2.KAPITOLA
2.1 Saladínova životná cesta
Ako protivník križiackych štátov Orientu sa Saladín stal symbolom džihádu a základnou postavou moslimského povedomia. Kresťania ho zasa považovali za vzor rytierskych cností a chválili ho až na Západe.
Stal sa zakladateľom a najvýznamnejším vládcom kurdskej dynastie Ajjúbovcov, ktorá vládla v Egypte, Sýrii, severnej Mezopotámii a v Jemene. Preslávil sa ako bojovník proti križiakom, no vynikal ako hráč póla.
Nebol to nijak oslnivý zjav, nič nenaznačovalo akým pozoruhodným a významným mužom sa raz stane. Bol neveľký, v tvári červený so starostlivo udržiavanou briadkou, vážnou tvárou a na jedno oko slepý. Saladínovo meno pochádza zo skomoleniny, z arabského Salah-ed-dín, čo znamená čistota viery, niekde známi aj ako Saláhuddín alebo Saláh al-Dín Júsúf ibn Ajjúb, čo znamená česť viery, čestné meno, ktorým bol od kresťanov nazývaný Júsuf el-Melik en-Násir.35 Narodil sa v roku 1137 na zámku v Tekrite v Iráku. Jeho kurdský otec, Ajjúb (alebo Jób), slúžil vo vojsku tureckosyrskeho vojvodcu Núr-ed-Dína, ktorý sa snažil zabrániť pokusu európskej krížovej výpravy oslobodiť Svätú zem od „neveriacich“. Saladín bol rodom sýrsky kurd a synovec najznámejšieho Núreddínovho emira, Širkúha. Sprevádzal, proti svojej vôli, svojho strýka na jeho výpravách do Egypta (r.1164 a 1169), ktorého sa chcel Núreddín zmocniť.

Širkúh konečne prinútil egyptského kalifa z rodu Fátimovcov, aby prijal jeho vojsko do Káhiry a jeho samotného menoval vezírom. Saladín najprv študoval teológiu v Damašku a potom nasledoval svojho otca do vojska. Práve tu začal svoju kariéru v službách Zangidovca Nuraddína a bojoval proti šiítskej dynastii Fátimovcov v Egypte. Vojenskými a diplomatickými prostriedkami sa mu podarilo Fátimovcov poraziť a zvrhnúť aj dynastiu Zangidovcou v Sýrii. Hneď potom však Širkúh zomrel a jeho synovec Saladín nastúpil na jeho miesto (marec 1169) a potlačil kruto vzburu Egypťanov, ktorí ťažko niesli arabské panstvo. V roku 1171 zomrel egyptský kalif Al-Adhid (podľa kresťanského pisateľa bol zavraždený na Saladínov popud), jeho príbuzenstvo a potomstvo bolo odstránené a Saladín tak začal neobmedzene vládnuť v Egypte ako Núreddínov miestodržiteľ. Keď sa dostal do čela Egypta, začal obnovovať sunnitskú pravovernosť, opierajúc sa pri tom o sieť mandrasov. Tieto kolégia za vlády Zengíovcov v Sýrii prekvitali; mali svojich učiteľov a študentov teologických vied a práva. Nový pán Egypta sa obklopil vedcami a vďaka štedrým pozemkovým údelom si získal pevnú oporu v armáde. Pri tom si zachoval dobré vzťahy s obchodníkmi z Itálie, ktorí z Alexandrie urobili hlavné centrum s kresťanským Západom.36 Na jeho samostatné počínanie sa však s nevôľou pozeral Núreddín a chystal sa Saladína pokoriť, no predčasne zomrel ( na jar v r.1174 na srdcovú mŕtvicu), a tak sa Saladín zbavil hroziaceho sa nebezpečenstva.

