byzantskej ríše rozširovali svoje územia na Balkán a neskôr takmer až do strednej Európy. Slovensko v stredoveku zaujímalo strategickú polohu i značný hospodársky význam, preto sa stávalo korisťou znepriatelených strán, tu sa odohrávali najdôležitejšie boje o uhorskú korunu, nakoniec po okupácii väčšej časti Uhorska Turkami aj fakticky centrom kráľovského Uhorska ovládaného Habsburgovcami na vyše 150 rokov. Politicko-mocenský vývoj v geografickom priestore Balkánu, Uhorska i samotného Slovenska a v jeho kontexte ekonomické zaostávanie a agrárny charakter oproti západnej Európe, môžu byť príčinami omnoho väčšej tolerancie voči Rómom a ich početného výskytu na tomto teritóriu. Ich práca s kovmi, kováčstvo, klampiarstvo, výroba zbraní i ďalšie remeslá, rovnako ako hudobný talent boli vysoko oceňované najmä šľachtou a bol o nich veľký záujem. Rómovia fakticky od príchodu na naše územie vykonávali rôzne služby a práce pre feudálov, pre mestá i obyvateľstvo a bolo im umožnené sa tu usadzovať.

Konkrétne zmienky o Rómoch zo 14. storočia uvádzajú Rómov takým spôsobom, ktorý nepripúšťa pochybnosti, že boli na Slovensku všeobecne známi. E. Horváthová spomína spišskonovoveského richtára Jána Kuncha v jeho opise majerov Mariassyovcov, zo 14. st. sú zmienky zo Zemplínskej župy a záznamov Leleského konventu. [1] Po predchádzajúcich križiackych výpravách žili v Uhorsku rozličné skupiny Rómov a správy zo 14. st. ich uvádzajú ako tulákov, poddaných v zmluvnom pomere, ale aj ako príslušníkov šľachtického stavu. Možno predpokladať, že v armáde boli využívaní ako remeselníci, pomocný personál ale priamo aj ako vojaci, preto mohli byť niektorí z nich povýšení do zemianskeho stavu. Rozdiely medzi jednotlivými rodinno-rodovými skupinami na čele s vajdom a sociálne rozvrstvenie tohto etnika existovalo už od začiatkov pobytu Rómov v Uhorsku. Po porážke Srbska na Kosovom poli v roku 1388 sa Osmanská ríša stala bezprostredným susedom Uhorska a Turci čoraz viac doliehali na jeho južné hranice.

V roku 1417 prešla cez strednú Európu a južným Slovenskom obrovská migračná vlna Rómov, zložená z viacerých početných skupín na čele s vojvodami a kniežatami, ktorí si získali ochranné listiny od cisára Žigmunda Luxemburského, neskôr od pápeža Martina V. a preukazovali sa nimi, ich opismi i falzifikátmi v celej západnej Európe. V tomto období cisár Žigmund Luxemburský zvádzal boje proti husitskému hnutiu rozšírenému v Čechách a jeho vplyvu na Slovensko, ale na území Slovenska sa odohrávali tiež boje s uhorskou šľachtou a vplyvnými sedmohradskými magnátmi o uhorský trón. Cisár Žigmund Luxemburský v roku 1423 vydal ochranný glejt rómskej skupine na čele s vojvodom Ladislavom, ktorej takisto opismi a falzifikátmi sa preukazovali ešte omnoho neskôr. Zároveň sa Rómovia, ako v jednej z prvých oblastí na Slovensku, začali usadzovať v okolí Spišského hradu, kde cisár vtedy sídlil a kde boli vhodné možnosti obživy. Spiš a ďalšie slobodné kráľovské mestá na Slovensku boli v tom čase najbohatšie oblasti v rámci celého Uhorska.

Rómovia sa na Spiši mohli venovať kováčstvu, kde boli dobré podmienky, ale už v 15. storočí časť z nich prevzala funkciu behárov, namiesto poddaných z obce Beharovce. Ich úlohou bolo vykonávať najrôznejšie služby pre panstvo pri dlhotrvajúcich poľovačkách pri nadháňaní zveri, opatrovaní a výcviku poľovníckych psov, príprave a nosení potravy, množstvo povinností súvisiacich so zásobovaním hradu drevom, lesným ovocím atď. pripadlo takisto Rómom. Usadzovanie Rómov na našom území začalo teda už v 15. st. a malo kontinuitné pokračovanie v nasledujúcich storočiach, aj keď nemožno tvrdiť, že by malo definitívnu a trvalú podobu. Skôr v niekoľkoročných intervaloch sa Rómovia ,tradujúci tie isté spôsoby obživy, presúvali v určitom okruhu jednotlivých stolíc a okresov, hľadajúc nové príležitosti na vykonávanie svojho remesla, obchodovanie s koňmi i vyhľadávali rozličné príležitostné možnosti ako zabezpečiť základné potreby obživy.

