referaty.sk – Všetko čo študent potrebuje
Jozefína
Štvrtok, 6. augusta 2020
Historický vývoj rómskych osád
Dátum pridania: 16.05.2005 Oznámkuj: 12345
Autor referátu: palo10
 
Jazyk: Slovenčina Počet slov: 4 113
Referát vhodný pre: Vysoká škola Počet A4: 16.8
Priemerná známka: 2.96 Rýchle čítanie: 28m 0s
Pomalé čítanie: 42m 0s
 
Vývoj rómskych osád na Slovensku a problematika vlastníckych vzťahov k pôde (1. časť) Anna Jurová 11/11/2002/6:20
Po rokoch tabuizovania a zanedbávania výskumu histórie Rómov na našom území je príznačné pre slovenskú historiografiu nepoznanie mnohých otázok ich stáročného vývoja a odhaľovanie čoraz viac „bielych miest“ pri pokusoch objasniť korene, príčiny, faktory ovplyvňujúce život tohto etnika na pokraji majoritnej spoločnosti a ich súčasné dôsledky. Jednou z mimoriadne aktuálnych a pálčivých otázok, médiami nevhodne zneužívaných voči Rómom, je problematika rómskych osád a právne a majetkové vysporiadanie vlastníckych vzťahov k pôde, na ktorej sa tieto údajne nelegálne osady nachádzajú. Doteraz sa touto témou špeciálne nikto nezaoberal, napokon by bolo veľmi pracné a nákladné zisťovať a vyhľadávať vo všetkých archívoch na Slovensku záznamy o vzniku a založení každej osady, ak také sú vôbec zachované, históriu každej osady, keď podľa súpisu z roku 1924, ktorý publikoval C. Nečas v Historickej demografii v roku 1998, žili vtedy Rómovia v 1709 obciach a mestách na Slovensku, kde vo väčšine z nich mali aj domovské právo, ktoré tento súpis veľmi presne overoval u každej osoby.

Odkázaní sme na staršie výskumy E. Horváthovej, no systematický výskum histórie Rómov vôbec od stredoveku, by priniesol aj odpovede na otázky o vzniku a vývoji osád, tak ako sa to dá sledovať pri vypracovávaní monografií jednotlivých obcí, miest a mestečiek, kde sa objavujú aj informácie o príchode a živote Rómov v nich. Ak sa chceme pokúsiť o náčrt vývoja procesov usadzovania sa Rómov od ich príchodu na naše územie, musíme sa v tomto kontexte dotknúť aj vývoja troch foriem vlastníckych vzťahov k pôde, a to v období feudalizmu, zložitom prechode ku kapitalistickému podnikaniu so silnými feudálnymi a polofeudálnymi prežitkami, ktoré sa preniesli až do 1. ČSR a napokon po februári 1948 socialistického vlastníctva väčšiny pôdy v štáte.

1. Historický kontext príchodu Rómov na naše územie a počiatky ich usadzovania
Je všeobecne známe, že Slovensko, podobne ako ďalšie krajiny strednej a juhovýchodnej Európy, sa vyznačuje mimoriadne vysokým podielom rómskeho obyvateľstva. Táto skutočnosť má svoje príčiny v dávnej minulosti od ich príchodu na európsky kontinent a postupu jednotlivých migračných prúdov do strednej Európy a potom ďalej na západ. Najstaršie správy o Rómoch na Slovensku, doteraz uvádzané a neoverované ďalším výskumom v historiografii, pochádzajú zo 14. storočia. Výskumy v európskej romistike spresňujú a posúvajú postup Rómov z Balkánu už v 12. a 13. storočí. Súviselo to s tlakom osmanských Turkov, ktorí postupne z Byzantskej ríše rozširovali svoje územia na Balkán a neskôr takmer až do strednej Európy. Slovensko v stredoveku zaujímalo strategickú polohu i značný hospodársky význam, preto sa stávalo korisťou znepriatelených strán, tu sa odohrávali najdôležitejšie boje o uhorskú korunu, nakoniec po okupácii väčšej časti Uhorska Turkami aj fakticky centrom kráľovského Uhorska ovládaného Habsburgovcami na vyše 150 rokov. Politicko-mocenský vývoj v geografickom priestore Balkánu, Uhorska i samotného Slovenska a v jeho kontexte ekonomické zaostávanie a agrárny charakter oproti západnej Európe, môžu byť príčinami omnoho väčšej tolerancie voči Rómom a ich početného výskytu na tomto teritóriu. Ich práca s kovmi, kováčstvo, klampiarstvo, výroba zbraní i ďalšie remeslá, rovnako ako hudobný talent boli vysoko oceňované najmä šľachtou a bol o nich veľký záujem. Rómovia fakticky od príchodu na naše územie vykonávali rôzne služby a práce pre feudálov, pre mestá i obyvateľstvo a bolo im umožnené sa tu usadzovať.

