Richard I. verzus Saladin

3.1 Portréty
Dvaja muži, dvaja vodcovia. Takí rovnakí a zároveň takí rozdielni. Jeden je zo sveta Západného, kde vládne kresťanstvo, druhý je z Ďalekého východu a zo sveta, kde vládu majú v rukách moslimovia. Významní vodcovia svojej doby a dvaja najznámejší a najospevovanejší vládcovia počas križiackych výprav. Áno, reč je o Richardovi I., zvanom tiež Levie srdce a Saladínovi, synovi východu.
V tejto tretej a zároveň poslednej kapitole by sme vám radi opísali a ukázali, v čom sa títo hrdinovia podobali. Aké vlastnosti ich vyzdvihli, v čom si boli podobní ako vajce vajcu. No keďže nik nie je dokonalý a všetci máme aj svoje zlé vlastnosti, na ktoré nie sme hrdý, radi by sme tiež aspoň malou časťou poukázali aj na ne.
Mnoho riadkov, ktoré teraz budete čítať o Saladínovi, pochádza z rozprávania jeho osobného tajomníka Baha´ad-Dín Ibn Šaddáda.45
Päť najdôležitejších vlastností, ktoré má mať správny panovník či už je z Anglicka, Turecka alebo aj Japonska sú štedrosť, odvaha a rozhodnosť, ľudskosť a zhovievavosť. Je pravda , že sú aj iné dôležité vlastnosti, ktoré by mal mať vodca, napríklad chladnú hlavu, pevnú ruku alebo silu, ale týchto päť vlastností musí mať aby vládol ľudu dobre a spravodlivo a aby si ho ľud uctil a poslúchal. A Saladín taký bol a taká bola aj jeho štedrosť.
„Prorok povedal: „ Keď štedrý človek schybí, Boh mu podá pomocnú ruku.“ V islamskej tradícii sa preto štedrosť pripomína ako najkrajšia vlastnosť človeka. Saladínova veľkorysosť bola taká zjavná, že si zasluhuje, aby sa o nej vedelo, a taká povestná, že sa o nej musím bližšie zmieniť. Obmedzím sa však iba na zovšeobecňujúci pohľad. Napriek tomu, že Saladín mal v rukách obrovský majetok, v deň jeho smrti sa v jeho pokladnici našlo iba 47 násirských strieborných drachiem a jediný zlatý lingot z Tyru, ktorého váhu neviem presne odhadnúť.

Vo svojej bezhraničnej štedrosti dával ľuďom do daru celé provincie. Napríklad syn ortokovského emira Muhammada Ibn Kara Arslána (1174-1185) ho požiadal, aby mu daroval mezopotámsku Amidu, a on mu vyhovel, hoci ju dobyl iba krátko predtým. Na vlastné oči som videl zástupy vyslancov zo všetkých končín ríše, ktorí prišli za ním do Jeruzalema, keď sa rozhodol presídliť do Damasku. Jeho pokladnica vtedy zívala prázdnotou, ale na moje naliehanie predal jednu dedinu, ktorá bola vo verejnom vlastníctve, a celý výnos z jej predaja sme rozdali, takže nám nezostala jediná drachma.“46
No ani Richardova štedrosť nezaostávala za Saladínovov. Hoci možno nebola taká veľká (alebo bola, ale nie sú o tom správy), Richard sa tiež preukázal ako štedrý vládca. Či už to bolo pozdvihnutím žoldu vojakom po príchode do Svätej zeme ( hoci myslíme si, že to nebol prejav veľkej štedrosti, skôr nechcel vyzerať v očiach svojich vojakov horšie než Filip) alebo darovaním rôznych zemí ako napríklad Cypru, keď ho dal Guydovi Lusignanskému, preukázal svoju štedrosť.47
Druhou dôležitou vlastnosťou bez ktorej sa nezaobíde správny vládca je odvaha a rozhodnosť. Tieto dve vlastnosti určite nechýbali obom vládcom a sprevádzali ich počas celej výpravy. Hoci pri Richardovi by sa dalo povedať, že ruka v ruke s odvahou a rozhodnosťou išlo aj šťastie. Veď môžete posúdiť sami.