Po smrti Žigmunda Luxemburského prepukli znova boje o trón a v priebehu 15. st. sa opakovali viackrát medzi Habsburgovcami, Matejom Korvínom, poľskými Jagelovcami i sedmohradským kniežaťom Jánom Zápoľským, zároveň prebehlo niekoľko vojenských výprav proti Turkom, ktorí porazili uhorské vojsko pri Varne v roku 1444, pokračovali v agresii v Bosne, Srbsku, Moldavsku. V tomto kontexte získali Rómovia viacero priaznivých listín za svoje služby pre mesto Sibiu z roku 1476, Matej Korvín im udelil ďalší glejt v roku 1487 za účasť na vojenských akciách. Rovnako Vladislav Jagelovský vydal listiny v rokoch 1492 a 1496 skupine Tomáša Polgára, na základe ktorých mohlo 25 rómskych kováčov spolu so šiatrami pohybovať sa voľne po krajine a vykonávať svoje remeslo, kde chceli. Táto skupina bola tiež v službách biskupa v Pécsi, pre ktorého vyrábali náboje do muškiet, delové gule a inú výzbroj (až do konca 18. st. napríklad najžiadanejšie sečné zbrane sa vyrábali z kvalitnej dalmatínskej ocele, ktorej techniku spracovania Rómovia dokonale ovládali). Z konca 15. st. pochádzajú tiež negatívne správy o Rómoch, ktorí nechýbali medzi profesionálnymi lúpežníkmi z okolia Bardejova. Vynikajúce schopnosti práce s kovmi u Rómov boli zneužité pri potlačení povstania Juraja Dóžu v roku 1514 (prepuklo namiesto neúspešne pripravovanej križiackej výpravy) na zhotovenie železného trónu a koruny, na ktorom bol tento „sedliacky kráľ“ upálený. Táto nečestná úloha súvisela aj neskôr s úkonmi katových pomocníkov a šarhov, ktorými boli Rómovia v Uhorsku a Sedmohradsku poverovaní. [2]

Ján Zápoľský zneužil Rómov aj v 30. rokoch 16. storočia, keď sa uchádzal o uhorský trón po smrti Ľudovíta Jagelovského, ktorý padol v bitke s Turkami pri Moháči v roku 1526. Väčšinu územia centrálneho Uhorska s Budínom kontrolovali potom Turci, Sedmohradsko a niekoľko stolíc na východe Uhorska boli pod nadvládou kniežaťa Jána Zápoľského, ktorý iste kolaboroval aj s Turkami. Vtedy boli Rómovia poverení založiť požiare v slobodných kráľovských mestách na východnom Slovensku z pomsty, že stáli v opozícii proti jeho snahám dostať sa na uhorský trón (Košice, Levoča, Bardejov, Sabinov a ďalšie). Keď sa v roku 1538 stal konečne kráľom, vydal výnosy na podporu a rešpektovanie starodávnych slobôd Rómov. Zaviedol aj funkciu šľachtických cigánskych vojvodov, ktorých úlohou bolo vyberať od nich dane (Rómovia mali aj naďalej svojich vlastných rodových vajdov, na jednotlivých feudálnych panstvách spadali prakticky pod právomoc jedného vajdu zodpovedného zemepánovi). Rómovia sa takisto veľmi rýchlo adaptovali na nové pomery a ich služby rovnako využívali aj Turci – kováči, hudobníci, poslovia, kati ai.