Núreddínova smrť predstavovala pre moslimov, ktorých prakticky sám zjednotil do džihádu alebo svätej vojne proti kresťanom, nesmiernu stratu. Bol to prísny muž, ktorý sa len zriedkakedy usmial a čím viac starol, tým viac sa uzatváral do náboženského odlúčenia sveta. Poddaný si ho nesmierne vážili, dívali sa naňho ako na svätca a nie je pochýb, že to bol veľký vladár. Spory, ktoré nastali medzi Núreddínovými dedičmi po jeho smrti využil Saladín k vpádu do Sýrie a po značných víťazstvách si r.1175 a 1176 vynútil odstúpenie niektorých miest v Sýrii. Od tej doby sa Saladín pokladal za úplne nezávislého od Damašku, začal raziť mince so svojím menom a po smrti posledného fátimovskeho kalifa Adída, sa r.1174 vyhlásil za sultána a za duchovnú hlavu uznal sunnitského abbásovského kalifa v Bagdade. Tak bola v Egypte nastolená nová dynastia Ajjúbovcov (1171-1250).37 Po smrti Melika, syna Núreddínovho sa Saladín zmocnil celej jeho ríše (1182-86), ovládol oblasť od Egypta až k Bagdadu vrátane križiackych štátov v Palestíne a stal sa tak pánom Sýrie a Mezopotámie a obkľučoval tak zo všetkých strán Jeruzalemské kráľovstvo. Oba tieto štáty žili v ustavičnom boji. Z počiatku sa kresťanom darilo odraziť Saladína: r.1177 pri Askalone bolo Saladínovo vojsko rozprášené a sám Saladín len veľmi ťažko unikol záhube, podobné porážky utrpel aj roku 1182 pri Beisane a tiež pri Bejrúte. Ale vnútorné rozpory a nedostatok disciplíny nedovolili kresťanom tieto víťazstva zúžitkovať a prinútili ich k tomu, že si za značnú sumu 60 000 zlatých vykúpili od Saladína mier (1184), ktorý však netrval dlho. Dobrodružný Rainald z Châtillonu nedbal na mier a prepadol a olúpil mohamedánsku karavanu, pri ktorej bola Saladínová sestra. Saladín žiadal náhradu a zadosťučinenie. Žiadal od kráľa Balduina IV. trest pre Rainalda. Ťažko chorý Balduin (mal lepru) mu to sľúbil, ale proti Rainaldovi nič nezmohol.

A keď jeruzalemský kráľ Guido Lusignanský odmietol zakročiť proti svojmu mocnému vazalovi a Rainald znova prepadol ďalšiu karavanu a dvakrát sa neúspešne pokúšal zaútočiť na Mekku a Medinu, to už nahnevalo aj dovtedy pokojného Saladína a rozpútal svätú vojnu proti Jeruzalemu. Pre Rainalda bola nenávisť k islamu a naprostá opozícia voči moslimskému svetu posvätnou povinnosťou a jediným výrazom skutočného vlastenectva. Ale zastavme sa pri predchádzajúcej vete. Bola rozpútaná vojna proti mestu. No ako sa dočítame ďalej, Saladín toto mesto síce porazil, ale neopustil ho. Prečo? Lebo prítomnosť „neveriacich“ v Jeruzaleme považovali moslimovia za vlastné poníženie. Vzniká tu ďalšia otázka. Vari Jeruzalem nebol aj ich svätým miestom? Dokumenty hovoria, že jednej noci bol vraj Mohamed spred jeruzalemského chrámu tajne vyzdvihnutý do neba na svojom koni Barukovi: piaty umajjovsky kalif Abd al-Malik tam v roku 691 dal postaviť Skalný dóm, mešitu s kupolou presne nad posvätným kameňom, kde obetoval Abrahám.38 Moslimskí vládcovia miest susediacich s križiackymi štátmi tak mohli vzkriesiť džihád - svätú vojnu, ktorú musí islamské spoločenstvo viesť proti neveriacim. Do vedenia tejto vojny sa postavil sám Saladín. Svoju armádu s 20 000 vojakmi, z toho polovicu tvorili lučištníci na koňoch, viedol do Palestíny. Podstatou Saladínovej taktiky boli výpady lučištníkov, ktorí obťažovali nepriateľské boky a útočili na rozpoznateľne slabé miesta. V momente, keď lučištníci prelomili nepriateľskú formáciu, zaútočili jazdci vyzbrojený šabľami a pešiaci a nepriateľa celkom zničili.
S veľkým vojskom pozbieraným zo všetkých kútov svojej ríše, porazil kresťanov v dvojdňovej bitke pri Hattíne (pri Tiberiade, 1187) a kráľa Guida a popredných mužov jeho ríše zajal (viď prílohu č. 3).