Znovudobytie Jaffy bolo posledným Richardovým hrdinským činom v Zámorí, ale Saladína si na ňom vynútil ešte jednu bitku, ktorá sa stala pamätnou. Po úteku svojich vojakov z Jaffy zistil, že Richard ma málo vojakov a preto sa rozhodol na anglického kráľa zaútočiť skôr, než prídu posily. V noci 4.augusta doviedol moslimskú armádu čo najtichšie na dosah kresťanského tábora a pripravil sa na útok. Nanešťastie Janovčan, ktorý tesne pred východom slnka vyšiel z tábora, počul erdžanie koni a zvuky zbraní, zalarmoval celý tábor, a keď Saladín zaútočil našiel Richarda pripraveného. Richardovu armádu tvorilo asi päťdesiat štyri rytierov, ktorí mali asi pätnásť koni. Okrem toho mal Richard asi dvetisíc pešiakov a skupinu lúčištníkov. Sformoval túto armádu a boj sa začal. Bitku zahájila Saladínova jazda, ktorá útočila vo vlnách po tisícoch. Kresťanská línia sa ani nepohla. Opakované útoky bili znovu odrážané. Boj trval celé odpoludnie a popoludní sa zdalo, že moslimovia sú unavený. Keď podnikli ďalší výpad, Richard prikázal lučištníkom, aby prenikli medzi rozptýlené rady pešiakov a zahrnuli nepriateľa prívalom šípov.

Krupobitie zastavilo postup moslimov, kone sa vzpínali a vyhadzovali v zmetenej miešanici kopýt, údov, padlých jazdcov a mŕtvych tiel, vzduch bol naplnený
stenaním a krikom ranených. Richard dal povel lučištníkom k ústupu a potom viedol svojich mužov na jednom z mala koni, ktoré mal, do prudkého výpadu proti zmeteným šíkom nepriateľa. Saladín sledoval so závistlivým obdivom šialenú odvahu svojho nepriateľa. Richardov nezdolný duch naňho zapôsobil tak, že keď bol pod anglickým kráľom zabitý kôň, nariadil jednému zo svojich koniarov priniesť pod vlajkou mieru na bojisko pár koni a predať ich s prejavom úcty Richardovi. Svojim spôsobom to bolo rovnako nesmrteľné gesto ako Richardova odvaha a neohrozenosť. 48
No Saladín určite nekonal len nesmrteľné gestá ale prejavoval svoju odvahu a statočnosť rovnako veľkými skutkami ako Richard ak nie ešte väčšími.
„Prorokovi sa pripisuje aj tento výrok: „Bohu sa páči odvaha, hoci len taká, akú treba na zabitie hada.“ Saladínovi sa nik nevyrovnal v odvahe. Obdivuhodná bola i jeho srdnatosť, chrabrosť a neochvejnosť v každej skúške. Videl som ho raz na vlastné oči bojovať proti presile Frankov, ktorým prichádzali stále nové posily.
Ako rady nepriateľov vzrastali, tak sa znásobovalo jeho odhodlanie a tvrdošijnosť. V ten deň dorazili ďalšie franské posily: od popoludňajšej modlitby (´asr) až do západu slnka som narátal vyše 70 lodí. Napriek tomu Saladín neklesol na duchu, ba práve naopak. Keď nadišla zima, rozpustil svoje voje a nechal v pohotovosti iba jeden oddiel, s ktorým čelil nepriateľskej posile.
Deň čo deň chodil dva až trikrát na prieskum. Keď bol nepriateľ blízko, snažil sa o ňom čo najviac dozvedieť. Za boja sa prechádzal medzi radmi svojich bojovníkov v sprievode jedného pobočníka, ktorý viedol za uzdu jeho tátoša. Chodil z ľavého krídla na pravé, zoraďoval bojové šíky, vydával rozkazy útočiť alebo zaujať výhodné strategické postavenie. V tesnej blízkosti prednej línie z vyvýšeného miesta sledoval pohyb nepriateľa a riadil bojové akcie, pričom jeden z jeho pobočníkov mu vždy predčítaval nejaký úryvok z islamskej tradícií. Sám som bol veľakrát toho svedkom. Ako som už povedal na inom mieste, takéto texty sa bežne čítali na vznešených miestach a pri ušľachtilých činnostiach, ale nikdy som nepočul, aby sa tomu venoval niekto uprostred boja. „Aké by to bolo krásne, keby sa to mohlo hovoriť o Vašej Výsosti,“ poznamenal ktosi a Saladínovi sa to zapáčilo. Odvtedy mu vždy muž znalý písma takto čítal z knihy. My sme zatiaľ čakali v sedle pripravení vyraziť do útoku alebo sme sa pohybovali medzi šíkmi rozvinutými na oboch stranách. Nikdy som ho nevidel horekovať nad počtom či silou