Po moháčskej katastrofe kráľovské Uhorsko pod vládou Habsburgovcov (Ferdinand I. od roku 1527 súperil a paralelne vládol s Jánom Zápoľským) tvorilo prakticky dnešné územie Slovenska a úzky pás západného Uhorska, sídlo z Budína bolo prenesené do Bratislavy. Na tomto území prebiehali mnohé konflikty, povstania, vojny počas 16.–17. st., ktoré sa stali najkrvavejšími storočiami v dejinách Slovenska. Prebiehali tu všetky protihabsburgské povstania a sprisahania (S. Bocskaya, G. Bethlena, Juraja I. Rákociho, F. Vešeléniho, I. Tőkőlyho., F. II. Rákociho), pričom mnohí veľmoži využívali tureckú pomoc a tak prispievali k predlžovaniu tureckej okupácie. Až po porážke Turkov pri Viedni v roku 1683 začal koniec tureckého panstva v Uhorsku, v auguste padla pevnosť Nové Zámky ako posledná bašta tureckej moci na Slovensku, v nasledujúcom roku padol Budín a postupne bolo oslobodené celé územie Uhorska. Po porážke povstania Františka II. Rákociho a uzavretí Szatmárskeho mieru v roku 1711 mohlo začať obdobie rekonštrukcie a hospodárskej obnovy spustošenej krajiny.
Počas týchto udalostí sa aj značná časť uhorskej šľachty stiahla na územie Slovenska a kočovné skupiny Rómov kováčov, hudobníkov, ďalších remeselníkov sa vyskytovali na väčšine panstiev, pri mestách a mestečkách a nakoniec aj v jednotlivých obciach. Ich služby boli žiadané a potrebné, určite viac v tom čase pre šľachtu než pre poddaných. Informácie môžeme stále čerpať hlavne z výskumov E. Horváthovej, ktoré potvrdzujú príklady usadzovania sa jednotlivých rómskych rodín na periférii majority, ak získali povolenie na usadenie. Tak uvádza príklady, keď v roku 1563 dostali Rómovia usadení v Liptovskom Hrádku povolenie kovať pre gazdov potrebné náradie ako cigánske klince, motyky, sekery, pichacie vidlice a tiež halapartne pre nočných strážnikov. V roku 1580 magistrát Nemeckej Ľupče povolil trom bratom zvaným Puška, usadiť sa na priestore zvanom Pod šibenice, kde sa mali živiť kováčstvom, vyrábali aj okovania na brány a mreže.
Bežne boli Rómovia využívaní v službách pre vojsko i priamo ako vojaci. Známy je prípad z roku 1557, keď sa Rómovia zúčastnili v počte asi 1000 bojaschopných mužov na obrane hradu Veľká Ida počas protihabsburgských povstaní. František Perényi, ktorý viedol obranu hradu mohol taký veľký počet Rómov zohnať len v najbližšom okolí.

Aj ďalšie doteraz známe informácie zo 17. storočia uvedené E. Horváthovou dokumentujú, že Rómovia živiaci sa svojimi remeslami a príležitostnými prácami dostávali povolenia na usadenie sa i ochranné listiny od feudálov, ktorými ich zaväzovali rôznymi službami. Sprievodný list dostali napríklad od grófa Juraja Thurza v Bytči v roku 1616, z roku 1651 pochádza súpis domácich Rómov v Liptovskej stolici, kde vo viacerých obciach bolo usadených spolu 96 rodín. Zamestnaním boli všetci kováči, korytári, košikári, štetkári a črevári, vedľajšie zamestnanie u každého bola uvedená hra na husle. Magistrát mesta Ružomberok povolil v roku 1661 usadiť sa štyrom rómskym rodinám, aby pálili vápno pre mesto. V roku 1681 povolilo Rómovi Bucovi mesto pracovať v kameňolome na Belanskej bani. Už predtým mesto Ružomberok v roku 1606 vyzvalo vajdu Ondreja, aby vo svojej kolónii udržiaval poriadok a zabránil Rómkam prichádzať do mesta kradnúť. Takže rómska kolónia pri Ružomberku vznikla a usadzovanie sa Rómov v okolitých dedinách prebehlo už v 16. storočí.
V roku 1691 uvádza sa v opatrení Novohradskej stolice, že mnohí Rómovia dostali povolenie usadiť sa v rámci nej, no nesmú sa sťahovať z miesta na miesto, ich vajdovia musia odovzdávať mená nim podriadených Rómov podžupanovi stolice. Zakazoval sa príchod nových „cudzích“ rómskych kočovných skupín.

