Saladínovo vojsko potom zaplavilo cele kráľovstvo, kde pevné mestá ako Akka, Bejrút, Jafa a Askalón sa mu rýchle poddali, a po krátkom obliehaní (od 19.septembra do 2.oktobra) sa Saladín zmluvou zmocnil Jeruzalema (moslimovia tak ovládli mesto po prvýkrát, čo ho križiaci v roku 1099 obsadili) a za ťažké výkupné povolil obyvateľom odchod. Bolo zajatých asi 1500 ľudí. Týmto činom si päťdesiatročný Saladín získal v islamských krajinách veľkú popularitu. Zmocnil sa tiež väčšiny Sýrie s Damaškom, Halebom a Hornou Mezopotámiou. Iba Tyros, Antiochia a Tripolis zostali v rukách kresťanov. Saladín sa dostal do povedomia opäť ako skvelý veliteľ a odvážny politik. Pre objasnenie situácie by sme radi priblížili niektoré udalosti pred, počas a po dobytí Jeruzalema. Saladín si privlastnil ideál džihádu a zároveň chcel využiť rozdelenie a slabosť kresťanských kniežat. Nový jeruzalemský kráľ Guy de Lusignan, slabí a neschopní nováčik, sa na trón vyšvihol vďaka láske Sibyly, dcéry jeho predchodcu. Jeho spoločenský vzostup vzbudil závisť tripoliského grófa Raymonda III., ktorý si tiež robil nároky na korunu. Kráľovstvu naviac chýbal duchovný vodca. Patriarcha Heraklios, ďalší nový, bol degradovaný analfabet a verejne sa vychvaľoval svojou milenkou. Rok po smrti „malomocného kráľa“ v marci roku 1185 zomrel tak isto jeho syn Balduin V. Zem sa ocitla na pokraji občianskej vojny. Zatiaľ sultán dokázal ohodnotiť schopnosti „franských“ rytierov a pevnosť ich hradov: po prvom útoku roku 1183 radšej dohodol prímerie a Raymonda III. získal za spojenca. No keď o tri roky neskôr jeden z vazalov jeruzalemského kráľa uniesol sýrsku karavánu, v ktorej bola vlastná Saladínová sestra, poskytlo mu to zámienku na obnovenie nepriateľských akcií. Saladín sa rýchle premiestnil do Tiberiady, kam sa ukryla manželka Raymonda III.

Keď sa križiacki rytieri dozvedeli o útoku, zvolali: „Poďme pomôcť tiberiadským paniam a pannám“.39 Vyrazili na vypriahnutý pahorok, moslimovia im odrezali prístup k zriedkavým prameňom vody, takže sa rýchlo vyčerpali a 4.júla ich Saladín pri Hattíne porazil. Množstvo živých a mŕtvych rytierov sultánoví verní postínali, pozabíjali templárov a mníchov, takže istý obyvateľ Damašku napísal, že „každý deň prichádzajú hlavy kresťanov akoby to boli vozy s dyňami“.40 Guida, Huguesa de Lusignan a ďalších križiackych veliteľov Saladin zajal. Jeruzalemský kráľ neopatrne vrhol do boja všetky sily, a tak Jeruzalem nemal kto brániť a Saladín sa ho zmocnil prakticky bez boja. Sultán daroval obyvateľom mesta život, ale slobodu vrátil len tým, čo sa dokázali vykúpiť, takže niekoľko tisíc ostatných upadlo do otroctva. K zajatcom sa Saladín správal zdvorilo, dokonca prepustil aj Guye, keď ten sľúbil, že proti moslimom už nikdy nezdvihne zbraň, až na Rainalda, ktorému vlastnoručne odťal hlavu. Takmer s istotou môžeme povedať, že nebyť Rainaldovych násilností vo Svätej zemi, by sa udržal, síce krehký, ale predsa mier medzi moslimmi a kresťanmi. Kresťania na Západe si so znepokojením uvedomili, že tento moslimský vládca sa zachoval pri dobytí Jeruzalema ďaleko „kresťanskejšie“ ako ich vlastný vojaci pred pol storočím. To čo sa tu stalo má následky až dodnes.41 Križiacky experiment v Jeruzaleme bol takmer ukončený. Moslimovia sa pokúsili obnoviť v al-Kudsu starý systém koexistencie a integrácie, ale násilné obdobie križiackej vlády poškodilo základy vzťahov medzi islamom a kresťanským Západom. Táto prvá skúsenosť moslimov zo západným svetom nie je dodnes zabudnutá. Utrpenie z rúk križiakov tiež ovplyvnilo pohľad moslimov na Sväté mesto. V láske moslimov k al-Kudsu sa presadil definitívny prvok. Jeruzalem sa stal viac agresívnejším islamským mestom, než bol pred franskou okupáciou.
Saladín pokračoval v bleskovom útoku proti ostatným križiackym štátom, dobyl viac ako päťdesiat pevností. Taká porážka bola pre kresťanov skutočným šokom; stratili dokonca vzácnu relikviu pravého Kristovho kríža.