nepriateľa. Ako hĺbavý a rozvážny muž dal si každý problém najprv vysvetliť a bez návalu hnevu či zášti o ňom premýšľal, až sa rozhodol pre riešenie, ktoré považoval za najvhodnejšie. V bitke pri Akke prenikli Frankovia hlboko do našich radov a hrozne v nich pustošili: bubny stíchli, bojové zástavy boli porozhadzované po zemi ... Saladín však s hŕstkou svojich bojovníkov udatne odolával, kým sa mu nepodarilo dosiahnuť s nimi neďaleké návršie. Tu najprv všetkým prehovoril do duše a potom sa spoločne vrhli do protiútoku, v ktorom Boh dožičil moslimským zbraniam víťazstvo. V ten deň sme zabili 7000 franských bojovníkov, jazdcov aj pešiakov. A Saladín veľkoryso pristúpil na mier, o ktorý požiadal nepriateľ. Frankovia totiž utrpeli v boji väčšie straty ako my, lenže oni počítali s rýchlymi novými posilami, zatiaľ čo my sme boli odkázaní len na seba. Mier bol teda v prvom rade naším záujmom. Pochopili sme to vo chvíli, keď nám osud vyjavil svoje tajomstvá.“49

Získaj si ľud a bude ti patriť celý svet. No o ľud sa musíš vedieť postarať. Ak sa ukážeš ako múdry panovník, ktorý ma pochopenie, je ľudský a zhovievavý, ľud ťa bude poslúchať a žehnať ti. No ak sa ukážeš ako krutovládca, ľud sa vzbúri a zničí ťa.
„V Koráne je napísané: „Aj Boh miluje toho, kto koná dobré skutky“ (III, 128). Saladín bol zhovievavý voči previnilcom a ľudský hnev nemal miesto v jeho srdci. Raz som s ním bol služobne v Mardž´Ujúne, kde sa Frankovia práve pripravovali zaútočiť na Akku. (Kiež nám Boh pomôže dostať ju znovu pod našu nadvládu!) Každý deň, keď mu to povinnosti čo len trochu dovolili, si zajazdil na koni a potom si s priateľmi zasadol stolovať. Po jedle odpočíval vo svojom stane. Neraz som videl, že keď sa zobudil, vykonal si obvyklú modlitbu, po ktorej sa utiahol do samoty a venoval sa štúdiu islamských tradícií alebo práva. Spolu sme napríklad čítali prácu Sulaima al – Ráziho o štyroch druhoch práva. Jedného dňa sa vrátil z pravidelnej potulky, a keď sa najedol, oddychoval. Po chvíli chcel odísť, ale keďže sa blížila hodina modlitby, zostal radšej sedieť za stolom a podotkol: „Pomodlíme sa a pôjdeme si ľahnúť.“ Rozhovor plynul nenútene ďalej, až kým nepredstúpil pred neho starší mamluk, ktorého si Saladín veľmi vážil, aby mu predložil žiadosť istého veterána svätej vojny. Keďže sultán nemal veľkú chuť zaoberať sa tým, navrhol, aby záležitosť odložili na neskôr. Mamluk sa však nedal odbiť a list so žiadosťou mu podstrčil tesne k jeho vznešenej tvári, aby si ho mohol prečítať. Saladín letmo prebehol meno žiadateľa a povedal: „Áno, poznám toho muža, zaslúži si, čo žiada.“ 

„Ak je tak,“ povedal mamluk, „nech Vaša Výsosť ráči pripojiť svoj súhlas.“ – „Aj by som to podpísal, ale nemám tu kalamár,“ odvetil sultán. V tej chvíli sedel vo vchode do stanu tak, že nik nemohol vstúpiť, a kalamár sa nachádzal až na konci pomerne dlhej miestnosti. Neodbytný muž však pokračoval: „Vaša Výsosť ma kalamár naproti.“ Znamenalo to nevyslovenú žiadosť, aby sa sultán za ním načiahol. Saladín sa po týchto slovách otočil a zvolal: „Pri Alahovi, máš pravdu!“ Oprel sa o ľavý lakeť, pravou rukou si pritiahol kalamár a žiadosť podpísal. Ja, ktorý som bol svedkom tejto situácie, som poznamenal: „Aj Boh povedal o svojom prorokovi: Tvoje srdce je dobrotivé (Korán, LVIII, 4). Mne sa zdá, že aj Vaša Výsosť oplýva touto cnosťou.“ Saladín mi však odvetil: „Veď nás to stálo tak málo. Žiadosti toho muža sme vyhoveli a odmenou nám je jeho spokojnosť.“ Keby sa podobná vec prihodila obyčajnému človeku, určite by vybuchol od rozčúlenia. Postoj sultána bol prejavom blahosklonnosti a zhovievavosti, aká nemá medzi ľuďmi obdobu. „A neurobia jediný výdavok či už malý alebo veľký a neprekročia nijaké údolie bez toho, aby ich mohol Boh odmeniť, podľa toho najlepšieho, čo vykonali“ (Korán, IX, 129).