V 17. storočí sa už v súpisoch daní v Košiciach uvádzajú aj daňovníci „pod múrmi“ a v roku 1686 za cigánsky Tábor na predmestí Košíc platil kolektívnu daň ich vajda vo výške 180 zlatiek (florénov) alebo 100 toliarov, na základe čoho treba usudzovať, že išlo o nemalý počet osôb, pretože pre výpočet dane sa zakalkulovala aj úľava pre sociálne slabších obyvateľov tábora. [3]

Aj najnovšie etnologické výskumy v Gemerskej a Malohontskej oblasti dokazujú pôvod množstva niekoľko storočných chotárnych pomenovaní viažucich sa k menu „Cigán“ už od 16. storočia a usadzovanie sa Rómov vo viacerých obciach týchto stolíc. [3a]

V 17. storočí nielen v súvislosti s prebiehajúcimi protihabsburgskými povstaniami, ale aj s príchodom nových kočovných skupín zo západnej Európy, odkiaľ utekali pred prenasledovaním a vyvražďovaním, vzrástol značne počet Rómov na Slovensku, zvýšil sa ich pohyb kvôli problematickým možnostiam obživy a tak pribúdali sťažnosti na množiace sa krádeže koní, ohrozovanie domáceho vidieckeho obyvateľstva krádežami potravín a poľných plodín, prenášaním chorôb atď. Preto aj jednotlivé stolice, mestá opakovane vydávali E. Horváthovou uvádzané zákazy vstupu Rómov na svoje územie, zákazy vstupu Rómov do banských i niektorých ďalších miest. Väčšinou sa tieto prrotirómske stoličné i mestské nariadenia týkali „cudzích“ Rómov a Rómovia, ktorí sa na danom teritóriu pohybovali už určitý čas, či usadzovali sa s povolením vrchnosti, boli tolerovaní a ďalej využívaní.

Vývoj rómskych osád na Slovensku a problematika vlastníckych vzťahov k pôde (2. časť) Anna Jurová 18/11/2002/10:11
1.2 Feudálne vlastníctvo pôdy – systém šľachtickej stoličnej samosprávy

Ak prvé zmienky o Rómoch na Slovensku pochádzajú zo 14. storočia, treba uviesť, že v tomto období bolo už Slovensko plne včlenené do uhorského štátu a dané obdobie historici schematicky označujú za obdobie rozvinutého feudalizmu (12.–15.st.). V kontexte Uhorska išlo už o značné oslabenie ústrednej panovníkovej moci a dochádza k posilňovaniu moci jednotlivých veľmožov i feudálnej rozdrobenosti, ktorej ekonomický základ tvorí naturálne feudálne hospodárstvo.

Feudalizmus je spoločensko-ekonomický systém založený na feudálnom vlastníctve pôdy, ktorá patrila panovníkovi, svetským i cirkevným feudálom, mestám a slobodným obyvateľom. Toto feudálne vlastníctvo bolo za feudalizmu ústrednou inštanciou súkromného práva, pretože pôda bola hlavným výrobným prostriedkom, obrábaná však poddanskou pracovnou silou. Ochrana tohto výrobného vzťahu, zabezpečenie dispozičného práva súkromného vlastníctva pôdy nad cudzou pracovnou silou bolo hlavnou úlohou feudálneho práva. Ekonomické vykorisťovanie sa nezakrývalo a uskutočňovalo sa mimoekonomickým donútením. poddanský pomer bol právne spravidla dedičný a končil sa vymretím rodiny, poddaný však nemal nárok na pôdu, ktorú dostal do užívania a feudál mu ju mohol kedykoľvek odobrať, respektíve ho z nej vyhnať.

