Kolóna nemala žiadne vaky s vodou, ktoré by ich postup ešte viac spomaľovali, a muži si niesli len príručné fľašky. Väčšina z nich spotrebovala vzácnu tekutinu skôr, než slnko vystúpilo k vrcholom, a na ďalšiu vodu nemali nádej, skôr než dosiahnu Genezaretské jazero. Vo chvíli, keď bola kolóna neodvolateľne na ceste a ústup by bol rovnako zložitý ako cesta dopredu, zaútočil Saladín so svojimi krídlami z okolitých kopcov a obkľúčil križiacke rady. Kresťanskí strelci z kuší síce udržiavali Saracénov v dostatočnej vzdialenosti, ale kolóna musela kvôli obrane skoro zastaviť a slnko nad ich hlavami stále pražilo. V 10 hodín dopoludnia boli križiaci už šesť hodín na pochode a začínali byť vyčerpaní. Ich poslednú šancu na získanie vody pred príchodom ku Genezaretskému jazeru predstavoval prameň pri hore Turan severne od nich, ale kráľ Guy prikázal svojim mužom pokračovať v pochode, a tak bola šanca premárnená. Raimond v čele vojska bol presvedčený, že muži umrú skôr, než kolóna dosiahne jazero, a navrhol preto kráľovi, aby zmenil smer a vydal sa k vyvýšenine, kde sa blízko dediny Hattín nachádzali ďalšie pramene. Znamenalo to vzdať sa Tiberiady, ale kolónu to mohlo zachrániť. Kráľ súhlasil a celé vojsko sa blízko Meskenah sa vydalo severovýchodným smerom. V tomto zmätku pri zmene smeru sa niektorí rytieri oddelili od svojho pešieho doprovodu a pokúsili sa rýchlejšie dostať k vode. Saladín tušil, že jeho korisť by mu mohla uniknúť, a preto vyslal veľký jazdný oddiel pod velením jeho synovca Taki al-Dina , aby krúžil okolo kolóny a bránil jej v prístupe k Hattíne. Keď Raimond poznal, že celá kolóna bude stratená, pokiaľ sa im nepodarí prelomiť al-Dinovo obkľúčenie, pripravil sa spolu s ostatnými rytiermi k útoku na Saracénov. Než ale mohol zaútočiť, postihla ho osudová správa od kráľa Guya, v ktorej prikazoval zastaviť a utáboriť sa. Vyčerpaný zadný voj, prevažne templári, už toho dňa nemohol ďalej. Raimond vedel, že bez vody to znamená rozsudok smrti.

„Beda, beda! Pane Bože, vojna skončila. Sme odsúdení k smrti a zem je stratená“, povedal Guyovi, ale kráľ bol neoblomný a tábor bol rozložený.
Saladínovi muži obklopili križiacký tábor a celú noc desili nepriateľa lapeného v pasci víťazoslávnymi výkrikmi a kakofóniou bubnov a trumpet. Vo svetle svojich ohňov videli križiaci Saracénov, ktorí sa im vysmievali podávaním vody, ktorú vylievali do piesku, keď po nej naťahovali ruky. K hrôzam ich postavenia sa pridávali škorpióny a jedovaté pavúky, ktoré im prenikali pod brnenie a odev. S prvými lúčmi slnka sa križiaci vydali na pochod k hattínskym prameňom. Stovky koni už padli smädom alebo pod sarecénskymi šípmi, a tak mnoho rytierov pochodovalo s pešiakmi. Morálka v kresťanskom vojsku bola veľmi nízka a niektorí rytieri dezertovali k nepriateľovi. Šarvátky spomaľovali postup kolóny až sa opäť celkom zastavila. V jednom okamihu sa zrútila pechote a stovky mužov sa s veľkým stenaním začali driapať hore skalnatými svahmi do miest, kde dúfali, že nájdu vodu. Guy stál tvárou v tvár zrúteniu celej kolónie a nezostalo mu nič iné, než rozbiť stan ako záchytný bod k novému sformovaniu. Okolo neho sa zhromaždila kolóna rytierov, ale iba veľmi málo pešiakov sa dalo pohnúť jeho naliehaním, aby sa vrátili k svojim povinnostiam. Dokonca i výzva biskupa, aby sa vrátili brániť Pravý Kríž, sa stretla s malou odozvou. Moslimovia zvýšili ich utrpenie zapálením suchého porastu, ktorého dym zhoršoval ich zúfalú snahu po vode. Raimond pochopil, že deň je stratený a zhromaždil svojich rytierov a mužov z Antiochie a Sidonu a napadol Saracénov strážiacich prístupy k dedine Hattín. Raimondovým rytierom sa prielom podaril, ale pre kráľa Guya a masu vojakov nebolo úniku. Bez pešiakov, ktorí by kušami odrážali útoky moslimov, boli Guyovi rytieri takmer bezmocní.