Neraz sa stalo, že vankúš, na ktorom sedel, skončil pod nohami davu, ktorý mu predkladal svoje žiadosti. Aj vtedy však jeho tvár zostala pokojná a vľúdna. Môžem uviesť aj ďalšie príklady. Keď som mal raz službu, moja mulica sa pred stádom tiav splašila a bolestivo ho kopla do stehna. Sultán sa len blahosklonne usmial.“50
No sultán bol aj kráľom tiež prísnym. Svedčí o tom táto udalosť.
Po bitke pri Hattíne sedel kráľ Guy a jeho rytieri bezmocne na zemi a sledovali svoju porážku. Niektorí boli mŕtvi, iní ranení, ostatní neschopní žiadneho pohybu. Kráľ bol so svojimi šľachticmi vrátane Rainalda z Châtillonu a veľmajstra templárov odvedený do stanu postaveného na bojisku pre Saladína. Prijal ich pre neho s príznačnou zdvorilosťou. Vyzval kráľa Guya, aby si sadol po jeho boku, a keď videl aký je smädný, podal mu pohár studenej vody. Guy sa vďačne napil, ale keď chcel pohár podať Rainaldovi z Châtillonu, Saladín sa rýchlo obrátil na tlmočníka: „Upozorni kráľa, že som to nebol ja, ale on, kto dal tomu mužovi piť.“ Bolo totiž zvykom, že rozdeliť sa s väzňom o jedlo alebo pitie znamenalo ušetriť jeho život. Po chvíli sa obrátil k Rainaldovi a obvinil ho z množstva jeho zločinov. Rainald sa správal drzo, odpovedal hlasito a povýšene a to už Saladín nezniesol. Vytasil meč a sťal mu hlavu. Jeden arabský kronikár popísal, čo nasledovalo. Kráľ Guy, čakajúc, že je teraz na rade, sa triasol na celom tele. Sultán ho však upokojil slovami: „Nie je zvykom kráľov zabíjať sa navzájom. Tento muž však zašiel priďaleko.“51
Veľkou vlastnosťou, ktorá mala miesto v Saladínovom srdci, a ktorou sa preukázal viac kresťansky než jeho nepriatelia, bola láskavosť. 2. októbra 1187, v deň, keď moslimovia slávia nočnú Prorokovu cestu a mirādž, vstúpil víťazný Saladín so svojimi jednotkami do Jeruzalema. Dodržal slovo – nebol zabitý ani jeden kresťan. Hoci predtým povedal Balianovi, že „naložím s vami rovnako, ako ste vy zaobchádzali s obyvateľstvom, keď ste obsadili Jeruzalem a neštítili sa vrážd, zotročovania a iných ukrutností,“52 nakoniec sa po porade so svojimi radcami dohodol na miery a mesto prevzal mierovou cestou. Frankovia však nesmeli zostať v meste. Stali sa jeho zajatcami, ale bolo ich možné vykúpiť za veľmi nízku sumu peňazí. Veľmoži celkom ľahko zaplatili výkupné, ale chudobný ľud sa vykúpiť nemohol s stali sa vojnovými zajatcami. Veľké množstvo ich však bolo prepustené, pretože Saladín bol pohnutý k slzám ťažkým údelom rodín rozdelených pred odchodom do otroctva. Al – Ādil, Saladínov brat, bol taký rozrušený, že požiadal o tisíc zajatcov a na mieste ich prepustil.