V 14. storočí sa tak na jednej strane ekonomicky uzavreté feudálne statky stali základom politickej rozdrobenosti krajiny, ktorú donácie panovníka ešte viac umocňovali. Feudáli si mimo ústrednej kráľovskej moci budovali svoju vlastnú mocenskú sústavu a upevňovali postavenie voči závislým masám obyvateľstva, aj proti vonkajšiemu nebezpečenstvu. Pozemkové vlastníctvo veľmožov dosahovalo značné rozmery, z vojakov, kráľovských služobníkov servientov rástla ďalej dvorná šľachta, zemianstvo. Oslabovaním ústrednej panovníkovej moci sa v 14. storočí ukončil proces premeny kráľovských žúp na ustanovizne stavovskej samosprávy, ktorými sa stali šľachtické stolice. Okrem stoličnej samosprávy sa vytvorili panstvá – domínia. Imunitné výsady feudálov sa rozšírili do takej miery, že jednotlivé šľachtické statky opierajúce sa o pozemkové vlastníctvo sa zmenili na verejnoprávne územné jednotky a tak veľkí pozemkoví vlastníci sa stali orgánmi štátnej správy. Podľa jednotlivých vlastníkov išlo o kráľovské panstvá, cirkevných a svetských feudálov, ktorých sídlom býval spravidla hrad.V 2. polovici 14. storočia patrilo na Slovensku 25–30 percent pôdy kráľovským majetkom, 20–25 percent pôdy patrilo svetským magnátom, veľkostatkárom, 10–15 percent pôdy patrilo cirkvi a 35–40 percent pôdy vlastnila drobná a stredná šľachta. [4] Tým, že im podliehali slobodné obce zakladané kolonizáciou, poddanské obce, rôzne samoty, osady, obce so zmiešaným obyvateľstvom (t. j. slobodným i poddanským) dobudovala sa v 14. storočí definitívne územno-správna organizácia krajiny tak, ako potom pretrvala až do 20. storočia.

Základnou pracovnou silou podriadenou feudálom boli poddaní. Poddanský stav (jobbagiones – jobbágyok, urbárnici – urbéresek) sa sformoval v priebehu 13.–14. storočia z obyvateľstva pôvodne rozličného právneho postavenia (udvornikov – dvorníkov, prepustencov, jobagionov, slobodných sedliakov a pod.). [5] Ešte zákon z roku 1298 zabezpečoval úplnú slobodu sťahovania poddaných po celej krajine, boli viazaní iba na splnenie záväzkov voči predošlej zemepanskej vrchnosti, vtedy mohli ešte slobodne odpredať nehnuteľnosti. Rozdiely medzi jednotlivými vrstvami ovládanej triedy sa nivelizovali a nad všetkými sa utvorila jednotná zemepanská (šľachtická) právomoc.

Vzťah a povinnosti poddaných voči zemepánom spočiatku upravovalo miestne obyčajové právo, rôzne zmluvy, neskôr urbáre (dedinské, jednotlivých panstiev), až neskôr úradné urbáre. [6] Poddanskými (urbárskymi) majetkami boli tie časti šľachtického majetku, ktoré dlhodobo a trvalo užívali poddaní bez právneho nároku na ne, ale so záväzkom plniť za to urbárske povinnosti. Poddaný bol teda len užívateľom pozemkov patriacich k jeho usadlosti. Rozoznávali sa 3 druhy urbárskeho majetku. Urbárska usadlosť (sessia), ktorá v urbárskom (feudálnom) práve pozostávala z „domového gruntu“ intravilánu a tvoril ho dvor, záhrada, záhumnie, najviac výmery 1 jutra (plošná jednotka siahovej sústavy, rovnajúca sa 0,575 ha) a „chotárneho gruntu“ extravilánu, ktorý tvorili polia, lúky s rôznou výmerou podľa bonity pôdy. Z tejto pôdy sa odvádzala feudálna renta. Poddaní sa rozlišovali podľa toho, či mali v držbe celú, polovičnú, štvrtinovú alebo len osminovú usadlosť. Želiarsky majetok pozostával len z intravilánu a prípadne menšieho extravilánu, ktorý nedosahoval ani minimálnu osminovú mieru usadlosti. Domkársky majetok tvoril len dom (byt) a najnutnejšie vedľajšie staveniská. Poddanská obec mala spoločné užívacie právo na pastviny. Na základe držby urbárskeho (poddanského) majetku stanovovali zemepáni, a veľmi svojvoľne, urbariálne povinnosti (feudálnu rentu). Medzi ne patrila ročná daň 1 zlatý, desiatok cirkvi, deviatok zemepánovi (finančná, naturálna renta a roboty), príležitostné dary. Časť pôdy zemepán ponechával vo vlastnej réžii na tzv. majerové hospodárenie (alodiálna pôda, dominikál). Pritom mohol zemepán obyvateľov starých osád podľa zvykového práva kedykoľvek vyhnať a zaberať poddanskú pôdu (rustikál) svojvoľne.

