Na Západe sa okamžite začala pripravovať tretia križiacka výprava, ktorej sa chceli zúčastniť všetci najvýznamnejší panovníci. Táto výprava bola tiež posilnená Guyem, ktorý nekresťanským spôsobom porušil sľub a organizoval ďalšie vojsko. Tretia krížová výprava, ktorou Európa chcela vytrhnúť Saladínovi dobytú korisť, vyplytvala svoje sily v maloáziskych púštiach a pri dvojročnom obliehaní Akky. Táto pevnosť bola síce dobytá (1191), ale ďalších úspechov sa križiaci nedočkali a urobili trojročné prímerie (1192), ktorým Saladín povolil, ako kresťanským pútnikom, tak aj moslimom, návštevu Jeruzalema a iných posvätných miest. Týmto kompromisom si Saladín ponechal Palestínu a Sýriu a križiaci si nechali skoro cele pobrežie. Saladín sa v očiach moslimov stal skutočne veľkým práve vďaka tomu, že dokázal čeliť kniežatám tretej krížovej výpravy. Je síce pravda, že Akku stratil a nedokázal vyhnať križiakov, no ani oni nemali dosť síl, aby mu zobrali sväté mesto. Saladínovo víťazstvo prinieslo obrat vo vzťahoch medzi križiakmi a moslimami, medzi Západom a Východom. Kresťania definitívne stratili Jeruzalem, až na krátku epizódu (1229-1244), keď Saladínov nástupca vyhovel Fridrichovi II. a mesto mu prenechal.42 A keď sultána prijal aj bagdadský kalif, získal si v celom moslimskom svete obrovskú a trvalú prestíž. Rodinnou politikou Saladín rozšíril svoje panstvo aj na Arabský polostrov. O pol roka na to, 3. alebo 4. marca 1193 Saladín zomrel v Damašku ako päťdesiatpäť ročný. Pramene sa rozchádzajú o spôsobe jeho smrti. Jedny hovoria, že sa nakazil žltačkou, iný, že na týfus, ďalší, že zomrel na maláriu. Bol pochovaný v hrobke v blízkosti hlavnej mestskej mešity. Po sultánovej smrti územie rozdelili medzi jeho synov a brata, ale ajjubidská dynastia (nazvaná podľa Saladínovho otca) vládla v Egypte až do roku 1250; je príznačné, že vedúci činiteľ moderného egyptského nacionalizmu prebral jeho titul al-Nasir („víťaz“).43 Po rozdelení ríše, každý panovník svojho územia mal svoju armádu a správu. Jednota, pre ktorú dokázal Saladín získať moslimov, zomrela s ním a jeho dedičia začali skoro navzájom bojovať. Jeruzalem týmto vnútorným konfliktom utrpel. No nezmenila sa láska k Jeruzalemu. Moslimovia trpeli stratu Jeruzalema, a teraz, keď sa do mesta vrátili, milovali ho viac než kedykoľvek predtým. Saladínovi nástupcovia, ktorí dokázali využiť značných síl feudálneho vojska, pokračovali úspešne v bojoch s križiakmi a zmárnili všetky ich pokusy o vyradenie ich vlády z Egypta. Ajjúbovci si dokázali udržať priateľské styky s Benátkami a vyťažiť z obchodu, ktorý sa s nimi a z časti i s inými talianskymi mestami začal úspešne rozvíjať.

Od vrstovníkov bol chválený ako štedrý a rytiersky vládca, plný charizmy, láskavosti a zbožnosti, zhovievavý k porazeným. Básnické podanie tejto vlastnosti zatlačilo do pozadia i jeho menej chválitebné vlastnosti, Saladín dokázal byť aj ľstivý a krutý nelíšiac sa v tom od ostatných Orientálcov. No ovplýval tiež srdečnosťou a veľkorysosťou, ktorá vraj u neho často hraničila s márnotratnosťou a mal tiež zmysel pre disciplínu a nábožnosť. V období, keď náboženský zápal podnecoval nekonečné vojny, bol Saladín vysoko vážený svojimi nepriateľmi, hoci ti nenávideli moslimskú vieru, ktorú predstavoval. Bol ctení pre svoje rytierstvo a úsilie zachovávať kultúrne statky, a dokonca inšpiroval literárne diela napísané jeho oponentmi, ako napríklad román Talisman, zbeletrizovanie tretej križiackej výpravy z pera Waltera Scotta. No napriek tomu Saladín patrí medzi najpopulárnejších a najväčších moslimských vládcov v islamskom svete.44