Moslimovia boli pobúrení, keď videli, že bohatí kresťania utekajú so všetkým svojim majetkom bez toho, aby sa snažili vykúpiť svojich spoluobčanov. Keď moslimský historik Imad ad – Dīn videl, ako patriarcha Heraklios opúšťa mesto s vozmi, ktorých kolesá škrípali pod nákladom cenností, prosil Saladína, aby jeho bohatstvo skonfiškoval a vykúpil ostatných zajatcov. Saladín však odmietol – prísahy a zmluvy musia byť dodržané do slova a do písmena. „Kresťania všade na svete si zapamätajú láskavosť, ktorú sme im preukázali.“53 Saladín mal pravdu. Kresťania na Západe si so znepokojením uvedomili, že sa tento moslimský vládca zachoval pri dobytí Jeruzalema ďaleko „kresťanskejšie“ než ich vlastný vojaci pred pol storočím. Vznikli legendy, ktoré akosi prepožičiavali Saladínovi čestné kresťanstvo. V niektorých týchto legendách sa dokonca tvrdilo, že sultán bol tajne pokrstený. Slovo dokonalosť je odvodené od týchto hebrejských slov, ako napríklad ka – lal, ša – lam a ta – man, ktoré znamenajú zdokonaliť,, byť dokončený a byť naplnený, dospieť k dokonalosti. No keďže nikto nie je dokonalý okrem Boha ani títo vládcovia neboli stelesnená dokonalosť. Všetci sme ako mince. Máme dve strany. Jednu dobrú a druhu tú zlu. Tieto dve strany mali aj títo vodcovia. Hoci sme vám opísali iba jednu stranu a to tú svetlejšiu, pár vetami by sme ukázali aj druhú stranu. Je pravda, že mali vlastnosti ako čestnosť, zhovievavosť, láskavosť a iné, no mali aj iné vlastnosti, ktoré v určitom čase prekryli tie dobré. Richard bol určite šľachetný a ľudský panovník, ktorý bol ochotný sa s nepriateľom dohodnúť, ak to malo zachrániť nie len životy jeho vojakov, ale aj nepriateľov. No čin, ktorý vykonal v Akkone o tom nesvedčí. Ako sme sa mohli dočítať v prvej kapitole, Richard už neprial Saladínov druhý návrh na prepustenie zajatcov, ale radšej išiel za mesto a vyvraždil tam asi 3000 ľudí vrátane žien a detí. Zabil nevinné deti a ženy. Týmto činom sa zapísal do dejín ako krutovládca.54

Tiež mu nechýbala spupnosť a nedostatok sebaovládania. To sa prejavilo vtedy, keď zhodil zástavu Leopolda Rakúskeho do priekopy. Až neskôr zistil, aký fatálny následok to bude mať. Ako vieme, prejavom tohto činu bolo Richardovo zajatie cestou domou. Tu mu tiež nechýbala naivita. Zajal ho Leopold, vojvoda rakúsky, a prepustil ho až po zaplatení vysokého výkupného, ktoré Richardovu krajinu veľmi zaťažilo. No Richard sa vedel oprieť o slávu, ktorú zdedil po otcovi, a napriek manévrom Filipa Augusta zachovať svoje pozície. A ako sme už spomínali v prvej kapitole, vynikal tiež veľkou silou, smelosťou, odvahou, mal administratívny talent a iné pozoruhodné vlastnosti. Saladín tiež v určitých chvíľach neprejavoval zhovievavosť a ľudské cítenie. Máme na mysli situáciu pri obliehaní Hattínu, keď Richardove vojska trpeli smädom a Saladín sa im vysmieval priamo do očí a vylieval vodu pred nimi priamo na zem. No podľa jedného skutku nemôžeme súdiť jeho celú dušu. Či už bol taký alebo taký, predsa to bol panovník ako sa patrí. Ako sme už spomínali v kapitole týkajúcej sa jeho života, bol chválený ako štedrý vládca, zhovievavý k porazeným. Získal si povesť čestného protivníka a dokonca sa začalo uvažovať aj o manželstve jeho brata so sestrou Richarda Levie Srdce.55
Dvaja muži, dvaja vodcovia. Takí rovnakí a zároveň takí rozdielni. A to je hlavná myšlienka tejto kapitoly. Poukázať na ich povahové vlastnosti, ktoré ich spájali, a ktoré ich rozdeľovali. Mohli sme tu postrehnúť päť vybraných vlastností, ktoré mali títo vodcovia spoločné, a ktoré ovplyvnili ich činy a tiež tie, ktoré ich rozdeľovali, ale tiež ich do určitej miery ovplyvnili. Ako si ustelieš, tak budeš spať. Alebo inak povedané, čo raz spravíš, ostane ti to na celý život. Nedá sa to vymazať. Svojimi skutkami píšeš históriu. Myslíme si, že obaja vodcovia napísali kus histórie, ku ktorej sa je radosť vrátiť aj po mnohých rokoch a skúmať ju opäť.