3.1 Portréty
Dvaja muži, dvaja vodcovia. Takí rovnakí a zároveň takí rozdielni. Jeden je zo sveta Západného, kde vládne kresťanstvo, druhý je z Ďalekého východu a zo sveta, kde vládu majú v rukách moslimovia. Významní vodcovia svojej doby a dvaja najznámejší a najospevovanejší vládcovia počas križiackych výprav. Áno, reč je o Richardovi I., zvanom tiež Levie srdce a Saladínovi, synovi východu.
V tejto tretej a zároveň poslednej kapitole by sme vám radi opísali a ukázali, v čom sa títo hrdinovia podobali. Aké vlastnosti ich vyzdvihli, v čom si boli podobní ako vajce vajcu. No keďže nik nie je dokonalý a všetci máme aj svoje zlé vlastnosti, na ktoré nie sme hrdý, radi by sme tiež aspoň malou časťou poukázali aj na ne.
Mnoho riadkov, ktoré teraz budete čítať o Saladínovi, pochádza z rozprávania jeho osobného tajomníka Baha´ad-Dín Ibn Šaddáda.45
Päť najdôležitejších vlastností, ktoré má mať správny panovník či už je z Anglicka, Turecka alebo aj Japonska sú štedrosť, odvaha a rozhodnosť, ľudskosť a zhovievavosť. Je pravda , že sú aj iné dôležité vlastnosti, ktoré by mal mať vodca, napríklad chladnú hlavu, pevnú ruku alebo silu, ale týchto päť vlastností musí mať aby vládol ľudu dobre a spravodlivo a aby si ho ľud uctil a poslúchal. A Saladín taký bol a taká bola aj jeho štedrosť.
„Prorok povedal: „ Keď štedrý človek schybí, Boh mu podá pomocnú ruku.“ V islamskej tradícii sa preto štedrosť pripomína ako najkrajšia vlastnosť človeka. Saladínova veľkorysosť bola taká zjavná, že si zasluhuje, aby sa o nej vedelo, a taká povestná, že sa o nej musím bližšie zmieniť. Obmedzím sa však iba na zovšeobecňujúci pohľad. Napriek tomu, že Saladín mal v rukách obrovský majetok, v deň jeho smrti sa v jeho pokladnici našlo iba 47 násirských strieborných drachiem a jediný zlatý lingot z Tyru, ktorého váhu neviem presne odhadnúť.

Vo svojej bezhraničnej štedrosti dával ľuďom do daru celé provincie. Napríklad syn ortokovského emira Muhammada Ibn Kara Arslána (1174-1185) ho požiadal, aby mu daroval mezopotámsku Amidu, a on mu vyhovel, hoci ju dobyl iba krátko predtým. Na vlastné oči som videl zástupy vyslancov zo všetkých končín ríše, ktorí prišli za ním do Jeruzalema, keď sa rozhodol presídliť do Damasku. Jeho pokladnica vtedy zívala prázdnotou, ale na moje naliehanie predal jednu dedinu, ktorá bola vo verejnom vlastníctve, a celý výnos z jej predaja sme rozdali, takže nám nezostala jediná drachma.“46
No ani Richardova štedrosť nezaostávala za Saladínovov. Hoci možno nebola taká veľká (alebo bola, ale nie sú o tom správy), Richard sa tiež preukázal ako štedrý vládca. Či už to bolo pozdvihnutím žoldu vojakom po príchode do Svätej zeme ( hoci myslíme si, že to nebol prejav veľkej štedrosti, skôr nechcel vyzerať v očiach svojich vojakov horšie než Filip) alebo darovaním rôznych zemí ako napríklad Cypru, keď ho dal Guydovi Lusignanskému, preukázal svoju štedrosť.47
Druhou dôležitou vlastnosťou bez ktorej sa nezaobíde správny vládca je odvaha a rozhodnosť. Tieto dve vlastnosti určite nechýbali obom vládcom a sprevádzali ich počas celej výpravy. Hoci pri Richardovi by sa dalo povedať, že ruka v ruke s odvahou a rozhodnosťou išlo aj šťastie. Veď môžete posúdiť sami.
Znovudobytie Jaffy bolo posledným Richardovým hrdinským činom v Zámorí, ale Saladína si na ňom vynútil ešte jednu bitku, ktorá sa stala pamätnou. Po úteku svojich vojakov z Jaffy zistil, že Richard ma málo vojakov a preto sa rozhodol na anglického kráľa zaútočiť skôr, než prídu posily. V noci 4.augusta doviedol moslimskú armádu čo najtichšie na dosah kresťanského tábora a pripravil sa na útok. Nanešťastie Janovčan, ktorý tesne pred východom slnka vyšiel z tábora, počul erdžanie koni a zvuky zbraní, zalarmoval celý tábor, a keď Saladín zaútočil našiel Richarda pripraveného. Richardovu armádu tvorilo asi päťdesiat štyri rytierov, ktorí mali asi pätnásť koni. Okrem toho mal Richard asi dvetisíc pešiakov a skupinu lúčištníkov. Sformoval túto armádu a boj sa začal. Bitku zahájila Saladínova jazda, ktorá útočila vo vlnách po tisícoch. Kresťanská línia sa ani nepohla. Opakované útoky bili znovu odrážané. Boj trval celé odpoludnie a popoludní sa zdalo, že moslimovia sú unavený. Keď podnikli ďalší výpad, Richard prikázal lučištníkom, aby prenikli medzi rozptýlené rady pešiakov a zahrnuli nepriateľa prívalom šípov.

Krupobitie zastavilo postup moslimov, kone sa vzpínali a vyhadzovali v zmetenej miešanici kopýt, údov, padlých jazdcov a mŕtvych tiel, vzduch bol naplnený
stenaním a krikom ranených. Richard dal povel lučištníkom k ústupu a potom viedol svojich mužov na jednom z mala koni, ktoré mal, do prudkého výpadu proti zmeteným šíkom nepriateľa. Saladín sledoval so závistlivým obdivom šialenú odvahu svojho nepriateľa. Richardov nezdolný duch naňho zapôsobil tak, že keď bol pod anglickým kráľom zabitý kôň, nariadil jednému zo svojich koniarov priniesť pod vlajkou mieru na bojisko pár koni a predať ich s prejavom úcty Richardovi. Svojim spôsobom to bolo rovnako nesmrteľné gesto ako Richardova odvaha a neohrozenosť. 48
No Saladín určite nekonal len nesmrteľné gestá ale prejavoval svoju odvahu a statočnosť rovnako veľkými skutkami ako Richard ak nie ešte väčšími.
„Prorokovi sa pripisuje aj tento výrok: „Bohu sa páči odvaha, hoci len taká, akú treba na zabitie hada.“ Saladínovi sa nik nevyrovnal v odvahe. Obdivuhodná bola i jeho srdnatosť, chrabrosť a neochvejnosť v každej skúške. Videl som ho raz na vlastné oči bojovať proti presile Frankov, ktorým prichádzali stále nové posily.
Ako rady nepriateľov vzrastali, tak sa znásobovalo jeho odhodlanie a tvrdošijnosť. V ten deň dorazili ďalšie franské posily: od popoludňajšej modlitby (´asr) až do západu slnka som narátal vyše 70 lodí. Napriek tomu Saladín neklesol na duchu, ba práve naopak. Keď nadišla zima, rozpustil svoje voje a nechal v pohotovosti iba jeden oddiel, s ktorým čelil nepriateľskej posile.