Konkrétne zmienky o Rómoch zo 14. storočia uvádzajú Rómov takým spôsobom, ktorý nepripúšťa pochybnosti, že boli na Slovensku všeobecne známi. E. Horváthová spomína spišskonovoveského richtára Jána Kuncha v jeho opise majerov Mariassyovcov, zo 14. st. sú zmienky zo Zemplínskej župy a záznamov Leleského konventu. [1] Po predchádzajúcich križiackych výpravách žili v Uhorsku rozličné skupiny Rómov a správy zo 14. st. ich uvádzajú ako tulákov, poddaných v zmluvnom pomere, ale aj ako príslušníkov šľachtického stavu. Možno predpokladať, že v armáde boli využívaní ako remeselníci, pomocný personál ale priamo aj ako vojaci, preto mohli byť niektorí z nich povýšení do zemianskeho stavu. Rozdiely medzi jednotlivými rodinno-rodovými skupinami na čele s vajdom a sociálne rozvrstvenie tohto etnika existovalo už od začiatkov pobytu Rómov v Uhorsku. Po porážke Srbska na Kosovom poli v roku 1388 sa Osmanská ríša stala bezprostredným susedom Uhorska a Turci čoraz viac doliehali na jeho južné hranice.

V roku 1417 prešla cez strednú Európu a južným Slovenskom obrovská migračná vlna Rómov, zložená z viacerých početných skupín na čele s vojvodami a kniežatami, ktorí si získali ochranné listiny od cisára Žigmunda Luxemburského, neskôr od pápeža Martina V. a preukazovali sa nimi, ich opismi i falzifikátmi v celej západnej Európe. V tomto období cisár Žigmund Luxemburský zvádzal boje proti husitskému hnutiu rozšírenému v Čechách a jeho vplyvu na Slovensko, ale na území Slovenska sa odohrávali tiež boje s uhorskou šľachtou a vplyvnými sedmohradskými magnátmi o uhorský trón. Cisár Žigmund Luxemburský v roku 1423 vydal ochranný glejt rómskej skupine na čele s vojvodom Ladislavom, ktorej takisto opismi a falzifikátmi sa preukazovali ešte omnoho neskôr. Zároveň sa Rómovia, ako v jednej z prvých oblastí na Slovensku, začali usadzovať v okolí Spišského hradu, kde cisár vtedy sídlil a kde boli vhodné možnosti obživy. Spiš a ďalšie slobodné kráľovské mestá na Slovensku boli v tom čase najbohatšie oblasti v rámci celého Uhorska.

Rómovia sa na Spiši mohli venovať kováčstvu, kde boli dobré podmienky, ale už v 15. storočí časť z nich prevzala funkciu behárov, namiesto poddaných z obce Beharovce. Ich úlohou bolo vykonávať najrôznejšie služby pre panstvo pri dlhotrvajúcich poľovačkách pri nadháňaní zveri, opatrovaní a výcviku poľovníckych psov, príprave a nosení potravy, množstvo povinností súvisiacich so zásobovaním hradu drevom, lesným ovocím atď. pripadlo takisto Rómom. Usadzovanie Rómov na našom území začalo teda už v 15. st. a malo kontinuitné pokračovanie v nasledujúcich storočiach, aj keď nemožno tvrdiť, že by malo definitívnu a trvalú podobu. Skôr v niekoľkoročných intervaloch sa Rómovia ,tradujúci tie isté spôsoby obživy, presúvali v určitom okruhu jednotlivých stolíc a okresov, hľadajúc nové príležitosti na vykonávanie svojho remesla, obchodovanie s koňmi i vyhľadávali rozličné príležitostné možnosti ako zabezpečiť základné potreby obživy.