Keďže sa v priebehu sledovaného obdobia krajina vyčerpávala a vyľudňovala rôznymi vojenskými výpravami, povstaniami, na zabezpečenie hospodárskeho rastu a osídľovania nášho územia prebiehala vnútorná, ale najmä vonkajšia kolonizácia. Už v 13. storočí po tatárskom vpáde začala prebiehať kolonizácia na zákupnom (emfyteutickom, nazývaným aj nemeckom) práve, ktorej hlavnou črtou bola zákupnosť (dedičnosť) gruntov, to znamená ďalšie voľné disponovanie nimi, a richtárskej funkcie. Takto vznikali šoltýske osady (pretože zakladateľ sa nazýval šoltýs, fojt – mal monopolné právo na niektoré remeslá, od svojej pôdy neplatil dávky a pod.) často na klčoviskách a významné pre nich bolo oslobodenie od poddanských tiarch na 5–17 rokov. Mnohokrát odvádzali len peňažnú rentu a neboli viazaní robotami na panskej, dominikálnej pôde.
Od 14. storočia vo východoslovenských stoliciach, neskôr aj na Orave a iných horských oblastiach nadobudla značný význam pastierska tzv. valašská kolonizácia, na ktorej sa okrem etnických rumunských Valachov podieľali aj Rusíni, neskôr aj domáce obyvateľstvo. V 16. a 17. storočí prebiehala pastierska kolonizácia ešte intenzívnejšie, kedy už splývala s roľníckou tzv. kopaničiarskou kolonizáciou. Keďže poddaní boli neustále zaťažovaní stále vyššími daňami pre stolice, počas husitských výprav na Slovensko, bojov o uhorský trón, za Mateja Korvína i neskôr počas tureckej okupácie, ničilo to vrstvu stredných roľníkov, takže neprestajne pribúdal počet chudobných roľníkov, bezzemkov. Feudáli zaberali poddanské lesy a pastviny a prenajímali ich za peniaze dedinským boháčom, alebo ich obsadzovali Valachmi. Pauperizáciu roľníkov urýchlilo aj drobenie pôdy pri dedení, čím sa zväčšoval počet želiarov o 50 percent. Veľký počet bezzemkov si prenajímal kuriálne (zemianske) pozemky a stával sa tak kurialistomepána“, rušili spoločné pastviny a opakovane uskutočňovali komasáciu (sceľovanie), t. j. vymedzovanie zemepanských a poddanských pozemkov a ich znovurozdeľovanie v jednom hone, pričom najlepšie pozemky sa ponechali ako dominikál, teda zemepanská pôda.

Najväčším a najhorším zásahom do postavenia poddaných v uhorskej monarchii boli zákony prijaté snemom po porážke Dóžovho povstania v roku 1514. Zákonný článok 14 zakázal poddaným sťahovať sa z miesta na miesto a určil, že sú „svojim zemepánom daní do úplného a večného poddanstva“. Začalo tak obdobie „večného nevoľníctva“, ktoré bolo „uzákonené“ vo Verbőczyho zákonníku šľachtického zvykového práva nazvaného Tripartitum, tiež z roku 1514. Nevoľníctvo poddaných zasiahlo celú spoločnosť i ekonomiku až do roku 1848. [8]
HISTÓRIA Historický vývoj rómskych osád na Slovensku a problematika vlastníckych vzťahov k pôde (2. časť) Anna Jurová 18/11/2002/10:11
1.2 Feudálne vlastníctvo pôdy – systém šľachtickej stoličnej samosprávy

Ak prvé zmienky o Rómoch na Slovensku pochádzajú zo 14. storočia, treba uviesť, že v tomto období bolo už Slovensko plne včlenené do uhorského štátu a dané obdobie historici schematicky označujú za obdobie rozvinutého feudalizmu (12.–15.st.). V kontexte Uhorska išlo už o značné oslabenie ústrednej panovníkovej moci a dochádza k posilňovaniu moci jednotlivých veľmožov i feudálnej rozdrobenosti, ktorej ekonomický základ tvorí naturálne feudálne hospodárstvo.

