Bitka pri Hattíne 1187

Križiaci
Veliteľ: kráľ Guy z Lusignanu
Predvoj: barón Raimond z Tripolisu
Stred: kráľ Guy
Zadný voj: Balian z Ibelinu a Gérard z Ridefortu
Počty: 1500 rytierov, 3000 turkopolov (ľahkých jazdcov), 10 000 lúčištníkov a
pešiakov;

Saracéni
Veliteľ: sultán Saladín
Ľavé krídlo: Keukburi
Stred: Saladín
Pravé krídlo: Taki al-Din
Počty: 20 000

Dobytie Jeruzalema prvou krížovou výpravou v roku 1099 silne otriaslo moslimským svetom. Jeruzalem bol tretím najsvätejším mestom islamu a behom nasledujúceho storočia sa preto stal hlavným cieľom svätej vojny – džihádu. Ale po roku 1100 prúdili do novo dobytých zemí východného Stredomoria, Sýrie a Levanty, kresťanský pútnici a usadlíci a zdalo sa, že s podporou veľkých západoeurópskych štátov sa kresťanské kolónie uchytia natrvalo. Moslimovia sa vzpierali túto skutočnosť prijať, ale dokiaľ nenašli vodcu, ktorý by ich spojil, neboli dosť silní, aby votrelcov vypudili. V roku 1187 našli takého vodcu v Saladínovi, vládcovi Egypta a Sýrie, ktorý vyzval všetkých moslimov, aby sa pridali k jeho svätej vojne, džihádu, za znovudobytie Jeruzalema. Jeho víťazstvo pri Hattíne prakticky zničilo kresťanské štáty na Strednom Východe. a zaistilo tieto oblasti pre islam na nasledujúcich osem storočí. S cieľom podmaniť si prevažne moslimské obyvateľstvo a ubrániť sa susedným moslimským štátom postavili križiaci po celom jeruzalemskom kráľovstve pevné hrady, ktoré umožnili niekoľko málo rytierom ovládať celý kraj. V prípade obliehania mohli obrancovia hradu privolať pomoc zapálením signálnych ohňov. Takto mohli byť zhromaždené križiacke vojska priamo na miesto, kde ich bolo treba najviac. Saracéni vedeli, že nemôžu dúfať v porážku križiakov, pokiaľ ostanú na svojich hradoch alebo v opevnených mestách ako Akkon, Kerak a Tyros. Jediná možnosť ich zničiť spočívala vo vylákaní ich do otvoreného boja. Až potom by bolo možné obsadiť i hrady, ktoré ich posádky opustili. V roku 1187 vtrhol Saladín do jeruzalemského kráľovstva v nádeji, že využije rozpory v kresťanských radoch. Kresťanský kráľ Guy z Lusignan bol slaboch, ktorý sa zmocnil trónu ľsťou a jeho moc bola tŕňom v oku miestnych barónov, najviac Raimonda Tripoliského a Baliana z Ibelinu. Na Guya mali vplyv muži ako bol Reginald z Keraku, ktorému Saladín prisahal smrť v jeho vlastnej zemi alebo Gérard z Ridefortu, veľmajster templárskeho rytierskeho rádu, obaja mocní bojovníci, ale zbŕkli velitelia. Saladín potreboval Guya vylákať z jeho hradu na otvorené pole. Ale ako to dosiahnuť?