Saracéni potom uzavreli okolo Pravého Kríža hrubý kruh z po zuby ozbrojených bojovníkov. V nepriehľadnej skrumáži okolo svätej relikvie bol zabitý biskup z Akkonu a relikviu prevzal miesto neho do ochrany lydsky biskup. Taki al – Din teraz rozkázal svojim bojovníkom odložiť luky a zaútočiť na rytierov brániacich biskupa mečmi, kyjmi a kopijami. Púhym náporom tiel prelomili kresťanskú obranu a sám Taki ukoristil relikviu a triumfálne s ňou opustil bojisko. Al – Afdil, sedemnásť ročný Saladínov syn, to spozoroval a považoval bitku za vyhranú. Ale jeho otec ho opravil práve vo chvíli, keď križiaci podnikli ďalší divoký výpad, ktorý bol odrazený len niekoľko metrov od miesta, kde práve stáli. „ Znovu som vykríkol: „Porazili sme ich!“ Môj otec sa ku mne otočil a povedal: „Buď ticho. Neporazíme ich, dokiaľ nepadne tamten stan.“ Zatiaľ čo to hovoril, stan sa zrútil. So stratou svätej relikvie, ktorá bola symbolom Božej pomoci, vyprchla i morálka kresťanov. Guy bol taký vyčerpaný, že len sedel na zemi a čakal až bude zajatý. Spolu s ním padla do zajatia väčšina barónov kráľovstva bez Raimonda Tripoliského a Baliana z Ibelinu, ktorým sa podarilo utiecť. Saladín so vznešenými zajatcami zachádzal dobre, s výnimkou Reginalda z Keraku, ktorého vlastnou rukou sťal. Obyčajný vojaci boli naopak predávaní do otroctva, niektorí za cenu obyčajných sandálov. Porážka kresťanov bola úplná – Saladín si behom jediného ťaženia podmanil všetky mesta a hrady kráľovstva s výnimku Týru. Guy riskoval cez rady skúsených vojakov v bitke všetko a doviedol svoje vojsko do pasce, hoci bol varovaný. Porážka kresťanov pri Hattíne bola pre križiacke hnutie katastrofou, úplnou a nezvratnou. Križiacke vojsko, najväčšie, aké kedy bolo v jeruzalemskom kráľovstve postavené a ktoré bojovalo pod znamením Pravého Kríža, si overilo, že nie je schopné moslimom vzdorovať. Pre mnoho hlboko veriacich to bolo znamením, že Boh od nich odvrátil svoju tvár. Nasledovalo ešte šesť križiackych výprav, ale žiadna z nich si nadlho neudržala náboženský zápal a hodnoty, ktoré inšpirovali bojovníkov prvého ťaženia, ktorého hlavný výdobytok, samo Sväté mesto, bol stratený nasledujúcou generáciou bez viery. Križiacke výpravy sa od tejto chvíle stali púhym ospravedlnením nenásytnosti po zisku a zväčšovaní nových území. Štvrtá výprava v roku 1204 sa natoľko vzdialila pôvodným cieľom znovudobitia Svätej zeme, že sa zaoberala obliehaním a dobitím kresťanského Konštantinopólu.56