Feudalizmus je spoločensko-ekonomický systém založený na feudálnom vlastníctve pôdy, ktorá patrila panovníkovi, svetským i cirkevným feudálom, mestám a slobodným obyvateľom. Toto feudálne vlastníctvo bolo za feudalizmu ústrednou inštanciou súkromného práva, pretože pôda bola hlavným výrobným prostriedkom, obrábaná však poddanskou pracovnou silou. Ochrana tohto výrobného vzťahu, zabezpečenie dispozičného práva súkromného vlastníctva pôdy nad cudzou pracovnou silou bolo hlavnou úlohou feudálneho práva. Ekonomické vykorisťovanie sa nezakrývalo a uskutočňovalo sa mimoekonomickým donútením. poddanský pomer bol právne spravidla dedičný a končil sa vymretím rodiny, poddaný však nemal nárok na pôdu, ktorú dostal do užívania a feudál mu ju mohol kedykoľvek odobrať, respektíve ho z nej vyhnať.

V 14. storočí sa tak na jednej strane ekonomicky uzavreté feudálne statky stali základom politickej rozdrobenosti krajiny, ktorú donácie panovníka ešte viac umocňovali. Feudáli si mimo ústrednej kráľovskej moci budovali svoju vlastnú mocenskú sústavu a upevňovali postavenie voči závislým masám obyvateľstva, aj proti vonkajšiemu nebezpečenstvu. Pozemkové vlastníctvo veľmožov dosahovalo značné rozmery, z vojakov, kráľovských služobníkov servientov rástla ďalej dvorná šľachta, zemianstvo. Oslabovaním ústrednej panovníkovej moci sa v 14. storočí ukončil proces premeny kráľovských žúp na ustanovizne stavovskej samosprávy, ktorými sa stali šľachtické stolice. Okrem stoličnej samosprávy sa vytvorili panstvá – domínia. Imunitné výsady feudálov sa rozšírili do takej miery, že jednotlivé šľachtické statky opierajúce sa o pozemkové vlastníctvo sa zmenili na verejnoprávne územné jednotky a tak veľkí pozemkoví vlastníci sa stali orgánmi štátnej správy. Podľa jednotlivých vlastníkov išlo o kráľovské panstvá, cirkevných a svetských feudálov, ktorých sídlom býval spravidla hrad.V 2. polovici 14. storočia patrilo na Slovensku 25–30 percent pôdy kráľovským majetkom, 20–25 percent pôdy patrilo svetským magnátom, veľkostatkárom, 10–15 percent pôdy patrilo cirkvi a 35–40 percent pôdy vlastnila drobná a stredná šľachta. [4] Tým, že im podliehali slobodné obce zakladané kolonizáciou, poddanské obce, rôzne samoty, osady, obce so zmiešaným obyvateľstvom (t. j. slobodným i poddanským) dobudovala sa v 14. storočí definitívne územno-správna organizácia krajiny tak, ako potom pretrvala až do 20. storočia.

Základnou pracovnou silou podriadenou feudálom boli poddaní. Poddanský stav (jobbagiones – jobbágyok, urbárnici – urbéresek) sa sformoval v priebehu 13.–14. storočia z obyvateľstva pôvodne rozličného právneho postavenia (udvornikov – dvorníkov, prepustencov, jobagionov, slobodných sedliakov a pod.). [5] Ešte zákon z roku 1298 zabezpečoval úplnú slobodu sťahovania poddaných po celej krajine, boli viazaní iba na splnenie záväzkov voči predošlej zemepanskej vrchnosti, vtedy mohli ešte slobodne odpredať nehnuteľnosti. Rozdiely medzi jednotlivými vrstvami ovládanej triedy sa nivelizovali a nad všetkými sa utvorila jednotná zemepanská (šľachtická) právomoc.