Po smrti Žigmunda Luxemburského prepukli znova boje o trón a v priebehu 15. st. sa opakovali viackrát medzi Habsburgovcami, Matejom Korvínom, poľskými Jagelovcami i sedmohradským kniežaťom Jánom Zápoľským, zároveň prebehlo niekoľko vojenských výprav proti Turkom, ktorí porazili uhorské vojsko pri Varne v roku 1444, pokračovali v agresii v Bosne, Srbsku, Moldavsku. V tomto kontexte získali Rómovia viacero priaznivých listín za svoje služby pre mesto Sibiu z roku 1476, Matej Korvín im udelil ďalší glejt v roku 1487 za účasť na vojenských akciách. Rovnako Vladislav Jagelovský vydal listiny v rokoch 1492 a 1496 skupine Tomáša Polgára, na základe ktorých mohlo 25 rómskych kováčov spolu so šiatrami pohybovať sa voľne po krajine a vykonávať svoje remeslo, kde chceli. Táto skupina bola tiež v službách biskupa v Pécsi, pre ktorého vyrábali náboje do muškiet, delové gule a inú výzbroj (až do konca 18. st. napríklad najžiadanejšie sečné zbrane sa vyrábali z kvalitnej dalmatínskej ocele, ktorej techniku spracovania Rómovia dokonale ovládali). Z konca 15. st. pochádzajú tiež negatívne správy o Rómoch, ktorí nechýbali medzi profesionálnymi lúpežníkmi z okolia Bardejova. Vynikajúce schopnosti práce s kovmi u Rómov boli zneužité pri potlačení povstania Juraja Dóžu v roku 1514 (prepuklo namiesto neúspešne pripravovanej križiackej výpravy) na zhotovenie železného trónu a koruny, na ktorom bol tento „sedliacky kráľ“ upálený. Táto nečestná úloha súvisela aj neskôr s úkonmi katových pomocníkov a šarhov, ktorými boli Rómovia v Uhorsku a Sedmohradsku poverovaní. [2]

Ján Zápoľský zneužil Rómov aj v 30. rokoch 16. storočia, keď sa uchádzal o uhorský trón po smrti Ľudovíta Jagelovského, ktorý padol v bitke s Turkami pri Moháči v roku 1526. Väčšinu územia centrálneho Uhorska s Budínom kontrolovali potom Turci, Sedmohradsko a niekoľko stolíc na východe Uhorska boli pod nadvládou kniežaťa Jána Zápoľského, ktorý iste kolaboroval aj s Turkami. Vtedy boli Rómovia poverení založiť požiare v slobodných kráľovských mestách na východnom Slovensku z pomsty, že stáli v opozícii proti jeho snahám dostať sa na uhorský trón (Košice, Levoča, Bardejov, Sabinov a ďalšie). Keď sa v roku 1538 stal konečne kráľom, vydal výnosy na podporu a rešpektovanie starodávnych slobôd Rómov. Zaviedol aj funkciu šľachtických cigánskych vojvodov, ktorých úlohou bolo vyberať od nich dane (Rómovia mali aj naďalej svojich vlastných rodových vajdov, na jednotlivých feudálnych panstvách spadali prakticky pod právomoc jedného vajdu zodpovedného zemepánovi). Rómovia sa takisto veľmi rýchlo adaptovali na nové pomery a ich služby rovnako využívali aj Turci – kováči, hudobníci, poslovia, kati ai.

Po moháčskej katastrofe kráľovské Uhorsko pod vládou Habsburgovcov (Ferdinand I. od roku 1527 súperil a paralelne vládol s Jánom Zápoľským) tvorilo prakticky dnešné územie Slovenska a úzky pás západného Uhorska, sídlo z Budína bolo prenesené do Bratislavy. Na tomto území prebiehali mnohé konflikty, povstania, vojny počas 16.–17. st., ktoré sa stali najkrvavejšími storočiami v dejinách Slovenska. Prebiehali tu všetky protihabsburgské povstania a sprisahania (S. Bocskaya, G. Bethlena, Juraja I. Rákociho, F. Vešeléniho, I. Tőkőlyho., F. II. Rákociho), pričom mnohí veľmoži využívali tureckú pomoc a tak prispievali k predlžovaniu tureckej okupácie. Až po porážke Turkov pri Viedni v roku 1683 začal koniec tureckého panstva v Uhorsku, v auguste padla pevnosť Nové Zámky ako posledná bašta tureckej moci na Slovensku, v nasledujúcom roku padol Budín a postupne bolo oslobodené celé územie Uhorska. Po porážke povstania Františka II. Rákociho a uzavretí Szatmárskeho mieru v roku 1711 mohlo začať obdobie rekonštrukcie a hospodárskej obnovy spustošenej krajiny.
 
   1  |  2  |  3    ďalej ďalej
 
Copyright © 1999-2019 News and Media Holding, a.s.
Všetky práva vyhradené. Publikovanie alebo šírenie obsahu je zakázané bez predchádzajúceho súhlasu.