Saladín sa rozhodol pre obliehanie mesta Tiberias. Vedel, že bude čoskoro bezbranné, pretože Guy stiahol hradné posádky a zhromaždil ich do kráľovskej gardy pri Saffúrije. Tiberias patril Raimondovi Tripoliskému, ktorý sa pripojil ku kráľovskej armáde, zatiaľ čo jeho žena, barónka Eschiva, zostala v meste chránená len malou posádkou. Keby Eschiva požiadala kráľa o pomoc, neostalo by mu nič iné než jej ju poskytnúť. Keď z Tiberiady do Saffúrije vyšiel posol so žiadosťou o pomoc, Saladín sa postaral, aby nebol obťažovaný. Medzitým Saracéni obsadili vyvýšeniny po oboch stranách bezvodnej planiny medzi Suffurijou a Tiberiadov. Tam mali čakať, kým križiaci nevpochodujú do ich pasce. V Saffuríji zvolal Guy vojnovú poradu a požiadal hlavných veliteľov o radu. Raimond Tripoliský hovoril ako prvý a na údiv všetkých bol ostro proti tomu, aby sa vydali mestu na pomoc. Ako každý z prítomných vedel, že Saladín chystá pascu a že v prípade, keby kráľovské vojsko postúpilo do bezvodnej púšte, by bolo celé stratené v jedinej bitke. Vedel tiež, že Saladín je muž, ktorý dbá na cit, ktorý neublíži dáme. jeho reč rozzúrila veľmajstra templárov Gérarda z Ridefortu, ktorá prehlásil Raimonda za zbabelca. Pre Gérarda bolo hanbou nečinne sedieť, keď Saracéni plienili kresťanské mesto. Ale kráľ a ostatní baróni boli naklonení Raimondovým argumentom, takže bolo treba s pomocou Tiberiadu počkať. Keď všetko v križiackom tábore zaspalo, prišiel Gérard do Guyovho stanu práve keď sa ukladal na spánok. Guy bol vždy v prítomnosti veľmajstra nesvoj, pretože si bol vedomý pomoci, ktorú mu Gérard poskytol pri získaní trónu. Gérard mu oznámil, že vojenské rady, templári a johaniti, opustia vojsko, pokiaľ sa Guy nevydá Tiberiadu na pomoc. Pod nátlakom Guy jednoducho cúvol a svoje predchádzajúce rozhodnutie zmenil. Keď sa zbytok tábora dozvedel, že kráľ svoj názor zmenil, bol jednoducho ohromený. Každý vedel, že pochod k Tiberiadu v letnej horúčave je bláznovstvo vedúce k istému krachu. Ale kráľovo slovo bolo zákonom.