Vzťah a povinnosti poddaných voči zemepánom spočiatku upravovalo miestne obyčajové právo, rôzne zmluvy, neskôr urbáre (dedinské, jednotlivých panstiev), až neskôr úradné urbáre. [6] Poddanskými (urbárskymi) majetkami boli tie časti šľachtického majetku, ktoré dlhodobo a trvalo užívali poddaní bez právneho nároku na ne, ale so záväzkom plniť za to urbárske povinnosti. Poddaný bol teda len užívateľom pozemkov patriacich k jeho usadlosti. Rozoznávali sa 3 druhy urbárskeho majetku. Urbárska usadlosť (sessia), ktorá v urbárskom (feudálnom) práve pozostávala z „domového gruntu“ intravilánu a tvoril ho dvor, záhrada, záhumnie, najviac výmery 1 jutra (plošná jednotka siahovej sústavy, rovnajúca sa 0,575 ha) a „chotárneho gruntu“ extravilánu, ktorý tvorili polia, lúky s rôznou výmerou podľa bonity pôdy. Z tejto pôdy sa odvádzala feudálna renta. Poddaní sa rozlišovali podľa toho, či mali v držbe celú, polovičnú, štvrtinovú alebo len osminovú usadlosť. Želiarsky majetok pozostával len z intravilánu a prípadne menšieho extravilánu, ktorý nedosahoval ani minimálnu osminovú mieru usadlosti. Domkársky majetok tvoril len dom (byt) a najnutnejšie vedľajšie staveniská. Poddanská obec mala spoločné užívacie právo na pastviny. Na základe držby urbárskeho (poddanského) majetku stanovovali zemepáni, a veľmi svojvoľne, urbariálne povinnosti (feudálnu rentu). Medzi ne patrila ročná daň 1 zlatý, desiatok cirkvi, deviatok zemepánovi (finančná, naturálna renta a roboty), príležitostné dary. Časť pôdy zemepán ponechával vo vlastnej réžii na tzv. majerové hospodárenie (alodiálna pôda, dominikál). Pritom mohol zemepán obyvateľov starých osád podľa zvykového práva kedykoľvek vyhnať a zaberať poddanskú pôdu (rustikál) svojvoľne.

Keďže sa v priebehu sledovaného obdobia krajina vyčerpávala a vyľudňovala rôznymi vojenskými výpravami, povstaniami, na zabezpečenie hospodárskeho rastu a osídľovania nášho územia prebiehala vnútorná, ale najmä vonkajšia kolonizácia. Už v 13. storočí po tatárskom vpáde začala prebiehať kolonizácia na zákupnom (emfyteutickom, nazývaným aj nemeckom) práve, ktorej hlavnou črtou bola zákupnosť (dedičnosť) gruntov, to znamená ďalšie voľné disponovanie nimi, a richtárskej funkcie. Takto vznikali šoltýske osady (pretože zakladateľ sa nazýval šoltýs, fojt – mal monopolné právo na niektoré remeslá, od svojej pôdy neplatil dávky a pod.) často na klčoviskách a významné pre nich bolo oslobodenie od poddanských tiarch na 5–17 rokov. Mnohokrát odvádzali len peňažnú rentu a neboli viazaní robotami na panskej, dominikálnej pôde.

Od 14. storočia vo východoslovenských stoliciach, neskôr aj na Orave a iných horských oblastiach nadobudla značný význam pastierska tzv. valašská kolonizácia, na ktorej sa okrem etnických rumunských Valachov podieľali aj Rusíni, neskôr aj domáce obyvateľstvo. V 16. a 17. storočí prebiehala pastierska kolonizácia ešte intenzívnejšie, kedy už splývala s roľníckou tzv. kopaničiarskou kolonizáciou. Keďže poddaní boli neustále zaťažovaní stále vyššími daňami pre stolice, počas husitských výprav na Slovensko, bojov o uhorský trón, za Mateja Korvína i neskôr počas tureckej okupácie, ničilo to vrstvu stredných roľníkov, takže neprestajne pribúdal počet chudobných roľníkov, bezzemkov. Feudáli zaberali poddanské lesy a pastviny a prenajímali ich za peniaze dedinským boháčom, alebo ich obsadzovali Valachmi. Pauperizáciu roľníkov urýchlilo aj drobenie pôdy pri dedení, čím sa zväčšoval počet želiarov o 50 percent. Veľký počet bezzemkov si prenajímal kuriálne (zemianske) pozemky a stával sa tak kurialistom príp. kontraktualistom. [7] Tí platili árendu podľa ľubovôle zemepána, spravidla horšie ako poddanské ťarchy (hoci neboli v poddanskom pomere). Zemepáni svojvoľne zaberali kopanice, ktoré poddaní vytvárali ťažkou prácou z neúrodnej pôdy „bez povolenia zemepána“, rušili spoločné pastviny a opakovane uskutočňovali komasáciu (sceľovanie), t. j. vymedzovanie zemepanských a poddanských pozemkov a ich znovurozdeľovanie v jednom hone, pričom najlepšie pozemky sa ponechali ako dominikál, teda zemepanská pôda.