Kráľovské vojsko, pravdepodobne najväčšie v osemdesiat ročnej histórii kráľovstva, sa skladalo z asi 1500 rytierov, 3000 ďalších jazdcov (seržanov a turkopolov) a cez 10 000 pešiakov. Niektorí z pešiakov boli odiatí v dlhých krúžkových brneniach a bohato vyzbrojený mečom a štítom, iní kušami, lukmi alebo prakmi. 3. júla 1187 sa celé vojsko ešte pred východom slnka vydalo zo Saffuríji na 25 kilometrovú cestu k Tiberiadu. Opúšťali saffuríjske záhrady bohaté na vodu a čakala ich slnkom vyprahnutá pláň, kde, jak vedeli, na nich číhali Saracéni. Predvoj bol vedený Raimondom z Tripolisu, zadný voj Balianom z Ibelinu a Gérardom z Ridefortu, v strede postupoval kráľ so svojimi barónmi. Saracéni sa spočiatku obmedzili iba na drobné nájazdy. Rytieri v strede križiackej kolóny boli nútený postupovať tempom pešiakov, ktorí okolo nich sformovali ochranný val a chránili ich pred sarecénskymi šípmi svojimi telami v brneniach alebo koženými plášťami. Slnko nemilosrdne pražilo a pozdĺž vápencovej cesty, po ktorej postupovali, nebol jediný strom, ktorý by im poskytol tieň. Ťažko obrnený rytieri, ktorých prilby boli pred žiarením clonené farebnými prikrývadlami , si utierali oči zalepené potom zmiešaným s prachom a upierali starostlivo oči do miest, odkadiaľ mohol prísť útok. Všadiaľ okolo nich sa vliekli pešiaci, ktorí si svoje napätie uvoľňovali žartovaním. Medzi nimi kráčali veľmi dobré vyzbrojení žoldnieri z Janova alebo Holandska, ktorí si zarábali v službách tých, ktorí zaplatili najviac. Iní patrili k obyvateľom pobrežných miest, ktorí prišli na výzvu volajúcu do zbrane všetkých bojaschopných mužov a v boji boli poháňaní vedomím, že bojujú nie len za svoju vieru, ale i za svoje rodiny v Akkone, Tyre či Bejrúte. Väčšina z nich bola oblečená v plášťoch z kože alebo prešívanej látky, ktoré boli schopné odolať ranám saracénskych mečov a zmierniť dopad šípov. Vzduch bol zaplnený rôznymi európskymi jazykmi a nárečiami. Kresťanské vojsko bolo skutočne medzinárodnou silou.
Kolóna nemala žiadne vaky s vodou, ktoré by ich postup ešte viac spomaľovali, a muži si niesli len príručné fľašky. Väčšina z nich spotrebovala vzácnu tekutinu skôr, než slnko vystúpilo k vrcholom, a na ďalšiu vodu nemali nádej, skôr než dosiahnu Genezaretské jazero. Vo chvíli, keď bola kolóna neodvolateľne na ceste a ústup by bol rovnako zložitý ako cesta dopredu, zaútočil Saladín so svojimi krídlami z okolitých kopcov a obkľúčil križiacke rady. Kresťanskí strelci z kuší síce udržiavali Saracénov v dostatočnej vzdialenosti, ale kolóna musela kvôli obrane skoro zastaviť a slnko nad ich hlavami stále pražilo. V 10 hodín dopoludnia boli križiaci už šesť hodín na pochode a začínali byť vyčerpaní. Ich poslednú šancu na získanie vody pred príchodom ku Genezaretskému jazeru predstavoval prameň pri hore Turan severne od nich, ale kráľ Guy prikázal svojim mužom pokračovať v pochode, a tak bola šanca premárnená. Raimond v čele vojska bol presvedčený, že muži umrú skôr, než kolóna dosiahne jazero, a navrhol preto kráľovi, aby zmenil smer a vydal sa k vyvýšenine, kde sa blízko dediny Hattín nachádzali ďalšie pramene. Znamenalo to vzdať sa Tiberiady, ale kolónu to mohlo zachrániť. Kráľ súhlasil a celé vojsko sa blízko Meskenah sa vydalo severovýchodným smerom. V tomto zmätku pri zmene smeru sa niektorí rytieri oddelili od svojho pešieho doprovodu a pokúsili sa rýchlejšie dostať k vode. Saladín tušil, že jeho korisť by mu mohla uniknúť, a preto vyslal veľký jazdný oddiel pod velením jeho synovca Taki al-Dina , aby krúžil okolo kolóny a bránil jej v prístupe k Hattíne. Keď Raimond poznal, že celá kolóna bude stratená, pokiaľ sa im nepodarí prelomiť al-Dinovo obkľúčenie, pripravil sa spolu s ostatnými rytiermi k útoku na Saracénov. Než ale mohol zaútočiť, postihla ho osudová správa od kráľa Guya, v ktorej prikazoval zastaviť a utáboriť sa. Vyčerpaný zadný voj, prevažne templári, už toho dňa nemohol ďalej. Raimond vedel, že bez vody to znamená rozsudok smrti.

„Beda, beda! Pane Bože, vojna skončila. Sme odsúdení k smrti a zem je stratená“, povedal Guyovi, ale kráľ bol neoblomný a tábor bol rozložený.
Saladínovi muži obklopili križiacký tábor a celú noc desili nepriateľa lapeného v pasci víťazoslávnymi výkrikmi a kakofóniou bubnov a trumpet. Vo svetle svojich ohňov videli križiaci Saracénov, ktorí sa im vysmievali podávaním vody, ktorú vylievali do piesku, keď po nej naťahovali ruky. K hrôzam ich postavenia sa pridávali škorpióny a jedovaté pavúky, ktoré im prenikali pod brnenie a odev. S prvými lúčmi slnka sa križiaci vydali na pochod k hattínskym prameňom. Stovky koni už padli smädom alebo pod sarecénskymi šípmi, a tak mnoho rytierov pochodovalo s pešiakmi. Morálka v kresťanskom vojsku bola veľmi nízka a niektorí rytieri dezertovali k nepriateľovi. Šarvátky spomaľovali postup kolóny až sa opäť celkom zastavila. V jednom okamihu sa zrútila pechote a stovky mužov sa s veľkým stenaním začali driapať hore skalnatými svahmi do miest, kde dúfali, že nájdu vodu. Guy stál tvárou v tvár zrúteniu celej kolónie a nezostalo mu nič iné, než rozbiť stan ako záchytný bod k novému sformovaniu. Okolo neho sa zhromaždila kolóna rytierov, ale iba veľmi málo pešiakov sa dalo pohnúť jeho naliehaním, aby sa vrátili k svojim povinnostiam. Dokonca i výzva biskupa, aby sa vrátili brániť Pravý Kríž, sa stretla s malou odozvou. Moslimovia zvýšili ich utrpenie zapálením suchého porastu, ktorého dym zhoršoval ich zúfalú snahu po vode. Raimond pochopil, že deň je stratený a zhromaždil svojich rytierov a mužov z Antiochie a Sidonu a napadol Saracénov strážiacich prístupy k dedine Hattín. Raimondovým rytierom sa prielom podaril, ale pre kráľa Guya a masu vojakov nebolo úniku. Bez pešiakov, ktorí by kušami odrážali útoky moslimov, boli Guyovi rytieri takmer bezmocní.

Saracéni potom uzavreli okolo Pravého Kríža hrubý kruh z po zuby ozbrojených bojovníkov. V nepriehľadnej skrumáži okolo svätej relikvie bol zabitý biskup z Akkonu a relikviu prevzal miesto neho do ochrany lydsky biskup. Taki al – Din teraz rozkázal svojim bojovníkom odložiť luky a zaútočiť na rytierov brániacich biskupa mečmi, kyjmi a kopijami. Púhym náporom tiel prelomili kresťanskú obranu a sám Taki ukoristil relikviu a triumfálne s ňou opustil bojisko. Al – Afdil, sedemnásť ročný Saladínov syn, to spozoroval a považoval bitku za vyhranú. Ale jeho otec ho opravil práve vo chvíli, keď križiaci podnikli ďalší divoký výpad, ktorý bol odrazený len niekoľko metrov od miesta, kde práve stáli. „ Znovu som vykríkol: „Porazili sme ich!“ Môj otec sa ku mne otočil a povedal: „Buď ticho. Neporazíme ich, dokiaľ nepadne tamten stan.“ Zatiaľ čo to hovoril, stan sa zrútil. So stratou svätej relikvie, ktorá bola symbolom Božej pomoci, vyprchla i morálka kresťanov. Guy bol taký vyčerpaný, že len sedel na zemi a čakal až bude zajatý. Spolu s ním padla do zajatia väčšina barónov kráľovstva bez Raimonda Tripoliského a Baliana z Ibelinu, ktorým sa podarilo utiecť. Saladín so vznešenými zajatcami zachádzal dobre, s výnimkou Reginalda z Keraku, ktorého vlastnou rukou sťal. Obyčajný vojaci boli naopak predávaní do otroctva, niektorí za cenu obyčajných sandálov. Porážka kresťanov bola úplná – Saladín si behom jediného ťaženia podmanil všetky mesta a hrady kráľovstva s výnimku Týru. Guy riskoval cez rady skúsených vojakov v bitke všetko a doviedol svoje vojsko do pasce, hoci bol varovaný. Porážka kresťanov pri Hattíne bola pre križiacke hnutie katastrofou, úplnou a nezvratnou. Križiacke vojsko, najväčšie, aké kedy bolo v jeruzalemskom kráľovstve postavené a ktoré bojovalo pod znamením Pravého Kríža, si overilo, že nie je schopné moslimom vzdorovať. Pre mnoho hlboko veriacich to bolo znamením, že Boh od nich odvrátil svoju tvár. Nasledovalo ešte šesť križiackych výprav, ale žiadna z nich si nadlho neudržala náboženský zápal a hodnoty, ktoré inšpirovali bojovníkov prvého ťaženia, ktorého hlavný výdobytok, samo Sväté mesto, bol stratený nasledujúcou generáciou bez viery. Križiacke výpravy sa od tejto chvíle stali púhym ospravedlnením nenásytnosti po zisku a zväčšovaní nových území. Štvrtá výprava v roku 1204 sa natoľko vzdialila pôvodným cieľom znovudobitia Svätej zeme, že sa zaoberala obliehaním a dobitím kresťanského Konštantinopólu.56

Zdroje:

Regan Geoffrey, Rozhodujíci bitvy, s. 64-67 -